Anton Srholec vás spoznal ako speváčku, ale zobudil vo vás režisérku, vašu pôvodnú profesiu. Aký film ste tušili, keď ste o ňom začali nakrúcať?
„Tušila som, že príde niečo elektrizujúce. Čosi také, aké sme zažili v roku 1989, keď Slovensko ožilo a žilo v eufórii. Verila som, že dnes, keď žijeme v beznádeji a celý svetový systém sa rúca, môže práve film o Antóniovi vrátiť ľuďom nádej a že vďaka nemu prestaneme prepadať skepse, frflať a objavíme v sebe dobro. Sme predsa slobodní v tom, či budeme zlo prijímať, alebo proti nemu zabojujeme.“
Slovo sloboda sa vo filme veľmi často spomína. Ako sa na ňom prejavuje, že je slobodný?
„Má vnútornú slobodu a tú prejavuje rovnako pred štátnikmi a rovnako pred bezdomovcami. Film sme nakrúcali šesť rokov a ani raz som za ten čas nenaďabila na žiadny falošný tón v jeho správaní, v jeho rozprávaní. António je človek, ktorý sa ešte v detstve vydal na duchovnú cestu, na cestu spoznávania života, hľadania seba, hľadania úcty k sebe samému a ostatným. Všetci vieme, že je to ťažká cesta. Mnohé veci nás na nej zraňujú, strácame priateľov, pretože ľudia sa vyfarbia a keď, povedzme, prekročíme štyridsiatku, ešte aj pritom strácame prirodzenú silu a istú naivitu. António vie, že sa v takých chvíľach môžeme cítiť osamotení. Zároveň však vie aj to, že vždy zostáva niekto, kto s ním neprestáva počítať: Boh.“
Pri nakrúcaní ste ho pristihli aj vo chvíli veľkej samoty. Kde sa uňho taký pocit berie?
„Ten smútok zdedil po mame, povedal mi. Napokon, človek, ktorý začne v štrnástich rokoch študovať v kláštore a vnútorne podpíše zmluvu s Bohom o večnej kňazskej službe, sa na samotu vedome odsudzuje. Aj keď žije uprostred ľudí. Väčšina z nás sa po stretnutí s ním vracia do svojich rodín, on sa vracia do chladnej fary.