Ešte v auguste plávali o život. Nie, to nie je metafora – o život plávali doslovne. Sýrčanky Sarah a Ysra Mardiniové sa vtedy rozhodli vyskočiť z nafukovacej lode, ktorá sa plavila z Turecka po Egejskom mori na grécky ostrov Lesbos, v momente, keď pochopili, že dvadsať ľudí už dlhšie neudrží. Všetku batožinu už pasažieri vyhádzali, do člna sa však stále rinula voda.
Ysra a Sarah si uvedomili, že ak niekto môže ľudí zachrániť, potom sú to ony dve. Predtým, ako odišli z Damasku, venovali sa plávaniu aj profesionálne. Označovali ich za jedny z najväčších súčasných plaveckých hviezd.
Dnes Sarah a jej mladšia sestra Ysra plávajú v berlínskom bazéne neďaleko ich utečeneckého centra. Cieľ majú jasne vytýčený: zúčastniť sa na olympijských hrách. A to napriek tomu, že pre ich status utečenkýň neexistuje krajina, ktorú by mohli reprezentovať.
Tréning v berlínskom bazéne. (zdroj: SITA/AP)Solidarita, tolerancia, mier
Sú obeťami okolností, ktoré sú mimo ich kontroly a ktoré nemôžu ovplyvniť. To je prvý z pohľadov, akými možno nazerať na všetkých, čo minulý rok s vidinou lepšej budúcnosti v Európe opustili svoje domovy. Pri utečencoch však treba rozpovedať aj ďalší príbeh – príbeh odhodlania a úspechu.
Takých, ako sú sestry Mardiniové, je viac. V dave jedného milióna ľudí, ktorí vlani dorazili do Európy, sa už len štatisticky musí skrývať hneď niekoľko výrazných športovcov, nehovoriac o všetkých utečencoch, čo domovy opustili ešte pred rokom 2015. Uvedomuje si to aj Medzinárodný olympijský výbor.
