Herec JÁN KOLENÍK našiel vo svojej postave vedca potešenie, až keď porozumel poučkám a vzorcom, ktoré neustále zamestnávajú jeho myseľ. Stvárnil ho v hre najuznávanejšieho súčasného britského dramatika Toma Stopparda, ktorú práve uviedlo Slovenské národné divadlo. Arkádia sa považuje za jeho najlepšiu hru, je však náročná pre súbor aj pre divákov. Prečo?
Arkádia vraj bola pre súbor jeden z najťažších textov. Ako ste prežívali konečné prípravy?
„Najťažší je generálkový týždeň. Do premiéry to zbehneme väčšinou osemkrát plus dve premiéry, potom dopoludnia pre školy a opäť v ten deň večer, takže dokopy dvanásť predstavení za týždeň. Vtedy väčšinou z divadla neodchádzame, dve-tri hodinky si pospíme a zbiehame to znova. V tom čase urobíme najviac, lebo už konečne ovládame texty a začíname chápať hru ako celok. Hľadáme, ako rozložiť sily.“
Opäť ide o štvorhodinové predstavenie. Myslíte, že majú mať prečo diváci trpezlivosť?
„Nebál by som sa dĺžky. Čas v divadle je relatívny. Mal som na premiére známych, polovica z nich to vydržala a druhá nie. Obe skupiny mi argumentovali svoj postoj po svojom. Ale neurazil som sa, sám neviem odhadnúť, ako by som reagoval. Vidím to zvnútra omnoho komplexnejšie.“
Hráte vedca-matematika. Čo vám odhalil?
„Na matematikov by sme sa cez šablóny mohli dívať ako na ľudí zaujatých výlučne vedeckou činnosťou. Tu zrazu máme možnosť zistiť, že majú bohatý a pestrý vnútorný život. Matematika nie je chladná exaktná veda, má v sebe život. V hre je viacero nadšených bádateľov. Zmysel práce takýchto ľudí som nedávno zažil v kaštieli Betliar.“
Ján Koleník s Petrou Vajdovou v Arkádii. (zdroj: FOTO - RÓBERT TAPPERT)Ako?
„Zhodou okolností sme tam nakrúcali a stretli sme historikov, ktorí svoj život zasvätili poznávaniu jedného rodu. Pochopil som, ako ich to povznáša. Vyštverajú sa na povalu kaštieľa, nájdu neznámy portrét a potom zložitým výskumom prídu na to, kto je na ňom. Vďaka nim som pochopil emóciu, ktorú v človeku vyvolá poznanie, že niečo odhalil, identifikoval. A pritom najväčšie vzrušenie je byť na začiatku, v nevedomosti, nedokázať predpovedať. Neexistuje šablóna. A bolo mi jasné – to je naša Arkádia.“
Čo je vaša Arkádia?
„Slovo pochádza z gréčtiny, v prenesenom význame znamená raj, presnejšie istú časť krajiny. Aj v našej hre je podstatná línia záhradnej architektúry, s ktorou sa tento pojem spája. Umelo vytvorená príroda, ktorá má pôsobiť čo najvernejšie. Je to však aj hra o túžbe po láske, ktorá neustále bojuje so silou vedeckého nadšenia a veci sa dejú v iných časových rovinách.
Darilo sa vám pochopiť komplikovanú štruktúru?
„V prvom rade mi veľmi pomohol pán Martin Mojžiš. Všetkým dal lekciu z matematiky a fyziky. Uvedomil som si, že na toto predstavenie by asi divák nemal ísť nepripravený. Najlepšie by bolo, keby si bulletin mohol prečítať vopred. Inak si neviem predstaviť, ako ho pripraviť na to, že bude v divadle musieť premýšľať. Jeho ochota počúvať je veľmi dôležitá.“
Prvé dve hodiny predstavenia sa odvíjajú skôr na povrchu, v rovine chladnej detektívky. Na vzťahy akoby prichádzalo až potom. Nie je to neskoro?
„Sú tam, len si na ne treba počkať.“
Nie je dôležité cítiť ich od začiatku?
„Na začiatku sú vychladnuté, lebo každá postava je zaujatá sama sebou. Ale aj to je už vzťah.“
Väčšina postáv je zahrnutá komplikovaným textom. Ako ste na ten svoj išli?
„Kvantám textu človek nepomôže tým, že ho odrapoce. Nemáte ho kam potlačiť – keby som hovoril rýchlo len preto, aby som sa zbavil pocitu, že diváka nudím, nefungovalo by to. Predovšetkým som musel textu absolútne porozumieť a nájsť si v ňom osobné nadšenie. To sa potom podľa mňa prenáša na diváka a dokáže zaujať.“
Aký máte vzťah k matematike?
„Som skôr z tých, čo bývali na hodinách matematiky hlavou stále inde. Pri tejto hre som sa na vedecké myšlienky pokúsil po dlhom čase naozaj poctivo sústrediť. Bol som presvedčený, že ak im neporozumiem, tak nepochopím ani svoju postavu. Pána Mojžiša som občas zaskočil celkom konkrétnou otázkou, aby sme si veci ujasnili. V matematike je veľa pravdy. Nemohli tam byť hluché miesta. Musel som naskočiť na istý spôsob matematického myslenia.“
To je dobrý prístup. V čom vás posunul?
„Našiel som v texte potešenie. Herec Jano tak objavil v hre isté zákonitosti. Napríklad, že svet nie je len o tom, ako ho majú vedci zadefinovaný, že niekedy stačí, aby motýľ na druhom konci zemegule zamával krídlami a môže z toho vzniknúť hurikán a my to nevieme ovplyvniť ani predpovedať. Že najťažšie je pochopiť banálne veci."
Mali ste na učenie gríf?
„Nemal, pamätám si len, ako som chodil po byte a mal som už doslova vychodené dráhy medzi nábytkom.“
Bifľovali ste sa?
