Bol najväčším súčasným spisovateľom slobody, akého si vieme predstaviť, hovorili o Péterovi Esterházym maďarskí kritici. Veľký muž európskej literatúry zomrel vo veku 66 rokov.
Rád by som veril, že keď takto svieti slnko, všetko je v poriadku. Nedá sa. Škoda, že je to somarina. Počas písania takmer zaspávam, hoci som nejakých sedem hodín spal. Veľa som sa prevracal, boleli ma aj stehná. Akoby som nebol spal sám. No pravdaže! Teraz už nikdy nebudem sám. S. je stále so mnou. To stále opravujem na navždy.
Kto je S.? Tajomná iniciálka. Skrýva sa za ňou tá, čo sprevádzala maďarského spisovateľa Pétera Esterházyho v posledných mesiacoch jeho života. Žil s ňou a s ňou aj odišiel. Vo štvrtok zomrel jeden z najväčších európskych spisovateľov. Poslednú knihu v podobe denníkov dopísal len v marci. Písal v nej o chorobe, s ktorou mimoriadne otvorene a statočne bojoval.
V chystanom preklade má pracovný názov Pankreasov denník.
(zdroj: FOTO - ARCHÍV SME)Péter Esterházy (14. 4. 1950 – 14. 7. 2016)
Narodil sa aj zomrel v Budapešti. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, študoval matematiku. Od roku 1978 bol spisovateľom v slobodnom povolaní, získal množstvo domácich aj zahraničných ocenení. V slovenčine mu vyšli knihy Harmonia Caelestis, Opravene vydanie, Jedna žena, Jednoduchý príbeh čiarka sto strán (Šermovacia verzia), Jednoduchý príbeh čiarka sto strán (Verzia podľa Marka) (preklad Renáta Deáková), Pomocné slovesá srdca a Žiadne umenie (preklad Juliana Szolnokiová).
Temná múza
Rakovina pankreasu, alebo inak slinivka brušná či podžalúdková žľaza, sa stala jeho temnou múzou. Vstúpila mu odrazu do života ako dajaká neodbytná slečna, ktorá nevie, čo sa patrí. Podmaňovala si ho, nevediac však, že sa vtiera do pozornosti človeku, ktorý vie, aké muky prežíva veľký spisovateľ, keď slobodne píše. A on dal ťažkú chorobu na roveň písaniu.
Tú potvoru začal nazývať menom, so Slinivkou sa rozprával, polemizoval s ňou, pýtal sa, odpovedal, dúfal, zatínal zuby, vtipkoval, uľavoval si. Niekedy ju oslovoval zdrobnenejšie a nežnejšie, inokedy príkro, použijúc len tú iniciálku.
Urobil z nej postmoderný motív, cez ktorý ukázal, že literárny text má obrovskú silu, ešte väčšiu než príbeh sám.
Opravené vydanie
Pétera Esterházyho sme na Slovensku začali lepšie spoznávať vďaka jeho najvýznamnejšiemu románu Harmonia Caelestis v preklade Renáty Deákovej. Zachytil v nej storočie cez život rodiny Esterházyovcov, nachádzajúc harmóniu medzi rozličnosťami svetov, medzi skutočnou minulosťou a príbehom, knihou a románom, synom a otcom. Až keď ju vydal, dozvedel sa o svojom otcovi novú pravdu. Aby sa s jeho dovtedy neznámou minulosťou agenta tajných služieb vyrovnal, napísal Opravené vydanie. S nadhľadom, vtipom a úprimne v ňom príbeh svojej rodiny rozobral a nanovo poskladal.
„Bol najväčším súčasným spisovateľom slobody, akého si vieme predstaviť,“ napísal o ňom uznávaný maďarský kritik István Csuhai.
Pre maďarských čitateľov bol večne mladým a najjasnejším spisovateľom a človekom. Uzdrav sa, Péter, písali mu masy na sociálnych sieťach. Nenechali si od neho ujsť ani vetu, dôverovali mu, uznávali ho, vedeli ho čítať a nepochybovali o ňom. Boli jeho skutočnými fanúšikmi. Lebo veľký spisovateľ je taký.
Ako o ňom napísali redaktori časopisu Élet és irodalom: Učili sme sa, ako hovorí. Učili sme sa, ako uvažuje. Učili sme sa, ako interpretuje. Učili sme sa, ako cíti. Učili sme sa, ako sa čuduje: jéj, ozaj, aký si ty múdry. Počujeme, ako to vraví. Jeho zdržanlivosť, ľahkú aristokratickosť sme obdivovali. Boli sme mu blízki, a predsa si udržal odstup. Nechápali sme, ako to robí.
Péter Esterházy na aprílovom knižnom festivale v Budapešti podporil osobne aj slovenský stánok. (zdroj: FOTO - SI BUDAPEST)Futbal vraví vydržať
Budeme spolu pozerať majstrovstvá Európy vo futbale, spomínal jeho slovenský vydavateľ László Szigeti. Esterházy pochyboval, že stihne všetky zápasy, no aj svoju nehynúcu lásku k futbalu prežíval spôsobom, aby jeho okolie trpelo čo najmenej. S ľahkosťou, noblesou, úctou a iróniou v jednom. Najväčší úspech maďarského mužstva za posledných šesťdesiat rokov napokon stihol. Znamená to, že treba vydržať.
Péter Esterházy: Spisovateľ je ten, komu písanie spôsobuje muky Čítajte
Vyrovnať sa Esterházymu? Nemožné
Maďarského spisovateľa prekladala do slovenčiny Renáta Deáková. Musela som si veriť, pretože on mi dôveroval, píše.
Je to dar, ak je autor ústretový, priateľský a ochotný. Bol pre mňa vždy výzvou. Pracovnou i ľudskou. Musela som sa pokúsiť vyrovnať sa génio-vi ducha, veľkorysosti myšlienok, ľahkosti štýlu a navyše hlbokomyseľnému humoru. Pokus o nemožné. Údel prekladateľa.Gitta, jeho žena, nám vždy varila slabý čaj, keď som u neho sedela v pracovni medzi kôpkami rôzne naskladaných kníh, kde sme preberali otázky týkajúce sa jeho textu. Odpovedal na všetko. Niekedy začudovaný nad tým, čo napísal. „Aj takto sa to dá čítať? Toto som takto napísal ja? Celkom dobré, nie?“ Vedela som, že mi vidí až do žalúdka. Ale prejavoval sa len tak, aby mi pomohol pokračovať v práci. Pomáhal. Nespochybňoval. Dôveroval. Takže som si musela veriť i ja.V júni otváral v centre Budapešti Slávnostný týždeň knihy. V apríli prišiel na niekoľko podujatí slovenského čestného hosťovania na Medzinárodnom knižnom festivale. Postavil sa za slovenskú literatúru. Za európsku otvorenosť. Pomáhal jej svojou prítomnosťou.Maďarská intelektuálna spoločnosť sledovala každé jeho gesto. Pomáhal orientovať sa v chaose spoločenských a politických dianí. Svojou prezieravosťou, jasným videním, priezračným myslením, presnými pomenovaniami.Pracoval disciplinovane. Denne a nepretržite. Do konca. Nedávno mu vyšla kniha. Denník jeho choroby, o slinivke, podžalúdkovej žľaze. alebo o pankrease? Neviem.V práci treba pokračovať. Niet posledného slova. Lebo nejestvuje posledné slovo.
Renáta Deáková © SME
Autorka je prekladateľka
Péter Esterházy v Bratislave v roku 2011. (zdroj: FOTO - ARCHÍV SME)
Od neho sme sa naučili, že všetko je
Týmto textom sa s Péterom Esterházym rozlúčila redakcia maďarského literárneho časopisu Élet és Irodalom.
My, tu, teraz, nenachádzame slov. Slovo je pre nás útechou i oporou, slovo je našim všetkým, je drobnôstkou, je matkou, otcom, bratom i sestrou, je manželkou i dieťaťom. Na to, čo sa udialo, slovo nestačí, toto teraz neunesie. Do slova sa Boh akokoľvek, hnevlivo či nespravodlivo, lačne či znavene, akosi predsa len vojde. No smrť človeka nijako. Pritom, to, že sa tak stane, presnejšie, že sa to stane, bolo zrejmé, správy sme museli chápať jasne, ortieľ bol vyslovený, ostala po ňom len nádej a rozpačité, bezútešné vyjednávanie.
Pominula sa s ním významná časť našej vlasti. Bol totiž ako zvláštna inštitúcia. Inštitúcia iba pre nás. Inštitúcia slobody, ducha, precíznosti, elegancie a miery. Z našich slov by sa teraz prirodzene mohlo vydrať hromženie, kvílenie alebo mĺkve trúchlenie, zmätené mumlanie, my predsa nechceme nič z toho, žiadna z foriem nám akosi nepripadá vhodná. Náš spor so smrťou je márny. Neplynie z neho nič dobré, žiadne pochopenie, žiaden prínos. Nie, nezmierime sa s ňou, no čo je stratené, je preč.
Od neho sme sa však naučili, že všetko je. Aj toto je. Takáto situácia: je. Človek, postavme ho pred vchod do kapucínskeho domu v Budíne, a povedzme o ňom ako o nevšednom pánovi, že nebol si nikto a nebol si nič, lebo takto treba prejsť „tam“. A hoci „tam“ prešiel tak, dedičstvo po ňom nedokážeme ani obsiahnuť.
Učili sme sa, ako hovorí. Učili sme sa, ako uvažuje. Učili sme sa, ako interpretuje. Učili sme sa, ako cíti. Učili sme sa, ako sa čuduje: jéj, ozaj, aký si ty múdry. Počujeme, ako to vraví. Jeho zdržanlivosť, ľahkú aristokratickosť sme obdivovali. Boli sme mu blízki, a predsa si udržal malý odstup. Nechápali sme, ako to robí. A ak je voči postmoderne najväčšou výčitkou relativizovanie dobra a zla, škaredosti a krásy, tak on robil pravý opak, neustále prepisoval, komentoval, spochybňoval, v jeho textoch bola vždy prítomná záruka hodnôt mravnosti a jasnozrivosti. Nikdy neopisoval samotný dej, štylizoval podeň či nadeň.
A štylizovanie teraz chápeme v anjelskom zmysle. Hoci bol len spisovateľom, málokto spravil toľko pre to, aby bolo Maďarsko slobodnejšou krajinou, v ktorej sa lepšie žije. Každé jeho gesto bolo udalosťou. Môj ty Bože! S akou noblesou kráčal i svojim posledným rokom!
Preložila Renata Deáková
