BRATISLAVA. Nepitvajte toho chlapca, prosím – odvážil sa povedať Saul lekárovi v osvienčimskom koncentračnom tábore. V malom, krehkom telíčku, odmietajúcom zomrieť, akoby zrazu spoznal svojho syna.
Saulovou úlohou bolo odpratať telo z povrchu zemského tak ako tisíce iných. Čosi ho však zastavilo.
Mohlo sa v jeho srdci ešte niečo pohnúť? Už nejaký čas len automaticky vykonával rozkazy. Ako člen Sonderkommanda a židovský otrok dobre vedel, že je len otázkou krátkeho času, kedy, už znalý nacistických praktík, pôjde do plynu rovnako ako všetci, ktorých mŕtve telá sám likvidoval.
Robil to dennodenne od rána do večera. Ako robot. Inej možnosti nebolo.
Napriek tomu sa v chaose vražedného systému, v neustálom kolotoči fyzickej likvidácie, medzi stovkami ľudí odsúdených na smrť, pokúsil spojiť s rabínom, aby mohol malého chlapca riadne pochovať.
