O motíve, prečo Milan Kundera pred takmer 60 rokmi udal a takmer pripravil o život človeka, ktorého vôbec nepoznal, možno len chabo špekulovať. Odpoveď pozná iba samotný slávny spisovateľ, ten však už štvrťstoročie odmieta akékoľvek rozhovory s novinármi.
BRATISLAVA. Štrnásteho marca 1950 prišiel vtedy 21-ročný študent pražskej FAMU Milan Kundera na oddelenie Štátnej bezpečnosti a oznámil miesto, kam mal prísť navštíviť svoju známu istý Miroslav Dvořáček, emigrant, pracujúci v službách západných spravodajských služieb. Na základe toho bol Miroslav Dvořáček zatknutý a neskôr odsúdený na 22 rokov, z ktorých si štrnásť odsedel.
Túto informáciu priniesol včera týždenník Respekt na základe doteraz neznámych dokumentov z pražského Ústavu pre štúdium totalitných režimov. Nájsť dôvod tohto šokujúceho činu jedného z najslávnejších žijúcich Čechov a renomovaného svetoznámeho spisovateľa sa len sotva podarí. Podľa Respektu môže existovať niekoľko vysvetlení.
Tri teórie motívu
Jedným z nich je, že to Kundera urobil na žiadosť istého svojho priateľa, ktorý žiarlil na Dvořáčka a prekážalo mu, že ten sa počas svojej krátkej návštevy Československa stretne s jeho nastávajúcou manželkou.
Iný motív dáva Respekt do súvislosti s problémom, ktorý vznikol Kunderovi a jeho dvom priateľom pre list, v ktorom sa nelichotivo vyjadrovali o vysokom straníckom funkcionárovi. Keď ŠtB list objavila, dostal Kundera oveľa prijateľnejší trest než jeho dvaja kolegovia, ktorí museli opustiť fakultu.
Do tretice je tu domnienka, že Kundera udal neznámeho človeka z potreby likvidovať triednych nepriateľov. Aj keď podobne ako mnohí neskorší slávni umelci a intelektuáli podľahol v 50. rokoch dočasne komunistickým ideálom, aby sa neskôr stal ich nekompromisným kritikom a po roku 1968 prominentným nepriateľom normalizačného režimu, všeobecne nebol v straníckych kruhoch vnímaný ako radikál. Pravda, ako včera povedal pre SME jeho priateľ a spisovateľský kolega Milan Uhde, v tom čase mohlo ísť o úprimný čin mladého presvedčeného komunistu.
Mlčiaci aktéri
Aktéri vtedajšej kauzy nám o tom už zrejme nič nepovedia. Spomínaný žiarlivý Kunderov priateľ je mŕtvy, Miroslav Dvořáček, ktorý vtedy len tesne unikol trestu smrti, sa zotavuje z mŕtvice. A Kundera, ktorý v 70. rokoch emigroval, už štvrťstoročie nekomunikuje s novinármi a do svojej bývalej vlasti chodí inkognito.
Svoj vzťah k novinárskym interview vyjadril v diele L’ art du roman, citovanom pred rokmi v mesačníku Host: „V roku 1985 som sa rozhodol: Už nikdy interview.“ Ako jeden z argumentov uviedol fakt, že „žurnalista kladie otázky, ktoré zaujímajú jeho a nie vás“.
„Prekvapilo ma to, pretože vždy som mal v sebe obraz Milana Kunderu ako ušľachtilého človeka, ktorý na tajnú políciu ani netrafí,“ reagoval včera pre SME spisovateľ Milan Uhde (na snímke ČTK). Súčasne však zdôraznil, že treba byť historicky verný a v roku 1950 bol Kundera presvedčený komunista.
„Je pochopiteľné, že musel vnímať človeka, ktorý emigroval a vracia sa sem ako agent, ako nepriateľa. Dnes sa to môže vnímať inak, ale ja si tú dobu dobre pamätám, mal som vtedy štrnásť rokov, a musím sa priznať, že sám som skúmal seba, či by som dokázal človeka z blízkeho okolia udať na polícii, keby som sa dozvedel, že niečo koná proti socializmu.“
Samozrejme, Uhde sa tým nechváli, uznáva, že je to skôr stanovisko a pocit, ktoré mu dnes vháňajú krv a hanbu do tváre. „Ale som k sebe neúprosný a viem, že som vtedy tak zmýšľal. Boh ma chránil, že ma takej situácii nevystavil. A práve preto sa nemôžem stavať ani proti Kunderovi, ani nad Kunderu a súdiť ho, ja môžem stáť len vedľa neho a s ním.“
Stále je tu však obrovská ľudská tragédia človeka, ktorý len o vlások unikol trestu smrti a odsedel si v komunistickom väzení štrnásť rokov. „Prirodzene, pán Dvořáček je hrdinom tohto príbehu, postavil sa na správnu stranu, do správnych služieb, ten si zaslúži našu úctu. Ale to neznamená, že budem odsudzovať Kunderu,“ povedal Uhde.
Ďalšou otázkou je, či táto informácia zasiahne vzťah čitateľov k dielam Milana Kunderu. „Z toho by som bol nešťastný, pretože vyspelá spoločnosť, a za ňu by som rád českú spoločnosť pokladal, vie oddeliť hodnotu spisovateľského diela od toho, ako sa autor prejavoval ľudsky a občiansky.“
Uhde pripomenul príklady z literárnej histórie, keď napríklad románopisec napísal kvalitnú vec a v živote spáchal lúpežnú vraždu. „Román vydali a autor si odsedel trest. Takže dúfam, že čitatelia nebudú trestať Kunderu za to, že nebol v 21 rokoch správne orientovaný.“
Motív udavačstva sa pritom objavuje vo viacerých Kunderových dielach, hlavne v knihách Žert a Majitelé klíčů. Dá sa to vnímať ako isté vyrovnávanie sa s minulosťou? „Najbližšie k tomuto má však román Život je jinde. Takže dnes sa pýtať Kunderu, čo súdi o udavačoch, je zbytočné, práve v ňom je to veľmi pôsobivo napísané.“ Kundera podľa Uhdeho nie je typ, ktorý považuje za správne sa zo svojho hriechu vyspovedať, takže nemožno čakať, že vyjde na námestie a povie spoluobčanom, že zhrešil, keď mal 21 rokov. „Už sa k tomu vyjadril tým románom. Lepšie odsúdenie udavačstva sa v českej literatúre nenájde. Je to aj odsudok nad neskúsenou mladosťou básnikov, ktorí reagujú na svet a nemajú o ňom potuchy.“
Uhde teda odporúča nešpekulovať nad Kunderovým mladíckym činom, ale čítať spomínanú knihu. Pravda, román Život je jinde zatiaľ Kundera nedovolil v češtine vydať. „Najskôr chce jeho samizdatové vydanie, plné chýb, sám revidovať, verím, že sa toho dočkáme,“ dodal Uhde.