Už v starom Ríme, Egypte či Grécku ohrozovali obchodníkov nebezpečné lode. No fenomén morských lúpežníkov sa zrodil až oveľa neskôr v Strednej Amerike.
Bežne si pri slove pirát predstavíme korzára s trojrohým klobúkom, ešte konkrétnejšie Johnnyho Deppa. Ibaže hollywoodsky film Piráti z Karibiku nie je len rozprávkovou fikciou, obsahuje aj autentické prvky reálneho života banditov brázdiacich oceány. Prečo má pirátstvo práve v Karibiku takú dlhú tradíciu?
Prvý ostrov
Na začiatku príbehu stála špecifická situácia, keď sa otroci z Afriky začali stávať atraktívnejšou pracovnou silou, akou boli bývalí väzni či iné zbedačené vrstvy, ktoré do kolónií prichádzali z Európy dobrovoľne alebo aj nie.
Európania sa teda presúvali na menšie ostrovy, kde sa začali venovať konzervovaniu mäsa formou údenia nad ohňom. Tejto metóde sa po francúzsky hovorilo boucaner, z čoho vzniklo pomenovanie bukanieri.
Historická mapa Karibiku. (zdroj: Fotolia.)
Keď v roku 1625 hľadali francúzski a anglickí kolonisti bezpečné miesto, vybrali si ostrov Hispaniola, jeden z tých, ktoré objavil už Kolumbus. Odtiaľ sa už predtým Španieli presunuli na pevninu. Na Hispaniolu sa však vracali, aby cudzincov vyhnali, tí teda usúdili, že vhodnejším miestom je menšia Tortuga, ktorá bola predtým osídlená len veľmi málo.
Medzi Španielmi a Britmi sa začali boje o kolónie. Aby sa bukanieri dokázali ubrániť, dostali od Angličanov zbrane i lode. A keď sa už raz ocitli vyzbrojení na lodiach, nezostalo len pri ohrozovaní španielskych lodí. Postupne sa k nim pridávali ďalší, čo sa už na súši nedokázali uživiť.
Pirátstvo sa tak rozšírilo, že na začiatku 17. storočia už nemohli obchodné lode v tejto oblasti plávať bez eskorty. Z ostrova Tortuga sa stal raj pirátov, brloh neresti s množstvom nevestincov, krčiem a herní, kde sa dali rozhadzovať ukoristené peniaze. Odtiaľ vyrážali na lov tí najznámejší pirátski kapitáni vrátane krutého Francoisa de l‘ Olonnais.
Ten na mučenie používal tie najrafinovanejšie metódy, ľudí zaživa pálil, vyrezával im jazyk, ba aj celé srdce z hrude. Sám však skončil tak, že ho juhoamerickí Indiáni rozsekali na kusy, nahádzali do ohňa a popol rozprášili.
Pobrežní bratia
Elitou medzi pirátmi z Tortugy boli Pobrežní bratia, takmer tajná spoločnosť, ktorá pôsobila v rokoch 1640 až 1684. Na lepšie ukrytie identity mali zakázané používať priezviská, výnimku dostali len ženatí muži. Bratia neuznávali žiadne zákony, iba tie vlastné. Len čo sa im niekto upísal, prestalo preňho platiť akékoľvek existujúce právo. Verili, že kto svoj starý život "utopí“ po tom, čo prekročil obratník Raka južne od Floridy, dokáže sa neho odstrihnúť.
Ku koncu pirátstva na Tortuge prispela Ratisbonská zmluva, ktorá ukončila aj dlhoročné nepriateľstvo medzi Francúzskom a Španielskom. Podľa nej boli piráti vyhlásení za zločincov, ktorí mohli byť kedykoľvek na mieste popravení. Do roku 1688 sa piráti z ostrova odsťahovali. Španielsko sa na konci 17. storočia Tortugy vzdalo v prospech Francúzska. Dnes je tento 40-kilometrový ostrov súčasťou Haiti.
Zlaté časy
Pirátstvo však čakalo ešte obdobie, ktoré sa dnes označuje za zlaté. Trvalo približne do roku 1730, keď mohli regrutovať nové sily z veľkého počtu nezamestnaných námorníkov, ktorí už po ukončení vojen medzi Britániou a Francúzskom stratili uplatnenie. Utrechtská zmluva podpísaná v roku 1712 ukončila síce vojnu, ale zároveň urobila z tisícky vycvičených námorníkov morských pirátov.
