Už nechcem používať termín oni a ja, hovorí spisovateľka Irena Brežná, ktorú po invázii v roku 1968 vzali rodičia do Švajčiarska. Literárnu Cenu Dominika Tatarku získala v čase, keď ju prekladatelia považujú za svetovú autorku.
„Bola som primladá pre túto dospelú, rozumnú krajinu,“ píše Irena Brežná v románe Nevďačná cudzinka, za ktorú dostala Cenu Dominika Tatarku. Je to autobiograficky ladený román, sama je cudzinkou. Pri nej je vždy na mieste otázka: Je slovenská Švajčiarka či švajčiarska Slovenka? Isté je, že od roku 1968 žije vo Švajčiarsku a s výnimkou publicistických článkov pre SME píše po nemecky.
Jej dielo tu doma poznáme vďaka prekladom Jany Cvikovej.
Mala osemnásť, keď sa dostala do bohatšieho i slobodnejšieho sveta, ako bol ten komunistický. Medzi rezervovanými Švajčiarmi sa však cítila zle. Komu za to mala byť vďačná? Doma je tam, kde človek môže frflať, ale ona doma nebola.
Pre Slovenku vychovanú v bezpečnom socializme bol tvrdý ešte aj švajčiarsky akademický život aj preto, že v tom čase tam neštudovali takmer žiadne ženy. Emancipácia bola na začiatku, volebné právo začali tamojšie ženy dostávať až po roku 1972. Brežná však spätne hodnotí, že bez tejto tvrdej školy by si na Západe nevybudovala kariéru.
Dokument o Irene Brežnej nakrúca AnnaGrusková. (zdroj: FOTO - ARCHÍV A. G.)Emigrácia je veľká téma jej literatúry. V druhej línii Nevďačnej cudzinky využíva svoju neskoršiu skúsenosť s tlmočením pre imigrantov z východného bloku v úradoch či nemocniciach. Opisuje, ako od šéfky tlmočníckej agentúry dostáva pokyn sprostredkovávať, ale nezasahovať: „Ona nevisí v kontinentálnej trhline, nepozná rachot pri zrážke kultúr. Pred každým tlmočením si vtĺkam do hlavy: Dávaj si na seba pozor, nechaj brehy brehmi, neponúkaj sa ako most, ktorý je stále k službám, inak po tebe podupú a zrútiš sa. Buď jazykovou kompou. Prevez pasažierov na druhý breh, odraz sa a vymaž si ich tváre z pamäti. Čosi z oboch brehov sa napriek tomu na prievozníčku nalepí,“ píše.
Je vzácne, ako opisuje snahu prisťahovalcov adaptovať sa, ale aj nesplynúť, ostať sebou samým, a to aj za cenu, že budú pôsobiť nevďačne voči krajine, ktorá ich prijala.
Je sebavedomá a frfle
Román Nevďačná cudzinka vyšiel vo Švajčiarsku v roku 2012 s titulom Die undankbare Fremde, Irena Brežná zaň získala prestížnu Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie. Bol preložený do francúzštiny, ruštiny, taliančiny, macedónčiny, v týchto dňoch sa už chystá aj švédsky preklad.
Na čo sa môže sťažovať Slovenka vo Švajčiarsku Čítajte Po jeho vydaní pochodila takmer celé Švajčiarsko. Pri čítaní jej textov však vraj občas v sále zavládlo aj hrozivé ticho. „Moja hrdinka je totiž sebavedomá a frflavá cudzinka,“ vysvetľuje.
Obecenstvo sa uvoľní, až keď prečíta aj niečo z konca knihy, kde už hrdinka vidí aj dobré švajčiarske vlastnosti. Brežná vtedy opisuje, že dnes už často zažíva od Švajčiarov obrovskú srdečnosť. Má pocit, že si ju po toľkých rokoch konečne zaslúži, rovnako ako oni jej lásku. „Ale hlavne už nechcem používať termín oni a ja,“ hovorí.
Vlasť menom emigrácia
Jej skoršiu knihu Na slepačích krídlach preložila do anglického jazyka Janet Livingstone. Ona vraví, že Irena Brežná dnes patrí k veľkým súčasným autorom a autorkám. Je presvedčená, že jej diela sú zaujímavé pre čitateľov na celom svete. Vďaka inteligencii Brežnej, jej schopnosti dávať opisom spoločnosti špecifickú atmosféru, ale aj vďaka jej kultivovanému étosu sa jej tvorba ľahko „prekladá“ do ľubovoľnej kultúry, myslí si.
Dnes však najmä vzniká dokumentárny film Nevďačná cudzinka Irena Brežná. Pripravuje sa v koprodukcii spoločnosti Reminiscencie a RTVS. „Momentálne je v postprodukčnej fáze, televíznu premiéru bude mať symbolicky 21. augusta,“ hovorí jeho režisérka a scenáristka Anna Grusková.
„Vo vlasti, ktorá sa volá emigrácia, sa hovorí mnohými jazykmi a pohybujú sa v nej zaujímaví a rôznorodí ľudia,“ vraví. „Verím, že film bude šíriť radosť z Ireninej vnútornej slobody, ktorá sa pre mňa postupne stala jeho najdôležitejšou témou.“
Nebojme sa nesúhlasiť
Nová víťazka Ceny Dominika Tatarku sa teraz pár dní zdrží v Bratislave, v stredu bude mať čítačku v bratislavskom Artfore. „Nikdy sme nemohli dúfať, že sa vrátime domov, že ma raz bude Jana Cviková prekladať. Je to ešte stále trochu zázrak, že tu sedíme,“ povedala vlani v októbri na stretnutí v Modrom salóne SND. Slovensko dnes vníma ako rozprávkovú krajinu s romantickým ľuďmi. „Máme o sebe predstavu, že sme dobrý nevinný národ,“ vravela. „Z toho potom vyplýva pocit, že to cudzie je zlé, akási tragédia. Preto sa napríklad k utečencom správajú Slováci tak odmietavo.“ povedala.
Spisovateľka: Európa sa mení, Slovensko bude musieť utečencov prijať Čítajte Vďaka švajčiarskej skúsenosti vie oceniť typickú slovenskú spolupatričnosť, vie, že harmonizovanie sa s kolektívom je nielen príjemné, ale aj potrebné pre prežitie spoločnosti.
Zároveň však cíti aj záťaž monolitnosti Slovenska. Hovorí: „Ak u nás poviete priateľke, že s ňou v niečom nesúhlasíte, okamžite si z toho vyvodí, že ju nemáte rada. Disharmónia sa tu vníma ako nepriateľstvo. Ja však chcem kriticky rozmýšľať a tak aj hovoriť.“
Zuzana Uličianska
Irena Brežná si prevzala z rúk Petra Zajaca Cenu Dominika Tatarku. Udeľuje ju Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika (zdroj: FOTO SME - GABRIEL KUCHTA)Osud migranta má cenu
Ako topiaci stebla chytal sa svojho času Dominik Tatarka príbehu, v ktorom by mohol aspoň na chvíľu uniknúť myšlienke, že osudy našich najbližších sú nám neprístupné, že „sú si vzdialené ako hviezdy a nikdy sa nezbližujú“. Jeho meno už od roku 1995 nesie jedno z najprestížnejších literárnych ocenení na Slovensku. Cenu Dominika Tatarku tentoraz získala Irena Brežná za svoju knihu Nevďačná cudzinka.
Ktovie, ako by jeden z našich najvýznamnejších spisovateľov dnes vnímal príbeh ženy, ktorá lásku k najbližším musela merať emigráciou zo socialistického Československa. Práve jej najnovšia knižka predstavuje dôslednú, originálnu literárnu prácu s osobným a kolektívnym smútkom, ktorý podáva predvídavo cez aktuálne spoločenské témy. Jej hlavná hrdinka po rokoch budovania vzťahov v cudzine napokon nachádza zmysel viacerých identít.
Cenu Dominika Tatarku každoročne udeľuje Konzervatívny inštitút Milana Rastislava Štefánika za výnimočné dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a nadväzuje tak na Tatarkov duchovný odkaz. Rozhoduje o ňom porota so stálymi členmi: Vladimírom Petríkom, Danielom Fischerom, Gabrielou Rakúsovou, Jánom Králikom, Martinom Mojžišom a Petrom Zajacom. Ďalším členom je nositeľ ceny za predchádzajúci rok, tentoraz Ľubomír Longauer.
Nevďačná cudzinka je cenným svedectvom o pohnutých osudoch súčasných migrantov. Autorka za ňu získala aj Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie. Prvýkrát porota ocenila text pôvodne napísaný v nemčine. Preklad Jany Cvikovej považuje za druhý originál.
Eva Andrejčáková
