Aby priblížil svojim deťom rodnú reč, prepísal do maďarčiny slovenské ľudové rozprávky. V románoch sa inšpiruje životom v Slovenskom Komlóši. Najznámejší z nich, Jadvigin vankúšik, dodnes rezonuje aj u nás. Aj preto k nám maďarský spisovateľ PÁL ZÁVADA vždy rád zavíta. Je očakávanou hviezdou festivalu Dni slovenskej literatúry, ktorý sa dnes začína.
Ako ste na tom s písaním? Je o čom?
„Dokončujem menší román, ale akosi mi to nejde."
“Ťažko sa dokončuje?
„Stále neviem, v ktorom momente už stačilo. Dokončený je vtedy, keď je dobrý. Vraciam sa v ňom do roku 1946, keď v našich končinách kulminovala vlna antisemitizmu, ktorá sa zdvihla tesne po druhej svetovej vojne."
Čo ju spôsobilo?
„Rozšírila sa hystéria, že Židia, ktorí prežili holokaust, sa vrátia domov a budú sa chcieť pomstiť. Ľudia sa navzájom utvrdzovali v presvedčení, že Židia budú unášať a zabíjať kresťanské deti z pomsty za to, že prišli o tie svoje. A že krvou tých detí chcú znovu posvätiť židovské synagógy.“
Aj u nás v škole sa rozširovalo, že na nás striehnu pri miestnom lesíku.
„Zrejme je to večne zelený motív. Vymýšľali sa tie najneuveriteľnejšie pomätenosti. Bohužiaľ, hystéria mala aj dôsledky. V Pešti aj mimo nej sa vtedy schyľovalo k viacerým pogromom. Najvážnejšie udalosti sa odohrali v dedinke Kunmadaras pri Szolnoku. Do lynčovania Židov sa tu pustilo niekoľko stoviek ľudí. S týmito motívmi pracujem. Príbeh rozprávam cez postavu ženy, manželky jedného z obvinených. Snaží sa dokázať manželovu nevinu, pričom sa vlastne ukáže aj to, v čom je vinný.“
Čo vás priťahovalo ne tejto téme?
„Ak to poviem veľmi surovo, chcel som sa pozrieť na tie najhanebnejšie dejinné príbehy. Má zmysel ich literárne spracovať. Aspoň doteraz som mal túto skúsenosť. Navyše, ak sa hrabete v archívoch, nedá sa niečo z informácií len tak vytesniť a povedať si – toto robili kedysi iní ľudia, to sa ma netýka. Veď aj vy ste práve povedali, že sa vás hystéria v detstve dotkla. Nedá mi pokoj otázka, ako je možné, že sa dá čosi také strašné zosnovať proti nevinným ľuďom.“
Čo hýbe podľa vás ľuďmi, ktorí prepadnú takejto hystérii?
„Odborníci vravia, že náboženský antisemitizmus dejinami 20. storočia už veľmi nehýbal. Bola to skôr sociálna závisť a frustrácia z nej. Nuž, neviem. Nepoznáme prostredie ani občiansky vývoj, ani spôsob, akým sa riešili sociálne problémy. Skrátka, na veľké rany v dejinách nenachádzame liek, a tak závidíme inému spoločenstvu, ktorému sa prípadne to alebo ono lepšie podarilo.“
Napríklad?
„Napríklad, že bolo otvorenejšie svetu a pružne reagovalo, bolo učenlivé, čo, samo〜zrejme, úzko súvisí s vierovyznaním. Že ľudia v ňom hovorili viacerými jazykmi, a keďže rodiny boli roztrúsené po svete, mohli sa spájať z rôznych kútov a mladí sa ľahšie uplatnili v zahraničí, prípadne im ešte aj obchod lepšie išiel a v niektorých remeslách vynikali a ešte boli aj úspešní. A ešte sa po holokauste dokázali niektorí zachrániť, mentálne vzchopiť a opäť uchytiť. To dokáže vzbudiť obrovskú sociálnu závisť.“
Úspešný román Jadvigin vankúšik dostal aj filmovú podobu. Jednu z hlavných úloh dostal aj Marián Labuda. (zdroj: ČSFD)
V čom sú tieto motívy podstatné pre vás?
„V istom bode pokračujem tam, kde som skončil v poslednom románe Prirodzené svetlo. Tam sa retrospektívne odvíja príbeh rodiny, presídlenej zo Slovenského Komlóša po druhej svetovej vojne. Dohoda víťazných mocností o presídľovaní maďarského a nemeckého obyvateľstva ukryla v sebe veľké množstvo konfliktov a je len šťastie, že neboli také vážne, ako sa ukázalo v Juhoslávii, kde sa po vojne Titovi vojaci Maďarom krvavo pomstili za to, že získali Vojvodinu. S novým Československom konflikt nebol takýto vyhrotený, hoci to neznamená, že situácia bola dobrá. Došlo k výmene obyvateľstva, ktorá, ako vieme, nebola úplne vzájomná, lebo slovenskí Maďari to mali nariadené, kým maďarskí Slováci sa vracali dobrovoľne, i keď pod vplyvom agitácie.“
Prečo sú ľudia dôverčiví?
„Keď sa v nejakom spoločenstve pozdvihne istá nálada, začne fungovať mechanizmus, ktorý to vzrušenie prenáša od jedného k druhému. Ľudia sa rozpaľujú navzájom. V jednom momente sa stane pravdou to, čo ešte pred pár minútami boli len číre fámy.“
Neťaží vás, keď sa v histórii takto hrabete?
„Stále mám na mysli, že ak isté zlomové dejinné udalosti a krivdy uchopím, môže to byť dobré. Verím tomu, že keď to napíšem dobre, hádam sa ukáže ľudská podstata. Čiže aj to lepšie ľudské ja.“
Vo svojich románoch ste sa vracali do prostredia Slovenského Komlóša, odkiaľ pochádzate. Ešte tam chodievate?
„Dosť často, žije tam môj otec. Ale priznávam, som spojený skôr s históriou dediny ako s jej súčasným životom.“
Ako sa zmenil?
„Pre mňa dosť, lebo tam už dlho nežijem. Dodnes som v kontakte skôr so staršími obyvateľmi, so zvyškom mojej rodiny. Držia to pokope aj príbehy, ktoré mi kedysi porozprával Bandi báči Lopušni. Ústredné témy viacerých mojich románov určil práve on.“
Ako vnímate dnes toto prostredie?
„Vždy to bola zvláštna jazyková aj kultúrna dvojakosť. Slováci sem prišli ešte v druhej polovici 18. storočia, keď slovenčina nemala dnešnú podobu, a tak sa vyvíjal aj ich jazyk v maďarskom prostredí inak. Bandi báči hovorieval – my rozprávame najradšej po komlóšsky. Ani ja neviem po slovensky, ale po komlóšsky áno. Komlóština však zaznieva aj v samotnom Komlóši už len výnimočne.“
Tridsaťtri slovenských ľudových rozprávok prepísal Pál Závada do maďarčiny.
Tridsaťtri slovenských ľudových rozprávok prepísal Pál Závada do maďarčiny. V slovenčine mu doteraz vyšli romány Jadvigin Vankúšik a Potomkovia fotografa.Vaše deti k nej majú vzťah?
„Porozprávam im, čo viem, čo chcú, si prečítajú. Staršieho syna Petra zaujíma práca s jazykom, je raper, básnik, píše divadelné hry. A menší? Kvôli nemu som pred pár rokmi napísal knihu slovenských rozprávok. Trochu ma hrýzlo svedomie, že by som ho mal viac prepojiť s mojou identitou. Prišiel som na to, že rozprávku napísať neviem, a tak som si povedal, že urobím maďarské interpretácie slovenských rozprávok.“
Pozdávali sa vám? Neboli príliš hororové?
„Oveľa viac ako maďarské. Tie najstrašnejšie som ani nepreložil. U nás nanajvýš vlk zožerie Červenú čiapočku, ale u vás mlynárova dcéra bez mihnutia oka zotne desiatim zbojníkom hlavy. Vrátane manželovej.“
