Ten istý názov, v ruskom origináli Šum vrémeni (Šum času), použil pre svoje autobiografické zápisky Osip Mandeľštam. Poet a spisovateľ, ktorý za 16 riadkov veršov kritických voči Stalinovi (Epigram o Stalinovi, 1933) prišiel o život v tranzitnom tábore vo Vladivostoku. Stalo sa tak v roku 1938. Barnes mu vzdal poctu titulkom knihy, nasmeroval pozornosť čitateľa k tomuto výnimočnému človeku.
Predovšetkým prežiť
Dielo samotné ide iným smerom, popisuje osud muža, ktorý sa snažil predovšetkým prežiť. Nešiel cestou nekompromisného hrdinu, na ktorého tvorbu a odvahu mnohí zabudli, a väčšina ho vôbec nepozná.
Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič je v každom ohľade úplne iný, tragický génius, poľutovaniahodný vrak, ako o ňom povedal Solženicyn.
Knihu ťažko nazvať románom.
Je to akási zhudobnená wikipédia, dramatizácia chronicky známych faktov zo života veľkého hudobného skladateľa, ktorého celoživotným nešťastím bolo, že žil a zomrel v Sovietskom zväze, prežijúc najtvorivejšie roky v období krutovlády Josipa Visarionoviča Stalina.
Príbeh má tri kapitoly, odohrávajúce sa v dvanásťročnom odstupe. Fikcia sa môže zahrávať s časom, to je jej výhoda, môže si vyberať dni, roky, ľubovoľné úseky, ktoré ju zaujímajú, v poradí, ktoré sa jej páči. Chronológia nie je zaväzujúca.
Prvá a najsilnejšia časť je zasadená do roku 1936. Šostakoviča zastihneme pri výťahu pred jeho leningradským bytom. Každú noc tam zvykne stáť, so zbaleným malým kufríkom.
Očakáva návštevníkov, poslov Moci. Nechce, aby jeho rodina videla, ako ho zatýkajú. Prečo tie obavy? Nech to znie dnes akokoľvek podivne, strach o život vyvolala nepriaznivá recenzia jeho opery Lady Macbeth Mcenského okresu.
Noviny Pravda pripustili, aby v nej zostali pravopisné chyby, takže bolo zrejmé, že ju osobne písal Ten, ktorého chyby si nikto netrúfne opraviť. Stalin. Dielo sa mu zazdalo byť nedostatočne sovietskym, primálo radostným, divným, a teda iste ovplyvneným nepriateľskou cudzinou a jej dekadentným vkusom.
Moc vyjadrila nesúhlas. Moc opustila svoju lóžu pred koncom predstavenia. To znamenalo stiahnutie opery a ďalšej Šostakovičovej tvorby z repertoáru hudobných telies, znamenalo to strach. Ak k tomu pripočítame, že patrónom umelca bol maršal Tuchačevský, čerstvo zatknutý a onedlho zastrelený v monštruóznej armádnej čistke, ktorá zúrila v ZSSR niekoľko rokov, vieme, prečo stál skladateľ každú noc pred výťahom.
Barnesov príbeh je statický, a to doslova. Šostakovič sa v žiadnej časti deja príliš nehýbe. Nenájdeme ani priveľa dialógov. Prihovára sa nám rozprávač v tretej osobe, dôverne oboznámený s myšlienkovými pochodmi skladateľa. V celej knihe sa sotva pohneme z jeho hlavy.
Krv, ale nie svoju
V druhej časti z roku 1948 opustíme výťah a sadneme do lietadla, ktoré sa vracia z New Yorku. Šostakovič tam na mierovej konferencii zažil najväčšie poníženie svojho života. Moc ho donútila prečítať prejav, v ktorom odsudzuje vlastnú tvorbu, ale okrem iného aj tvorbu Igora Stravinského, ktorého v skutočnosti veľmi obdivoval. Jeho fotografiu mal uloženú pod sklom svojho písacieho stola.
Okrem sebatrýzne z vlastného nedostatku odvahy bol vystavený aj výsmechu ľudí ako Nikolaj Nabokov (bratranec spisovateľa Vladimíra Nabokova), ktorý žijúc v bezpečnom americkom exile, bez obáv vyjadroval kritiku k Šostakovičovým postojom. Exulanti a salónni komunisti vedeli presne, čo by mali robiť ľudia žijúci v ZSSR. Mali sa stať obdivovanými mučeníkmi. Mali sa dať zabiť, alebo sa zabiť. Ľavicová inteligencia chcela krv, akurát, že cudziu.
Hanba je dovŕšená
Tretia časť sa odohráva počas cesty služobnou volgou, kde sa Dmitrij Dmitrijevič mrzuto díva na ucho svojho osobného šoféra. Sme opäť hosťami skladateľovho myšlienkového sveta. Stalin zomrel, pri moci je Nikita Kukuričný klas Chruščov.
Šostakovič už nie je v ohrození života, naopak, je zaplavovaný poctami. Hanba je však dovŕšená, donútili ho vstúpiť do strany a stať sa predsedom Ruskej federatívnej únie hudobných skladateľov.
Bombastická hudba, formálne reči navonok, klavírne kvartetá a vlastné myšlienky do zásuvky. Pridlhý život nie je šťastím, ak je plný sústavných kompromisov.
Pre Barnesa je typické, že dokáže opisovať emócie, hlboké vnútorné poryvy, aj tie pramálo vznešené, s odstupom a precíznosťou vedca nad Petriho miskou, zároveň však s pochopením pre slabosti svojho hrdinu, miestami možno až priveľkým.
Pridanou hodnotou pre mnohého čitateľa nebudú ani reálie Ruska prvej polovice dvadsiateho storočia, ani udalosti zo života Dmitrija Šostakoviča. To všetko popísali iní, mnohí veľkolepo. Boli to svedkovia zvnútra, Bulgakovovia, Solženicynovia, ktorí v tom pekle, na rozdiel od Barnesa, žili. Oni situáciu v ZSSR neštudovali, boli jej súčasťou.
Autorovi, ktorý si toho je vedomý, a preto neopakuje chronicky známe skutočnosti príliš podrobne, ide primárne o vnútorný boj človeka, ktorý sa snaží zachovať si svoju umeleckú a ľudskú integritu, zároveň však chce celkom proste prežiť, chce, aby netrpela jeho rodina.
Všemocný diktátor a jeho mašinéria nedávajú veľký manévrovací priestor, len dve možnosti. Hrdinský čin nasledovaný trýznením a smrťou alebo nehrdinský život. Ak však nie je život, nie je ani dielo. Nie sú symfónie, nie sú husľové kvartetá. Je len umlčaný hlas. Takto je síce odsúdený na šepot, ale je.
Či je takýto človek disidentom, akousi tajnou odrodou, disidentom vo svojej vlastnej hlave? Zrejme nie, zrejme je to len záchranná ilúzia, ktorá pomáha zachovať zvyšky sebaúcty.
Barnes vyjadruje presvedčenie, že umenie napokon pretrvá, kým vládcov, mecenášov a tyranov zmetie čas. Verí v konečné víťazstvo kultúry. Možno sa nemýli. Mandeľštamove básne pozná málokto, kúsok Leningradskej zahmká skoro každý.
Autor: Beáta Grünmannová
