Špičky svetovej detektívky či trileru sú vcelku rehabilitovanými žánrami aj vo vyššej literárnej spoločnosti. Prinajmenej sa nedajú len tak ľahko ignorovať, hoci na Nobelovu cenu zrejme často siahať nebudú. Ako je to s detektívkou v domácich pomeroch?
Na Slovensku sa detektívke v minulosti zvyčajne veľmi nedarilo – niežeby sa na Slovensku nevraždilo, nekradlo či nepodvádzalo a o tom ani nepísalo, veď príbeh jedného z najznámejších zlodejov, vypočúvaného a obeseného v Liptovskom Mikuláši, sa stal námetom štúrovskej balady Smrť Jánošíkova.
O korupcii na Slovensku už dokonca vznikla aj vedecká monografia, len detektívi a detektívky nemali v literatúre na ružiach ustlané. Znalci tvrdia, že to bolo aj z objektívnych dôvodov, lebo detektívka si okrem iného vyžaduje urbánne prostredie s rozvinutým podsvetím, kde popri sebe koexistuje štátna policajná moc a súkromný detektív, stojaci v konflikte s oboma svetmi, kriminálnym aj kriminalistickým.
Dôležitým predpokladom úspechu žánru je aj kvalitný autor, nehovoriac už o čitateľovi pripravenom na akceptovanie racionálneho a žánrovým pravidlám zodpovedajúceho príbehu.
Slovensko dlho nedisponovalo ani jedným, ani druhým, ani tretím, veď aký už súkromný detektív v čase majorov Zemanov? Prílev svetovej detektívky najmä od 70. rokov minulého storočia si však čitateľskú klientelu postupne vyformoval, a tá na svoju slovenskú šancu v šestnástke čakala, hoci azda ani nedúfala.
Nestor slovenského uvažovania o tomto žánri Kornel Földvári v knihe O detektívke (KKBagala, 2009) podrobne zmapoval cestu (aj) slovenského detektívneho žánru od prvopočiatkov až po prvé roky tretieho milénia.
Napriek pretrvávajúcemu podceňovaniu detektívok literárnou elitou Földvári trval na názore, že v tom najlepšom prípade je detektívka „akýmsi svedomím či zrkadlom spoločnosti. Síce občas trocha pokriveným, ale verne zobrazujúcim, že kráľ je nahý“.
Skúsme teda naznačiť, kde sa slovenská detektívka a jej príbuzné či odvodené žánre (kriminálna, mafiánska, historická, špionážna literatúra, triler...) nachádzajú.
Mordári z Nášho Mesta
Dá sa zrejme súhlasiť s Kornelom Földvárim, že „románmi Dominika Dána vtrhol do detektívky život v celej kráse, presnejšie brutalite. Londonovský zážitok na vlastnej koži spojený s talentom býva najlepším inšpiračným zdrojom,“ tvrdil Földvári v roku 2009, keď mal Dán na konte iba deväť románov.
Súčasne však upozorňoval aj na to, čo sa odvtedy pravidelne potvrdzuje, že „predsa len (Dán) nemá silu imaginácie, ktorá konkrétne fakty zabstrahuje a pretaví do celistvého obrazu“. Možno je za tým pekelné tempo, lebo dva tristostranové romány ročne desať rokov po sebe sú nesmierne náročnou výzvou aj pre kreatívnejšieho autora.
Naďalej som presvedčený, že Dánov debut bol jeho najvydarenejšou knihou, lebo sa v nej pôsobivo zladila silná téma (únos prezidentovho syna, vojna v podsvetí) s novým, v slovenskej literatúre neznámym prostredím „mordárov“ z Nášho Mesta, čoho výsledkom bolo to Földvárim spomínané „svedomie spoločnosti“ či pokrivený obraz, v ktorom sa kráľ ukázal ako nahý.
