Budulínček, Smolíček Pacholíček... ešte aj ten Malý princ spoznáva líšku ako magické, tajomné a nie celkom dôveryhodné stvorenie s osudotvornou silou. Záhadným, hrôzu vyvolávajúcim objektom je líška, hoci preparovaná, z nového filmu maďarského autora Benedeka Fliegaufa Lily Lane.
Mladá rozvádzajúca sa mamička Rebeka detským hláskom rozpráva sedemročnému synovi Danimu príbeh o chlapcovi Zlatíčkovi, jeho mame Víle a otcovi Lovcovi. Sprvu pôsobí ako rozprávka na dobrú noc, neskôr nadobúda baladickú pochmúrnosť a tá prerastá do stiesnenej hororovej temnoty, aby sa napokon stala odzbrojujúcou, možno aj oslobodzujúcou spoveďou.
V jednej chvíli sa zdá, že rozprávanie je extravagantným podobenstvom toho, čo postavy v skutočnosti prežívajú, ďalší vývoj však naznačuje, že môže ísť o rozprávačkin vlastný osobný príbeh z detstva. Vysvetľuje jej netradičné zmýšľanie, správanie, traumy i celý pobabraný život.
Vzťah s Danim je len cestou k zúčtovaniu Rebeky s vlastnou minulosťou, chybami svojich rodičov, so sebou samou. Jasné, mali by sme mať v duši upratané, keď vstupujeme do nových vzťahov a spojení, tobôž keď privádzame na svet nový život, lenže nie vždy je to možné. Niekomu sa to nepošťastí nikdy.
Aká je váha slov
Zlý koniec vzťahu s kedysi spaľujúco vášnivo milovaným manželom, smrť ťažko chorej matky i rozpačitý pokus o zblíženie (zmierenie?) s otcom sprevádzajú rôznorodé obrázky: emotívne silné krajinky, záznamy mestského ruchu, intímne okamihy matky a syna, momentky z detských hier, internetové videohovory i písomné diskusie z chatu, kde vymazané slová aj ich časti majú možno väčšiu váhu ako tie napísané a odoslané.
Škoda, že český preklad mnohé z nich neberie na vedomie. A vôbec – nejde len o význam, ale aj o intonáciu, frázovanie, rytmus reči a ich zladenie s obrazom, hudbou i strihom... Preto si film naplno vychutnajú iba diváci, ktorí dokonale rozumejú po maďarsky, takže nie sú odkázaní na vyrušujúce a rozptyľujúce čítanie titulkov.
Dôležitú úlohu v tejto skladačke majú detské i dospelácke amatérske videá vrátane erotických. Niektoré obrazy sú plné akcie, pohybu a nepokoja, iné statické, zahĺbané, blízke oživeným maľbám. Ostré, jasné, dokonale profesionálne komponované i chaotické, roztrasené, rozmazané, so skreslenými farbami, čiernobiele. Milé a príjemné i mätúce, iritujúce a odpudivé, Predstavujú starostlivo, premyslene a s citom poskladanú koláž nálad, pocitov, nápadov, prchavých momentov i nekontrolovaných výbuchov emócií.
Divák je nástrojom režiséra
Skladá sa z nich poetická mozaika, umelecké dielo, ktoré z nedostatku slov alebo priestoru zvykneme zjednodušene označovať ako štýl Andreja Tarkovského, Bélu Tarra, Terrenca Mallicka či Carlosa Reygadasa. Ďaleko (ale ani o nič bližšie) nemá tiež k Alexandrovi Sokurovovi, hoci jeho Matka a syn je o inej fáze vzťahu rodičov a detí.
Používa však podobné prostriedky s rovnakým cieľom: zvukom, obrazom, strihom, hudbou a len s obmedzeným počtom slov, teda číro filmovou rečou, oslovovať dušu. Vypovedať to, čo nedokáže literatúra ani fotografia. Zachytiť nepolapiteľné, evokovať v divákovi nevysloviteľné, nerecenzovateľné.
Svoj výsostne autorský umelecký film Fliegauf režíroval vo vlastnej produkcii i výprave, podľa vlastného námetu a scenára, sám vyberal hercov a tiež skomponoval hudbu, ktorej tóny znejú po celý čas a podfarbujú náladu jednotlivých scén i prežívanie postáv. Divák sa v tomto prípade stáva ozvučnou doskou, nástrojom, na ktorý autor hrá.
A závisí len od kvality nástroja, či výsledok znie ako úchvatné, omamné dielo, zaťaté mlčanie alebo falošný nezmyselný paškvil.
