Dotýkať sa starého obrazu prstami, ohmatávať ho na každom milimetri, zblízka ho skúmať, dokonca doň zasahovať štetcom, to nám, smrteľníkom, nehrozí. Práve to robí celý život reštaurátorka DOROTA FILOVÁ a na ten vzrušujúci pocit nedá dopustiť. Popritom však maľuje aj dokonalé kópie obrazov starých majstrov. Roky nimi inšpirovala svojho manžela Rudolfa Filu, ktorý do nich zasahoval svojím maliarskym gestom a tvoril nové originály. Jeden z našich najvýznamnejších maliarov vlani zomrel. Ako a prečo vznikali ich spoločné obrazy?
Veľkú výstavu Rudolfa Filu, ktorá je práve v Bratislave, ste začali pripravovať ešte v jeho spoločnosti. Ako ste to vtedy spolu prežívali?
Nuž, ťažko, pretože už vtedy som musela počítať s tým, čo nás čaká. Vedela som, že manžel má nevyliečiteľnú chorobu, že mu odchádza pamäť a postupne aj telo. On to, našťastie, nevedel. Váhala som, či sa do príprav pustiť alebo nie, lebo sa nedalo dopredu predpokladať, ako rýchlo bude choroba postupovať a kedy nastane koniec. Radila som sa so sestrou, s kamarátkami, nakoniec sme sa rozhodli, že do toho ideme. Rozhodnutie bolo, samozrejme, na mne. Tak sme to rozbehli. Vytiahla som fotodokumentáciu manželových obrazov, ktorú som roky viedla. Na každej mám zaznamenané, kto obraz vlastní, dokonca aj telefón, takže som mohla dodať pomerne široký zoznam súkromných zberateľov. Zo začiatku sa o dianie zaujímal aj manžel, ale potom, v roku 2014, už choroba naplno prepukla.
Ste reštaurátorkou. Nikdy ste nechceli byť autorkou vlastných obrazov?
Nie, neťahalo ma to. Moji rodičia dokonca pôvodne chceli, aby som hrala na klavíri, lenže to sa mi vôbec nepáčilo, preto rozhodli: keď nie klavír, tak kreslenie. Učila som sa teda kresliť, to ma viac bavilo. Stále som doma čosi vyfarbovala. Tak ma v pätnástich poslali na Školu umeleckého priemyslu do Bratislavy.
Ani tam vás nechytila túžba tvoriť?
Odkresľovať som vedela dobre, ale vlastné nápady som veľmi nemala. Keď sme mali nakresliť hrnček, to som urobila dobre, ale keď som mala vymyslieť povedzme obálku na knihu, to už bolo horšie. Tak som si povedala, čo sa budem celý život trápiť? Idem študovať reštaurátorstvo na VŠVU. Tri roky predtým ho nikto neštudoval. Na skúškach sme mali nakresliť hlavu, to som zvládla dobre. A vzali ma. Potom ma reštaurovanie začalo baviť, a baví ma doteraz.
Čo je na ňom najlepšie?
Keď dostanem ten premaľovaný obraz, pod ktorým sa skrýva originál, a ja ho pomaličky dostávam von. Alebo dostanem špinavý, popukaný obraz so stmavnutým lakom, ktorý treba očistiť, vypadnuté miesta maľby doplniť, vyrovnať preliačené alebo pokrčené miesta. Mám jednoducho v ruke pekné veci, ktoré treba odhaliť. Pozerám sa na obraz úplne zblízka, vidím na ňom celkom iné veci ako napríklad výtvarný teoretik, môžem sa ho dotýkať, ohmatávať ho.
Secesný dym, 2004Nikdy ste sa nebáli do obrazu zasiahnuť?
Spočiatku som bola nesmelá, ale rokmi to prešlo. Na škole sme reštaurovali jeden obraz za rok, to bolo málo na skúsenosti. Po škole mi pomohlo prvých sedem rokov v Slovenskej národnej galérii, kde som pod dozorom staršej reštaurátorky získala prax. Za ten čas sa začali hromadiť objednávky z iných múzeí, prácu medzi reštaurátorov rozdeľovala komisia Fondu výtvarných umelcov cez predajňu Dielo.
V tom čase ste začali pracovať aj na reštaurovaní ikon. Ako ste sa k nim dostali?
V roku 1968 som odišla zo Slovenskej národnej galérie, to sa ešte nevedelo, čo príde v auguste. Riaditeľ Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku vtedy inicioval zbery ikon v drevených kostolíkoch na východe Slovenska. Boli v strašnom stave, a tak ma prizval k spolupráci, ktorá potom trvala mnoho rokov. Zaangažovali sme do toho aj ďalšie moje kamarátky reštaurátorky. Zreštaurovali sme vyše sto ikon. No ešte predtým, ako nám ich z východu posielali, sme vycestovali my tam, aby sme ich pred cestou upevnili.
Čo to znamenalo?
Keď je doska ikony vo vlhkom prostredí, drevo sa roztiahne, keď je sucho, zase sa stiahne, a vtedy sa farebný podklad zrazu nevie zmestiť do svojho priestoru. Začne sa vydúvať a na obraze sa robia také strechovité pľuzgiere, ktoré potom môžu odpadnúť. Aby sme tie uvoľnené časti po ceste nestratili, chodili sme ich upevňovať. Čiže sme medzi tú odstávajúcu časť a drevo vpichovali injekčnými striekačkami lepidlo. Človek musí byť pri tom šikovný ako chirurg a sakramentsky dávať pozor, aby sa pri prilepení vypuklých častí neprekryli vrstvy farby.
Stalo sa vám, že sa práca niekedy nepodarila?
To nie. Človek musí byť k sebe predovšetkým kritický a keď si nie je istý, radšej sa poradiť, čo si o tom myslia kolegovia.
Ako vyzerá postup reštaurovania takej zničenej ikony?
Napríklad tá, ktorú vidíte u mňa na stene, mala veľmi zlý osud. Majiteľ sa rozvádzal a nechcel sa o ňu deliť s manželkou, tak ju strčil do pivnice. Tam sa stalo presne to, čo som vám opísala – ikona zvlhla, maľba sa povydúvala a vypuklé striešky farieb popraskali. Priniesol ju ku mne v banánovej škatuli, a ako tam tak stál, škatuľa sa mu naklonila, celá ikona sa vyšmykla na zem a všetky striešky sa poodlamovali. Dala som ich do zvláštnej škatule a potom som ich celé týždne skladala ako puzzle. Aj teraz na jednej takej pracujem, tiež je podobne poškodená. Manžel ani nechcel, aby som sa do nej púšťala.
Natálna žiara, 1999Aký je to pocit, keď sa vám zničený obraz zrazu začne pred očami odkrývať a postupne skladať?
No to je práve ten pocit, pre ktorý je celá práca zaujímavá. Úplne vás dokáže pohltiť, chcete stále pokračovať a pokračovať. Napríklad ako pri jednom obraze Bitky s Turkami. Bol úplne zničený, vojnový invalid. Priniesol mi ho synov spolužiak zabalený v deke. Keď sme ho rozbalili, všetci si mysleli, že je to zadná strana obrazu. Maľbu vôbec nebolo vidieť, bola zanesená prachom a špinou. Obraz sa pri drancovaní nejakého kaštieľa dostal kamsi do miestnej šopy, kde bol chvíľu opretý a potom spadol, kvapkalo naň a usadzoval sa naň prach, bol tiež plný vypuklín a pľuzgierov, oblepený pavučinami. A tak som to začala čistiť. Spočiatku som sa orientovala vo výjave len na základe jedného malého bledého fliačika, z ktorého sa potom postupne vykľula čiapočka jedného jazdca na bojovom poli.
Sledoval manžel vašu prácu?
Často som si obrazy brala na chalupu, ktorú sme mali v manželovej milovanej Příbrame, odkiaľ pochádzal. Vždy sledoval, ako ich škrabem, čistím a zo žartu hovorieval – no, moje obrazy určite nikto nebude takto opravovať. Vravím mu, no veď dobre, ale keď sa roztrhne, ostane tak? Alebo keď sme doniesli zo Svidníka jednu várku špinavých ikon, povedal – veď to takto nechajte, zalejte to do epoxidu! Ale vážne – mal k mojej práci úctu.
V istom období ste začali maľovať kópie reprodukcií starých majstrov, ktoré on potom premaľovával. Ako sa vyvinula táto spolutvorba?
Tak, že tesne pred penziou v roku 1990 odišiel zo šupky, kde tridsať rokov učil, na Vysokú školu výtvarných umení. Nedbal na moje varovania, a aj sa potvrdili – po dvoch rokoch odtiaľ odišiel. S našou spoluprácou to má spoločné toľko, že odchodom zo šupky vlastne prestal vyučovať maturantov. Práve tí dostávali za úlohu namaľovať v priebehu dvoch týždňov kópiu, bolo to jedno z ich školských zadaní. Tie, čo sa podarili, vystavili, a nepodarky potom manžel premaľovával. Keď prestal učiť, naraz kópií nebolo, ale ľudia jeho premaľby chceli. Tak som sa do toho pustila ja.
Ktorý obraz ste vytvorili spolu ako prvý?
Ten vznikol paradoxne ešte oveľa skôr, keď som pracovala v Slovenskom národnom múzeu. Raz som dostala za úlohu odkopírovať pre múzeum robotníckeho hnutia obraz v duchu 19. storočia. Originál visel v Bojnickom zámku, nechceli im ho však odtiaľ dať, tak sa ma riaditeľ múzea opýtal, či by som vedela namaľovať kópiu. Nuž, kedysi som vedela, vravím. Tak som si doma napla dve plátna, jedno skúšobné, na ktorom som si vyskúšala, ako mi to ide, a keď som videla, že to viem, namaľovala som druhú kópiu na ostro. No a to skúšobné plátno vtedy manžel pomaľoval. To bol náš prvý spoločný obraz. Potom som začala takmer pravidelne maľovať.
Proserpina, 2005Neprekážalo vám, keď sa vaša kópia, na ktorej ste poctivo pracovali, stala obrazom Rudolfa Filu?
V rodine mi zo žartu vravievali – prečo mu to dávaš? Pozri, čo ti s tým urobí. Ale ja som to brala tak, že aj najkrajšia kópia bude vždy len kópiou. A ak to má byť originál Fila, tak tam musí byť od neho aspoň jedna bodka. Vôbec mi to neprekážalo, naopak, dnes je mi ľúto, že mi niektoré kópie nepomaľoval.
Prečo ich nepomaľoval?
Nechcel. Niekedy si jednoducho povedal, že nie, že tam už netreba nič dodať. Naopak, niektoré – ako napríklad Ježiška – celé „začáral“. Potom som si vravela – bude to asi tak, že keď kópiu príliš dokonale namaľujem, tak ju nechce premaľovať. Radšej ju teda namaľujem horšie. Lenže to mi nešlo (smiech). Koľkokrát som ho obmäkčovala, nech premaľuje tú alebo tamtú kópiu, nech mi ju dá k narodeninám, Vianociam a tak.
Vyberal si autorov obrazov, ktorých by chcel premaľovať?
Nie, ani mu nenapadlo hovoriť mi, akú kópiu mu mám namaľovať.
