Exotická sukulentná rastlina agáva zakvitne raz za tridsať rokov a vzápätí hynie. V rovnomennom režisérskom debute scenáristu Ondreja Šulaja je metaforou masarykovského demokratického Československa, ktoré po druhej svetovej vojne ešte z posledných síl stačilo zakvitnúť, omámiť svojou ťažkou vzrušujúcou vôňou a po tridsiatich rokoch uhynúť pod čižmami komunistických milicionárov.
Ľúbostný príbeh Agáva sa odohráva na juhu Slovenska, podobne ako Marhuľový ostrov Petra Bebjaka (2011), lenže v čase najsilnejšej, priam dekadentnej vône leta 1947. Je to rozmarné leto sladkých hier na pozadí tušenej katastrofy.
Návraty k Ballekovi
Scenárista, dramatik, divadelný a televízny režisér, pedagóg, dekan filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave Ondrej Šulaj (66) sa opäť, ako v prípade scenáristického debutu Pomocník, inšpiroval prózou Ladislava Balleka. Dielom, ktoré je podľa jeho slov „presiaknuté silným príbehom, nevšednou atmosférou pohraničného južanského mesta Palánk, vyhranenými, detailne prepracovanými charaktermi a dramatickými situáciami“.
Projekt, ktorý pred dvadsiatimi rokmi začal vznikať ako televízny film, dal vzniknúť snímke, ktorá v slovenskej kinematografii roku 2016 pôsobí tak trošku ako z iného sveta. Jeho autor, tvorca scenárov k filmom Neha, Všetko, čo mám rád, Záhrada či Muzika, sa úspešne etabloval na televíznych obrazovkách réžiou pozoruhodných snímok O psíčkovi a mačičke (1992) a Na Bukvovom dvore (1993).
Láska je omamná kvetina
Vo filme s bohatou výpravou, pôsobivou štylizovanou kamerou a dominantnou hudbou populárni slovenskí herci predvádzajú nemenej štylizované herecké výkony. Lokácie, stavby, kostýmy, rekvizity, masky i účesy dokonale evokujú dobu. Kameraman Tomáš Stanek dokazuje, že je mu blízky nielen strohý minimalistický „dokumentárny“ štýl (Deti režiséra Jara Vojteka) ale i jeho pravý opak. V súlade s témou a režijným zámerom je povojnové leto v mestečku na juhu Slovenska horúce, dusné, nabité telesnosťou a žiadzou.
No režisér dáva Ballekovmu slovu prednosť pred obrazom. Svedčia o tom nielen všadeprítomné komentáre rozprávača – malomestského doktora Vargu (Milan Lasica), ale najmä dialógy, uprednostňujúce pôvab literárneho jazyka pred hovorovosťou, bežným prirodzeným vyjadrovaním, no i pred svojráznym jazykom filmovým. Jemný závan nadnesenej teatrálnosti neraz pripomenie Menzlove a Vančurove Rozmarné léto (1967), bez jeho poetickej klaunskej hravosti.
