Všetci mávame dni, keď sa nám nechce ani len vstať z postele. No zostávať vo svojej izbe dvanásť či dokonca štrnásť rokov, komunikovať len s počítačom či mobilom, to je už nielen metaforické odtrhnutie od života.
„Tínedžeri, ktorí trpia syndrómom hikikomori, nie sú v Japonsku ničím nezvyčajným. Aj v mojom blízkom okolí máme takéto dievča. Nie je schopné komunikovať s ľuďmi, preto sa vyhýba spoločnosti. Má iba kamarátov, s ktorými sa zoznámila vďaka spoločnému hobby, ale hovorí s nimi výlučne prostredníctvom internetu. Nikdy sa s nimi nestretla, dokonca nepoznajú ani svoje skutočné mená,“ opisuje japonský publicista Masahiko Shiraki.
Podľa oficiálneho prieskumu z roku 2010 sa počet ľudí zotrvávajúcich mimo spoločnosti v Japonsku pohybuje okolo 700-tisíc, čo je skoro percento populácie, niektorí vedci však hovoria až o milióne prípadov. Nie sú medzi nimi len tínedžeri, priemerný vek novodobých pustovníkov je už vyše tridsiatky.
Podobajú sa Gregorovi Samsovi z Kafkovej poviedky Premena, ktorej hrdina sa zúfalo snaží udržať v nenávidenom nudnom zamestnaní, až sa raz zobudí a zistí, že sa premenil na hmyz. Už nikdy zo svojej izby nevyjde, ostatní ho zavrhnú, jedlo mu začnú podsúvať popod dvere, až v osamelosti uhynie. Kafkov príbeh je, samozrejme, metaforou, ale symbolicky má s fenoménom hikikomori niečo spoločné.
Len žiadny kontakt
„Žijem v tomto dome desať rokov. Som hikikomori,“ začína sa jedna z poviedok filmu Tokio z roku 2008. Hrdina filmu pri týchto slovách sedí na WC bez toho, aby za sebou zavrel dvere. „Nezáleží mi na tom,“ opisuje svoj nezáujem o seba a svet. Môže si to dovoliť. Je sám, nikto ho v jeho byte nenavštevuje.
Hikikomori zvyčajne žije na náklady svojich rodičov, aj filmového hrdinu sledujeme, ako si otvára obálku s peniazmi, ktoré každý mesiac dostáva od otca. Nie je však typickým predstaviteľom tohto fenoménu, nepozerá televíziu, nesurfuje po internete ani nehrá počítačové hry. Okolo stien má naopak množstvo kníh. „Je ťažké tomu uveriť, ale prečítal som ich všetky,“ hovorí vo filme. Posledné roky už prešiel na čítanie časopisov o rybárstve a love.
Izby väčšiny hikikomori sa topia v špine, tento muž si však našiel zvláštny spôsob upratovania. Všetky škatule od pizze, ktorú si objednáva každú sobotu, úhľadne stohuje jednu na druhú, takže vytvárajú obloženie jeho stien. Aj zásoby piva či toaletného papiera sú úhľadne naskladané, akoby sa systematicky chystal na súdny deň, ktorý pre týchto ľudí už vlastne nastal. „S peniazmi a telefónom je to o. k. Všetko sa dá objednať,“ opisuje spôsob prežitia, s kuriérmi však nikdy nenadväzuje očný kontakt.
Osamelo žijúci ľudia sa totiž len veľmi ťažko dokážu niekomu pozrieť do tváre. Ak sa neskôr pokúšajú začleniť naspäť do bežného života, v Japonsku si to môžu nacvičiť na inštruktážnom videu, na ktorom sú nasnímaní mladí ľudia dívajúci sa priamo na diváka.
Hrdinu spomínaného filmu dostane z jeho samoty náhodný pohľad na kuriéra s pizzou, ktorým je krásna mladá žena. Ich komunikáciu však musí aj tak „spustiť“ ďalší vonkajší stimul - zemetrasenie. Títo ľudia sa naspäť do spoločnosti dostávajú len veľmi ťažko.
Žijú v noci
Hikikomori žije najčastejšie v noci, svoje dni zväčša prespí. Ak býva s rodičmi, v noci si chodí aj po jedlo do chladničky, snaží sa však vyhnúť akýmkoľvek stretnutiam s rodinnými príslušníkmi.