B ol chladný štvrtok 1. decembra 1955. V meste Montgomery v americkom štáte Alabama iba niekoľko stupňov nad nulou. Po celodennej krajčírskej šichte v miestnom obchodnom dome sa Rosa Parksová videla už doma v teple po boku manžela, holiča Raymonda. Keď okolo šiestej podvečer nastúpila do autobusu, netušila, že kým z neho opäť vystúpi, zmení dejiny.
Len pre bielych
Otrokárstvo bolo v tom čase zrušené už takmer storočie, no každodenný život bielych a čiernych bol najmä na juhu Ameriky stále striktne oddelený.
Nápisy „len pre bielych“ boli bežné nielen v autobusoch či vo vlakoch, ale farební nesmeli používať ani rovnaké toalety, napiť sa z rovnakého vodovodného kohútika alebo si sadnúť v parku na tú istú lavičku ako belosi. Rozdelené boli aj školy, segregovalo sa v kinách aj v divadlách.
Rasové rozdiely boli citeľné na každom kroku. V autobusoch boli miesta vpredu vyhradené výlučne pre bielych, čierni sa mohli viezť iba vzadu.
Keď si kúpili u vodiča lístok, nesmeli do zadnej časti prejsť autobusom, museli vystúpiť a ešte raz nastúpiť cez zadné dvere. Toto ponižujúce pravidlo zlomyseľnejší vodiči občas ešte vystupňovali tým, že kým cestujúci s kúpeným lístkom stihol do zadných dverí nastúpiť, ufrnkli mu.
Tichý protest
Čosi podobné sa už stalo aj Rose Parksovej. Spomínala na to vo svojej autobiografii My story. S kúpeným lístkom sa pokúšala nastúpiť do zadných dverí autobusu, no tie boli také plné, že ľudia museli stáť aj na schodíkoch.
Vrátila sa preto a nastúpila cez predné dvere. Vtedy sa vodič postavil a za rukáv ju vyvliekol z autobusu. Kým sa stihla spamätať, autobus odišiel. Rosa v daždi počkala na ďalší spoj a v duchu sa zaprisahala, že nikdy viac s tým šoférom nepocestuje.