Zatkli vás, keď ste mali devätnásť rokov, pre karikatúru Stalina a Gottwalda. Môžete priblížiť, o čo išlo?
V mojej rodnej obci Dobrá sme po štyridsiatom piatom roku založili skauting, vtedy sa naša organizácia volala Junák. Po roku 1948 bol Junák najprv včlenený do mládežníckych organizácií ČSM či SSM a napokon vládna moc skauting zakázala. Považovali ho za výplod kapitalistického sveta, lebo ho založil anglický lord Robert Baden-Powell.
V našom prípade išlo skôr o katolícky orientovaný skauting, zúčastňovali sme sa napríklad na procesiách a cez veľkonočné sviatky sme stáli stráž – chlapci i dievčatá – pri Božom hrobe. Na gymnáziu sme mali vtedy náboženskú výchovu, prírodopis a matematiku nás učili rehoľné sestričky Notre Dame.
Aké boli?
Boli dosť prísne, ale aj uznanlivé. V štyridsiatom deviatom sa však začali v spoločnosti diať prvé protinábožensky zamerané zmeny, sestričky sa zo škôl vytratili, v triedach nesmeli visieť kríže, pred vyučovaním sme sa už nemodlili, ale spievali Pieseň práce.
Začali sa aj prvé politické procesy, zatkli nášho profesora francúzštiny a dejepisu, ani nie o rok ho v procese s Bielou légiou odsúdili na doživotie a troch bývalých abiturientov nášho gymnázia odsúdili na smrť a vo februári 1951 ich popravili. V apríli 1950 rozpustili kláštory, zrušili niekoľké kňazské semináre, súdili biskupov a každý deň niekde niekoho zatkli, kňaza alebo obchodníka, aj celé skupiny ľudí, ktorí sa pokúsili prejsť na Západ.

Ako ste vnímali tieto udalosti?
My skauti sme už nemohli existovať, a tak náš zborový vodca vymyslel, že budeme protestovať letákmi. Spočiatku to boli úplne insitné texty, vytlačené na detskej gumenej tlačiarničke. Boli tam výzvy ako: „Nedajte si kňazov!“ Výzvy, aby žandári odmietli asistovať pri zatýkaní. Neskôr sme letáky rozmnožovali na cyklostylovom prístroji. Napríklad kresbu holubice mieru, napichnutú na hrote komunistickej hviezdy.
Ale maximálne 10-30 kusov, nešlo o mohutnú celoštátnu akciu. Letáky boli podpisované názvom našej organizácie „Stráž ľudu“. V roku 1952 naša činnosť utíchla. Ale v päťdesiatom treťom, keď zomreli Stalin a Gotwald, niekto z nás – dodnes neviem kto - nakreslil karikatúru, boli na nej Stalin a Gottwald v pekle, v kotloch a okolo nich čerti.
Čiže vy ste to ani nekreslili?
Naozaj neviem, kto to nakreslil. Možno Ivan Masár, bol odo mňa o dva roky starší, ako maturant vystavoval svoje prvé olejomaľby a v tom čase študoval na technike. Nič sa nedialo, až v decembri. Leták so Stalinom a Gottwaldom medzičasom zakotvil v rukách jedného robotníka z Dobrej, ktorý mal asi osemročného syna. Ten našiel leták doma, dal si ho do knižky a zaniesol ho do školy.
Jeho učiteľ leták objavil. Mohol to zariadiť všelijako, povedať o tom jeho otcovi, ale on sa asi zľakol, že je to nejaká provokácia, tak leták odniesol do Trenčína na Štátnu bezpečnosť. A už to išlo. Najprv zatkli nášho vedúceho a po ňom postupne pozatýkali ostatných.
Zatkli ma pred Štedrým dňom
Vás zatkli u vás doma. Ako to prebiehalo?
Študoval som už na Filozofickej fakulte, prijali ma na slovenčinu, ruštinu a býval som v Bratislave na internáte na vtedajšej Suvorovovej - dnes Dobrovičovej - ulici. Jedného dňa prišla za mnou neznáma slečna alebo pani a povedala mi, že v Hurbanovských kasárňach pri Alžbetke slúži môj kamarát. Vraj nemá povolenú vychádzku, ale chce, aby som ho prišiel navštíviť. Tak som sa za ním vybral, bola tam návštevná miestnosť a v nej viacerí ľudia, aj môj kamarát Štefan.
Oznámil mi, že nášho vedúceho zatkli. Uvedomil som si, že je to vážne, no zabudol som sa ho spýtať, kto mu to povedal. Neskôr som pochopil, že už o mne asi vedeli a chceli si ma obzrieť. Teda predpokladám, to je moja úvaha. Chceli vidieť, ako vyzerám, či som vysoký, či by som mohol byť nebezpečný. To bolo okolo 16. -17. decembra 1953.