Za slovenského štátu ho ako člena ilegálnej odbojovej skupiny odsúdili na doživotie, neskôr sa ocitol aj v koncentračnom tábore. Vychovávaný bol ako evanjelik a v šestnástich rokoch sa stal ateistom – filmový kritik PAVEL BRANKO vraví, že život sám osebe nemá zmysel, zmysel mu musíme dať sami. Dnes oslavuje 95 rokov a stále pracuje.
V mladosti ste nemali úspechy u žien. Viete dnes povedať, čo je v živote dôležitejšie – šťastie v láske alebo v profesionálnom živote?
„Keďže tvrdím, že život nemá nijaký zmysel, len ten, ktorý si sám doň vložím, táto otázka stráca zmysel. Lebo tak, ako si pištoľníci robili na pištoli zárezy po každom úspešnom zásahu, tak si sukničkár tiež robí zoznam svojich koristí. Myslím, že v románe Maria Puzza Krstný otec je jeden taký úspešný, ktorý sa chváli, že má na opasku tisícpäťsto ženských skalpov. Ak je mojím cieľom zbierať takéto ženské skalpy, tak hodnotím svoju úspešnosť podľa toho, koľko som naskalpoval. A keď mi záleží na tom, ako vysoko som sa dostal na rebríku profesionálnom, budem prihliadať na toto kritérium.“
Nemyslíte si, že v živote sa to mieša?
„To som vyhrotil, tie veci sa určite miešajú. Veď koľkí významní spisovatelia boli zároveň športovcami alebo šachistami, Nabokov bol zase aj skutočne významným entomológom. Takže môžete liezť po mnohých rebríkoch a hodnotiť svoj život spätne z viacerých zorných uhlov. Ale vždy ide nakoniec o to, či viem byť k svojmu životu pokorný. Takto si žil, lepšie si nedokázal a akceptuj teda, že 'mohlo to být horší, nebylo to špatne'. To je taký rozumný bilančný nadhľad, ktorý Nohavica vo svojej piesni krásne rozviedol. Alebo si môžeš povedať: Nobelovu cenu som nedostal – tak stálo to za to?“
Pavel Branko: Korán nie je krvilačnejší ako Biblia, islam je ale pozadu Čítajte 
Pavel Branko vraví, že bude pokračovať, kým niekto nenamietne. (zdroj: ZUZANA GAVULOVÁ)Vy ste so svojím životom spokojný?
„Som. Okrem toho, čo som povedal o vzťahu k ženám, ma život dokonca preceňuje. Dodnes nepochopím, za aké zásluhy mi Vysoká škola múzických umení udelila čestný doktorát.“
Ste významný filmový kritik.
„Veľmi si ten titul cením, ale nemyslím si, že som si ho zaslúžil. Georges Simenon napísal takmer štyristo románov. A dobrých! Keby to bol nejaký odpad, nepoviem, ale je to dobrá literatúra. Čo som teda proti nemu? Čisto kvantitatívne aj kvalitatívne? Vyšlo mi šesť knižiek. Viem, že sa o nich svet nedozvie, nikto ich nebude prekladať. Ostanem vždy len na tom slovenskom či československom piesočku, ďalej nezájdem. No a čo? Istotne by to mohlo byť aj inak, keby to, čo som popísal, bolo nejaké svetoborné – veď z malých národov vzišli aj veľkí umelci alebo vedci. Ale čo na tom? Slovensko má päť miliónov obyvateľov, z nich maximálne 10 000 – 12 000 o mne vie. Mnohí z nich si cenia to, čo som napísal. To mi nestačí? Pohár je vždy buď poloprázdny, alebo poloplný, záleží na zornom uhle.“
Takže ste spokojný?
„Samozrejme, že som. Som spokojný, že mám dvoch dobrých synov a výbornú ženu. Odkedy sme sa spoznali – a to je už vyše štyridsať rokov-, mám vedľa seba človeka, o ktorom viem, že keď nesúhlasí s niečím, čo robím, povie mi to, ale nepodrazí ma. A ona tiež vie, že ju nepodrazím. To je veľmi pozitívna osobná bilancia. Nemôžem však nerátať svoje prvé manželstvo, veď trvalo dvadsať rokov – a to sa do dobrej bilancie neráta. Dokonca si dnes myslím, že keby som to bol so ženami lepšie vedel a keby som bol vedel nachádzať lepšie stratégie, možno by sa v tom manželstve bolo dalo existovať, hoci na dobré partnerstvo to šance nemalo. Nezvaľujem však svoje neúspechy na iných.“
Pavlovi Brankovi vyšlo šesť knižiek. Či sa preložia za hranicami, ho netrápi. (zdroj: ZUZANA GAVULOVÁ)Ľudia vždy hľadali elixír života. Vy by ste chceli byť nesmrteľný?
„Mne na tom nezáleží, pravdu poviem. Fyzická alebo skôr osobnostná nesmrteľnosť neexistuje, nerobím si o tom ilúzie. Vo chvíli, ako môj mozog dofunguje, celá entita Pavel Branko zmizne. Nevravím, že by sa mi nepáčilo, keby moje dielo malo takú hodnotu a kvalitu, že po smrti na mňa bude spomínať svet. Veď to by nikto nedbal. Ale tí, ktorým sa to podarilo, ľudia ako Albert Einstein alebo Niels Bohr, nerobili svoju prácu preto, aby boli po smrti slávni – boli svojou témou posadnutí. No nie každý dorastie do výšky, do akej mu je dané alebo do akej je schopný, nie každý naplní svoju potenciálnu normu. Možno keby človek horel viac, tak ako Rembrandt, ktorý – keď už mu prsty fakticky vôbec nefungovali – si dal priviazať na kýpeť ruky štetec a maľoval ďalej. To by som teda nerobil.“
Nie?
„Nie. Už nie som posadnutý. Robím to, čo zvládam. Neviem, čo iné by som ešte robil, veď telo mi už nedovoľuje skoro nič, čo by som rád robil. Odrezalo ma od všetkého – cestovania, od túr, čo len tu po okolí. Pritom dobre viem, že vo svojich deväťdesiatich piatich rokoch som na tom telesne oveľa lepšie ako mnohí iní. Môžem na počítači pozerať filmy a môžem ich hodnotiť. No keď vidím kritiky iných, ktorí sú pohybliví a chodia po festivaloch, uvedomujem si, aký mám zúžený zorný uhol. Kritik by totiž mal byť ajour, a to ja teda už nie som.“
Ale stále pokračujete v práci napriek vysokému veku.
„Pokračujem, kým nepríde reakcia: No, ten Branko býval dobrým kritikom, ale už mu to tak nepíše. Zatiaľ som také reakcie nezaznamenal, čo ma dosť prekvapuje. A tak sa teda ďalej venujem filmovej a aj jazykovej kritike, na ktorú tu neprišla reč, takže môžem byť šťastný. Aj pri všetkých obmedzeniach, ktoré mi telo ukladá. Je také úslovie, že ak sa šesťdesiatnik ráno zobudí a nič ho nebolí, znamená to, že je mŕtvy. Ja už nemám šesťdesiat, ale deväťdesiatpäť, a keď sa ráno zobudím, zväčša ma nič nebolí, a predsa nie som mŕtvy.“
Treba rešpektovať zákonitosti prírody, vraví Pavel Branko. (zdroj: ZUZANA GAVULOVÁ)Nemáte strach zo smrti?
„Nie.“
Boli ste v koncentračnom tábore. Ani vtedy ste sa nebáli smrti?
„Nie, len som chcel žiť. To je rozdiel. Stál som na pokraji smrti, videl som, ako ľudia umierajú, masovo a strašným spôsobom. Keď niekto umrie a v posledných chvíľach života vyzerá ako kostra zo školského kabinetu, tak to nie je veľmi povzbudzujúci pohľad. No pokiaľ ide o prirodzenú smrť, človek by mal rešpektovať zákony prírody. Napokon, predstavte si život na zemi, kde by sa ľudia rodili, ale neumierali. Už dnes sa ľudstvo ženie do skazy nekontrolovanou populačnou explóziou. Takže vďaka za múdrosť prírody, ktorá od nepamäti uzákonila, že 'je čas rodenia a čas umierania', ako sa píše už v Biblii. Ľudstvo sa však vo svojej pýche zákonom prírody vymklo, a tak si samo píli pod sebou konár, na ktorom sedí.“
