Keď sa s holokaustom stretávame prvý raz, väčšinou sme malí a naše mozgy to vôbec nevedia prijať. Ako ste si ho vysvetľovali vy?
„Možno som bol trochu citlivejší. Rozprávala mi o ňom mama, pochopil som, že holokaust, to je aj náš rodinný príbeh.“
Takže ste o ňom vedeli dosť?
„Asi viac, no určite nie dosť. Podstatnejšie veci som sa dozvedel, keď som odišiel z Maďarska do Paríža. Tam sa zločiny druhej svetovej vojny analyzovali otvorene, kým v strednej Európe sa ich ľudia nechceli veľmi dotýkať. Holokaust cítia ako hanbu.“
László Nemes má 38 rokov. (zdroj: SAN SEBASTIAN FILM FESTIVAL)
Čo vám chýba? Čo sme neurobili?
„Vidíte, v akom stave sú dnes naše krajiny? Prečo sa nepýtame, ako sme sa tam dostali? Prečo boli na začiatku minulého storočia úspešné a prečo sú dnes v troskách? Sú v rozklade, pretože svoj život postavili na fanatických a nereálnych ideách o čistote národa, na národnej pýche.“
Čo považujete za úspech krajiny? Že sa jej darí ekonomicky?
„Áno, myslím tým ekonomický úspech. Židia boli ekonomicky úspešní a v tom, že ich nacisti všetkých pozbierali a poslali do plynových komôr, vidím veľkú symboliku. V tej chvíli sa začala samovražda Európy. Celé dejiny sú odvtedy záznamom beznádeje. Začala klesať vzdelanosť obyvateľstva a miera jeho otvorenosti, perspektívy a nádeje sa vytratili. Veď sa pozrite, ako vyzerajú naše cesty, naše domy, naše dediny. Keď chodím po Európe, nevidím žiadny ekonomický život.“
Uvažujete nad tým, kde sa berie túžba ľudí po čistom národe?
„Každý po ňom túži. Zabúdame pritom na príklady. Napríklad Rakúsko - Uhorsko v roku 1910. Poviete si, bol to chaos, bolo aj isté napätie. Lenže, v akých budovách sme vtedy bývali? Na akej úrovni bol priemysel? Kvalita ľudskej práce bola vyššia, ľudia mali vo všeobecnosti vyššie nároky. Dnes? Žijeme v ruinách.“
Neohlasujete tu apokalypsu?
„Ohlasujem, veď ju už jasne cítiť všade okolo nás. Nie som prorok, ale študujem históriu a pozorujem náš geopolitický priestor. Pozerám sa na staré fotografie z roku 1910 a vidím, že jednu kataklizmu už máme za sebou. Je to jasné, koniec je vo vzduchu, naša civilizácia stráca dych.“
To sa stáva, že civilizácie zanikajú, že po ich vrchole príde pád. Vy filmári predsa sami o tom často nakrúcate.
„Áno, ako hovoríte. Civilizácie zanikajú. A tá naša civilizácia už vôbec nie je silná.“
Saulov syn. (zdroj: FILM EUROPE)
Na festivale v Cannes odmenili film Saulov syn cenou Grand Prix. (zdroj: FDC)
Čo si predstavujete, že príde po nej?
„Neviem si to zatiaľ dosť dobre predstaviť. Z východu sa rozpínajú Rusi, z Blízkeho východu prichádza islamizmus v rôznych formách, populácia Európy slabne a úplne sa vytráca aj jej vôľa niečo s tým urobiť. Rezignovali sme na ideály, technokracia je všade naokolo. Ešte v roku 1910 bol náš kultúrny život plný pohybu, idey a nápady sa množili – teraz môžeme očakávať, že náš svet bude stáť na vojnách, ničení, nasadzovaní jadrových zbraní. Vybudovať na týchto troskách niečo nové, to bude veľmi ťažké.“
Nie ste dnes v zlej nálade?
„Vôbec nie. Vychádzam z dejín. Vychádzam zo zákonitosti, že jedna civilizácia strieda druhú. Žiadna z nich neprežije bez toho, že by prišla do kontaktu s druhou, živila sa ňou, vymieňali si informácie. My sme rezignovali na prepojený svet.“
Už niekoľkokrát ste spomenuli rok 1910. Prečo práve ten?
„Chystám nový film, ktorý bude z tohto roku. Zatiaľ vám nepoviem veľa, len to, že bude o mladej žene v Budapešti, bude to triler, a celkom iný ako Saulov syn.“
Kde teraz bývate? V Paríži?
„Teraz som v Budapešti, ale často chodím do Paríža. Najmä vtedy, keď sa potrebujem prehrabávať v archívoch. Ako hovorím, Francúzi históriu spracovávajú lepšie a viac ako Maďari.“
O Maďaroch sa hovorí, že sa cítia veľmi osamelí, so svojím nepreniknuteľným jazykom sú v Európe unikátni. Súhlasíte s tým?
„Hm, necítime sa všetci tak trochu osamelí? Nás Maďarov by malo skôr trápiť to, aká neúspešná krajina sme. Ale vlastne, ktorá krajina z nášho regiónu úspešná je? Ozaj, viete, že režisér Béla Tarr má aj slovenských predkov? Žiaľ, národnostný mix dnes nie je žiadna hodnota, ľudia ho odmietajú a stále sa len ženú za vidinou čistoty. Nevidia, že jediné, čo tým dosiahnu, je plochosť. Ničia korene, na ktorých stála naša civilizácia, ničia tým svoju pestrosť, bohatosť. Nezostane nám nič. Len nuda.“
Ako chápete dnešný veľký strach Maďarov aj Slovákov pred migračným pohybom?
„Je to taká východoeurópska črta. Hoci, pozrite sa na Afriku, tam sa ľudia zabíjajú len preto, že sú z iného kmeňa. Aj na Blízkom východe je to podobné. Musí byť niečo v povahe ľudského rodu, že sa takto správa. A zrejme si nepomôže, kým nenájde dobrého vodcu. No a dobrý vodca, ten tu už dávno nebol.“
Koho považujete za posledného dobrého vodcu?
„Neviem, možno Churchilla. V Británii bolo dosť dobrých lídrov, ktorí mali vízie. Žiaľ, túžba po dobrých vodcoch vyhynula niekedy v 60., 70. rokoch minulého storočia a odvtedy majú ľudia radi hlúpych a nudných vodcov. Inteligent u nich nemá šancu. Aj keď ja stále verím na múdreho, spravodlivého kráľa. Nie je náhoda, že v našich rozprávkach takýto koncept žil. Potrebujeme ho.“
Myslíte si, že tým dobrým vodcom musí byť politik?
„Nemusí byť, a ani by nemal. Počúvajte, my sme toho teda o filme veľa nepovedali. Ale rád som sa takto porozprával. Uverejníte to?“
Saulov syn popiera Stevena Spielberga
Z hrôz, ktoré sa udialiv koncentračných táboroch, nie je vo filme Saulov syn vidieť takmer nič.
Čím viac toho vidíme, tým menej cítime, myslí si maďarský režisér László Nemes. A svoju teóriu si vyskúšal na filme Saulov syn, v ktorom otvára menej známe kapitoly holokaustu. Jeho hrdina je väzňom v koncentračnom tábore, s evidenčným číslom ako všetci ostatní. Akurát, že dostal od Nemcov špeciálnu úlohu – organizovať odchod svojich spolubývajúcich do plynových komôr a potom upratať ich telá.Diabolská, strašidelná skúsenosť? Nemes akoby nechcel prenikať do tajomstva ľudskej psychiky. Takmer celý čas drží svojho herca v detailnom zábere. Neukazuje takmer nič z toho, čo sa dialo okolo, diváci si musia vystačiť len so zvukom a jeho kamennou, akoby nezaujatou tvárou.
O to dráždivejšia a nepochopiteľnejšia je potom jeho posadnutosť pochovať chlapca, ktorého vydáva za svojho syna.„Obdivujem Stevena Spielberga a jeho Schindlerov zoznam, je to pekný film,“ hovoril Nemes po premiére v Cannes. „Jeho dobrodružná forma však nevystihla blízkosť smrti. To sa dalo vystihnúť len cestou minimalizmu, absolútnej jednoduchosti.“Saulov syn je Nemesov hraný debut, vraví, že naň ťažko zháňal peniaze. Ľuďom sa zdal jeho nápad riskantný a ani sa im veľmi nezdalo, ako sú v ňom vykreslení Židia. Na festivale v Cannes však patril medzi veľkých favoritov na Zlatú palmu a iste bude súťažiť aj o Oscara. Do slovenských kín ho uvádza spoločnosť Film Europe, najprv ho premietne na prehliadke Be2Can, ktorá sa začína v stredu.
