Cena Fantázie 2016: Monika Kandriková - Hľadá sa upír (sci-fi/fantasy)

Finalisti postúpili z prvého kola súťaže spomedzi 155 prijatých poviedok na základe bodovania poroty v zložení: Kristína Farkašová, Alexandra Pavelková, Katarína Čavojová, Erich Mistrík a Maroš Hečko.

Hlasovanie sa začína 23. septembra uverejnením piatej finálovej poviedky a trvá tri týždne, do 14. októbra 2016 polnoci. Výsledky súťaže budú zverejnené 12. novembra 2016 na Medzinárodnom knižnom veľtrhu Bibliotéka v Bratislave.

Hľadá sa upír

            „Hej, dievča, dievča! Preber sa!“
            Mnoho svetiel mestskej noci Rey už poznala. Medzi nimi sa črtala hlava kohosi neznámeho. „Ty si upír?“ ohlásila sa šeptom. Na svoju hlavnú myšlienku nezabúdala ani v polospánku. Ale nejako nevládala vstať z lavičky. Budík ju teda postavil, objal ju okolo pása a viedol ju dolu ulicou, akoby bola jeho milou. Mal silné ruky. Až také silné, že sa vydesená chcela začať brániť.
            „Neboj sa ma. Nič ti neurobím. Len ti pomôžem kráčať.“
            Vysoký ramenatý svetlovlasý modrooký Princ Krasoň mal v očiach ružové žilky ako kresbu v mramore. Keď dohovoril, zmizli. Rey sa akoby na jeho príkaz hneď ovládla, odsunula do úzadia svoj strach i vnútornú horúčosť, ktorá sa v nej objavila vždy, keď začala strácať východisko. Zakvačila sa do svojho nečakaného sprievodcu a kráčala mu po boku najlepšie ako vládala.

            Upír. Trochu sa jej z neho robili zimomriavky.
            „Ako sa voláš?“ spýtal sa.
            „Som Rey,“ odpovedala. Volali ju aj Grétka, ale to bolo predsa len meno pre dvanásťročnú, už bola o mnoho zážitkov staršia. V jej papieroch zase stálo Margaréta Plameňová, lebo mestská vyhláška nedovoľovala zapísať žiadne pomenovanie s vyslovene cudzokrajným znením. Ale, keď práve nebol nikto podozrivý nablízku a nehrozila mastná pokuta za obdivovanie cudzích kultúr, všetci ju aj tak volali Rea alebo Rey, podľa mena Pyrea, ktoré jej pôvodne chceli dať rodičia.
            „Igy,“ nahlásil on.
            „Igy?“
            „To je moje meno. Igor. Slovanské, povolené.“
            „Si upír.“
            „Si na upírov nejaká fixovaná, nezdá sa ti?“
            „Potrebujem pomoc.“
            „A tú hľadáš u upíra?“
            „Upír je silný, nesmrteľný, nezraniteľný. Ak sa mu zapáčim, nedovolí, aby sa mi niečo stalo.“
            Veľká postava Reyinho nového spoločníka sa vedľa nej akosi viac vztýčila. Potom sa ale mladík zase trochu scvrkol, vydýchol vzrušenie. 
            „Alebo ťa vysaje do sucha! Ak to už neurobil predtým, ako sme sa stretli.“
            Reyi sa ako na potvrdenie jeho slov od slabosti podlomili kolená. Silné ruky ju radšej zodvihli do náručia. Zazdalo sa jej, že letí.
            „Premeníš ma?“ zašepkala ešte.
            „Trochu sa mi to bije. Ak ťa premením, čo z toho budeš mať?“
            „Ak mi niekto povie: Niečo si si vymyslela, tak na to zase veľmi rýchlo zabudni! nevystrčím naňho ukazovák, ale tesáky!“
            „Dobrý plán, musím uznať. A čo z toho budem mať ja?“
            Neodpovedala. Už bola mimo seba.
            „No dočerta! O chvíľu bude svitať.“

*

            Obchodná ulica zvykla byť po zotmení prepchatá a hlučná. Patrila reklame.

            Voľakedajšie praktiky vyskakovacích okien v prehliadačoch a letákov do každej domácnosti boli v mestskom štáte Nová Bratislava zakázané, propagovanie tovarov bolo sústredené iba do miest na to určených. Kvôli šetreniu.

            Na vybavení Obchodnej sa však rozhodne nešetrilo. Po oboch stranách cesty, vyloženej mačacími hlavami a prerezanej dvomi pármi zhrdzavených kovových koľají, po ktorých sa kedysi dávno premávali električky, blýskali sa svetelnými pútačmi zapratané steny budov. Zvuky hudby, rozhovory a hluk ruchu prenikali z každej škáry a každého otvoreného okna či vchodu.

            Igy zo svojho vyvýšeného stanovišťa pozoroval neznámu červenovlásku, ako zase raz hľadá upíra. Ohnivá pochodeň jej kučeravých vlasov sa dala len ťažko prehliadnuť. Potulovala sa po meste zdanlivo bez cieľa už pekných pár dní. Mestské baby v šatôčkach a vysokých podpätkoch nemali v sebe takú iskru, ako mala ona vo svojej priveľkej károvanej košeli, červených rifliach a šnurovacích topánkach do nepohody. Raz sa jej náročky priplietol do cesty, aby videl jej oči. Boli zlatohnedé ako med, obrúbené tmavšou, skoro červenou linkou, s dlhými svetlými mihalnicami. Úchvatné.

            Podľa jej oblečenia a správania odhadoval, že musí pochádzať odniekiaľ z predmestia. Odniekiaľ od vedľa elektrohrádze, oddeľujúcej Novú Bratislavu od ostatných častí sveta. Rovno z okna sa tam asi mohla prizerať, ako sa na neďalekej lúke pred elplotom pasú kravičky a za lúkou a elektrikou nabitým oplotením sa určite tiahol vysoký prestarnutý les. Veru, tam sa rušný život nezatáral ani omylom. Možno preto sa vydala za dobrodružstvom.

            Ale dnes sa o ňu začal obávať. Jej zúboženosť sa predierala na povrch. Vyzerala, že je už nejakou pijavicou skorozjedená, taká bola bledá. Šupinami na vysušených perách šmirgľovala chladný vzduch a zovreté päste šúchala jednu o druhú, aby nimi pre seba vykresala o trochu viac tepla. Ak to takto pôjde ďalej, pripájače ju nahlásia.

*

            Rea svoj domov, úplne na okraji mestského štátu, nazývala Zelená nuda, Igy sa vo svojom odhade nemýlil. Centrálna zóna Novej Bratislavy, prekypujúca energiou, bola oproti otravnej jednotvárnosti jej rodného predmestia priam čarokrásna. Prvýkrát do hlavného prístavišťa pricestovala hyperloopom podvečer a okamžite ju okúzlilo. Žiarili už všetky možné nočné svetlá a ich srdcom sa stal prastarý a prakrásny štvorvežatý Bratislavský hrad.

            Bratislava nebola iba nejakým veľkomestom. Bola jedným z troch slovenských mestských štátov. Hroziace pripojenie k Viedni v čase veľkého rozmachu mestodelenia odvrátila svojou rýdzoslovenskou filozofiou. Rodina je základ, slovenská reč je jediná oficiálne povolená, roboty sú na jej území prísne a úplne zakázané. Najväčšie, ba už skoro jediné vierovyznanie, ktoré v nej pretrvávalo, bolo kresťanstvo.

            Podobnými názormi a usporiadaním sa hrdili ešte Košice so svojou rozsiahlou potravinovou burzou a prekvapivo Prievidza, ktorú medzi mestské štáty vystrelil transportný terminál, vybudovaný v opustených banských štôlňach. Bývalé mesto baní rástlo do hĺbky, nie do výšky a križovali sa v ňom dopravné trasy celej Európy.

            Slováci boli naučení práve na takéto podmienky a všetci ostatní, ktorí s nimi chceli žiť, si na ne museli zvyknúť. Nastolený „uberporiadok“ však, podľa niektorých pekne smrdel, a tak utekali preč. 

            Mrakodrapy z unifikovaného stavplastu vypúšťali do ulíc hordy ľudí. Stonásobili priestor na život, naskladané vedľa seba do vysokých pestrofarebných veží na pôvodných stavbách starej Blavy. Pripomínali pestré kocky stavebnice, opatrovanej v ich rodine po generácie, ktorú Rey dostala od prababičky.

            Nová technológia si plast dokonale podrobila. Premenila všadeprítomné odpadové polymateriály na lacnú stavebninu a vypratala svet. Nikto sa nesťažoval. Nikto neoveroval, či je patent zapísaný a podlieha fyzikálnym alebo iným známym zákonom. A ak si aj niekto zistil nezrovnalosti, možno si pomyslel, že ide o božský zásah. Ale veda a technika alebo mágie či mutácie, to všetko závisí len od uhla pohľadu. Reyin uhol pohľadu sa nedávno výrazne zmenil. Stretla zlú príšeru a zlú príšeru porazí iba horšia príšera. Prirodzený nepriateľ, ako v prírode. „Isto ste upír,“ otravovala teda všade, aby našla, čo hľadala.

            Jej ďalší terč, uhladený maník s vystupujúcimi lícnymi kosťami a copíkom padajúcim až na chrbát načúval so záujmom.
            „Ste tu celú noc a ráno záhadne zmiznete,“ tvrdila mu.
            „To je fakt.“
            „Celú noc sem za vami chodia ľudia. Aby ste z nich urobili deti noci.“ Skúšala ho vyprovokovať, aby sa priznal a on sa naozaj odrazil od múrika a podišiel k nej. Ale priznania sa nedočkala.
            „Si rozkošná, zlatíčko. Ale mýliš sa,“ odtušil a milo ju poučil. „Chcú len, aby som ich vzal na chvíľu do neba. Môžem tam vziať aj teba.“

„Čo nepovieš!“ Ak Rey niekto sám od seba začne tykať, prečo by mu to nevrátila? A milý neznamená nevyhnutne aj dobrý. Zvlášť ak sa takto správa niekto úplne neznámy a v priestore s husto rozmiestnenými pripájačmi, pripravenými zamerať pôvodcov každého nevhodného správania. Atraktívny štyridsiatnik na druhý pohľad rozhodne nevyzeral dôveryhodne. Podával jej balíček nálepiek bez označenia. „Ako to chceš volať? Zaiskrenie? Záhul? Vyber si. Dnes budeš môj hosť.“ Ahá!
            Stačilo umiestniť biely štvorček na holú kožu a cesta do neba sa mohla začať. „Ty nie si upír,“ stratila Rey záujem.
            Chlap si balíček strčil nazad do skrýše na opasku a stratil záujem tiež. „Nechceš, tvoj problém.“

            Nechcela. Pokračovala ďalej rovno dolu ulicou.

            Zboku sa k okraju cesty prilepila široká odbočka. Zelenali sa na nej stromy. Pod stromami nie je bezpečne, trpké poznanie preniklo Rey až do kosti.

            „Pozri, Punk, puntíky.“
            „To nie sú puntíky, puntíky je čechizmus. Mestská vyhláška cudzojazyčné slová zakazuje. Toto sú bodky.“
            „Nebuďte grammar nazi, pán učiteľ!“
            „Puntíky nás aj tak nezaujímajú.“
            „Viac nás zaujíma, čo je po bodkami... Aha, dva puntíky.“
            Zvuk trhanej látky a pazúr, na ktorý sa premenila ľudská ruka, to bola spomienka v Reyinom podvedomí, ktorej by sa veľmi rada zbavila. Šialený strach ju rozpálil a vykúpal v pote. Nikdy viac si na seba nedá nič bodkované!

            Celá spotená začala viac vnímať chladivé ovzdušie podvečera. Na začiatok jesene bolo v meste nezvyčajne veľa zimy. Betón a kameň sa cez teplý deň nahriali a v noci zahrievali vzduch. Uniplast bol naproti tomu neprirodzene studený materiál. V novodobej zástavbe ho bolo viac ako betónu a kameňa, z výšky padal chlad.

            A noc sa vliekla, ako každá iná, prebdená v samote.

            Možno je Bratislava predsa len bezupírska, pomyslela si Rey a lepšie sa zabalila do hrejivej látky červenočiernej košele po otcovi.

            Zmohla ju únava. Prestala si prezerať tých pár nespavcov, ktorí sa ešte, tak ako ona, potĺkali ulicami. Skôr sa jej zazdalo, že tíchnuce námestie pozorne sleduje ju. Príliš mladá na neskorú nočnú prechádzku priťahovala pohľady. Ľudia, ktorí sa vytrácali k prepravným tubusom, riadeným autopilotom a poháňaným bezdrôtovou elektrinou, i tí ďalší, ktorí odchádzali peši a mizli v tajomných priechodoch plastových panelákov, si ju podozrievavo premeriavali.

            Ak sa jej prizreli, sklopila oči a uhla z cesty. Hlavne nenápadne, pripomínala si.

            Pozornosť sa jej v zamyslení vymkla a do kohosi vrazila. Dlháň, celý v džínsovine, si pofajčieval neelektronickú cigaretu, ktorá voňala zvláštnou príťažlivou arómou. V plášti až po zem vyzeral, že noc je jeho domovom. Možno naozaj bola. 
            „Prepáčte... prepáčte... nie ste upír?“ Rey sa musela opýtať, nádej ju predsa len ešte celkom neopustila.
            „Čože?“ rozšíril oči vysoký a vyceril trochu krivé a trochu žlté zuby. „O čom točíš, dievča. Si opitá? Čo vôbec robíš v tejto štvrti?“
            „Hľadám...“
            „... upíra, jasnačka. A to chceš toho úplne prvého – Drakulu?“
            Povesti a báje minulých čias prežijú veky, samozrejme. Tak ako prastaré seriály plné upírov a vlkolakov, pri ktorých s kamarátkami tajne vzdychali nad Damonom či Edwardom.  Tak prečo by neprežili upíri, keď vlkolaci existujú?
            „Nejakého, čo je odtiaľto,“ udala svoju najnutnejšiu požiadavku.
            Neznámy medzitým prikročil veľmi, veľmi blízko. Zachytila, že jeho neforemný kabát s cvočkami tichučko zuní. Muž si ju snímal!

            Toto bolo proti predpisom, mala svoje práva!

*

            Pár storočí dozadu sa ľudia najviac zo všetkého hnevali na to, že ich Veľký Brat neustále sleduje a všetko o nich vie. Ako technológie postupovali, takmer nebolo možné zachovať si akékoľvek osobné súkromie. Potom prišiel zlom, technológie z nie celkom jasného dôvodu náhle poskočili tak veľmi, že sa všeličo dalo zariadiť inak. Hoci bola Verejná sieť, ktorej pôvodné meno už nikdy nikto nesmel vysloviť, stále funkčná a všetko zaznamenávala, bola vylepšená anonymizátormi, sledovala iba bezmenné tiene.

            Identita sa k osobe pripájala len ak niekomu hrozilo nebezpečenstvo alebo ak sa stal hrozbou pre iných. Alebo ak si to výslovne želal. Komunikátory, ktoré umožňovali pripojenie, boli miniatúrne, reagovali na hlas alebo na dotyk a zvládali cez rôzne nadstavbové programy aj bez napojenia na sieť mnoho zaujímavých vecí. A s pripojením aj milión ďalších. Pritom stále zachovávali pravidlo, že užívateľ má právo zostať nepoznaný.

            Automatmi riadené ihlany pripájačov sa vznášali vo svojich antigravitačných pasciach v nepravidelných intervaloch nad mnohými miestami, pokrývali takmer každý kúsoček mesta a zabezpečili spojenie s rodinou, dodanie informácii, hocičo. Počas krízových situácii, nehôd alebo násilných činov privolali políciu alebo hasičov. Čím viac ľudí, tým viac pripájačov, samozrejme. A netolerovali podozrivé správanie. Niektorí skeptici tvrdili, že sloboda vyzerá inak.

            Adresnými ostávali len isté verejné priestranstvá, kde sa zdržiavali ľudia odkázaní na pomoc štátu. Tí anonymitu stratili vo chvíli, keď vstúpili do vyhradeného priestoru, aby si vzali zadarmo stravu či oblečenie a prespali na verejných pričniach pod provizórnym zastrešením. Na oplátku museli urobiť niečo pre verejnosť, prijať akúkoľvek úlohu, ktorá im bola zadaná. Akúkoľvek! Ak ju splnili bez výhrad, znovu získali štatút nezávislého občana, ktorý nesmie byť žiadnym spôsobom sledovaný. Ak úlohu nevykonali, mohli byť dokonca aj vyhostení za hranice mesta. Panovalo presvedčenie, že vyhosťovanie je častejšie, ako sa priznáva. Ale nikto to nikdy neskúšal overiť. Aby neskončil vyhostený.

*

            Toho chlapa, čo si ju bez dovolenia overoval, by vyhostiť mali!

            „Ukážeš mi tú tváričku?“ zase sa priblížil a Rey zaliala známa horúčosť.
            Zaspätkovala rýchlejšie. Dostala sa do cesty uličnému prievanu, a ten jej rozhalil košeľu. Pípanie zosilnelo.
            „Dočerta s tebou, čubka,“ zareagoval chlap okamžite. Vytiahol z vrecka ruku so snímačom a rýchlo ho vypol. „Nie si v Programe. Ak na to nemáš, neotravuj. Strať sa z mojej ulice. Prac sa!“ Nebola v Programe, pravda.

            Keď sa jej vzťah z Reesom stal verejným, mama sa raz opýtala, či by chcela byť zaradená. Ale ona sa hanbila rozprávať o takýchto veciach, každú nedeľu chodila do kostola a chlapcov si tam prezerala iba veľmi opatrne. Naozaj sa snažila nemyslieť na tie veci okolo sexu, bolo to trápne. Tak len povedala, že zatiaľ nič takého nepotrebuje.

            Program bol aj tak pridrahý, nemohli by si ho dovoliť. Bol jedinou povolenou antikoncepciou na území Novej Bratislavy a stál neskutočne veľa korún. Vraj kvôli miniaturizácii aparátu, ktorý zaštítil vajíčko tak, aby doň žiadna spermia nemohla. Rey si ho predstavovala ako maličkú raketku chrániacu guľatý náklad, strieľajúcu na všetko, čo sa vôkol len pohne. 

            Priala si mať jednu vlastnú raketku, nemala by taký veľký strach, že bude tehotná. Keby bola tušila, že Rees je zviera!

            Ďalší deň v čudu. Už sa len s najvyšším vypätím síl zdržiavala akýchkoľvek prejavov núdze, ktoré by pripájače bezpečne vyprovokovali k akcii. Ale cítila, že jej odhodlanie nájsť ochotného krvisaja slabne. 

            Ak sa dozajtra nestane zázrak, ostane jej iba posledné nepopulárne riešenie. Uchýliť sa do miestneho kostolného spolku. V ich priestoroch ani v ich blízkosti žiadne pripájače neboli umiestnené, lenže tam mala mnoho známych mama. Jeden bonz s dobrým úmyslom a príde si po ňu, aj so svojou zvyčajnou kázňou, ktorú jej držala, keď niečo vyviedla: „Pyrea, budem šťastná, keď nastane ten deň a ja sa budem môcť konečne prestať o teba báť.“ Nechcela mamu zaťahovať do svojho problému, nechcela ju ohroziť.

            Vyčerpaná si sadla na lavičku. Nemohla si ľahnúť, pripájače by ju mohli označiť za nového bezdomovca a poslali by verejného strážcu, aby ju presunul do ubytovne a do zoznamu použiteľných osôb. Ak sedela, mohla na niekoho len tak čakať. Aj hlboko v noci, veľkomesto žije aj o tretej ráno.

            Tak akože čakala a určite pri tom zadriemala.

            A potom sa stal ten zázrak, ktorého sa jej žiadalo a ona sa ocitla v náručí príšery, ktorú hľadala a potrebovala. A hneď vzápätí zamdlela.

*

            Rey sa prebudila, keď do okien nazeral podvečer. Neprekvapilo ju, že je sama. Vedela, že Igy sa vráti najskôr po západe slnka, ako inak. Dvere neboli zamknuté, nebola väzeň, skôr návšteva. Ale chcela zostať utajená, vonku z izby radšej nevychádzala.

            Dôkladne vyplienila chladničku, v ktorej bolo prekvapivo veľa dobrôt, potom zaliezla do sprchy. Vyšpliechala sa vodou, oprala si v pracom automate. A potom už len spala, zrejme dosť dlho.

            Prebudilo ju akési svetielko, svietilo tak vytrvalo, že naň musela zažmurkať. Igy si v kúte na dlážke čítal pod lampou s podobizňou draka na tienidle.
            „Kam si ma to doniesol?“ spýtala sa ho.
            „Ahoj, už si hore?“ Na zvuk jej hlasu sa sediaci mladík odtrhol od textu, odložil čítačku, vstal a prišiel bližšie k posteli.
            „Toto je náš útulok – Hermanos sol... ehm,“ odkašlal si. „Osamelí bratia. Uznávam, už je to trošku prežité. Malo by sa to tu volať Osamelí bratia a sestry.“
            Rey sa nečudovala, že Igy svoj domov označuje v inom neznámom jazyku, upír predsa nebude poslúchať príkazy nejakého mestského zdrapu. Ani oni ho doma neposlúchali a učili sa rôzne cudzie jazyky, aj keď ich práve nepotrebovali.
            Čudovala sa, aký Igorov domov je. „Tu to nevyzerá ako u upíra.“
            „Čo si čakala?“
            „Hrobku alebo aspoň staré múry. Diela z dávnych čias. Klavír alebo maliarske plátno, upíri bývajú často umelecky založení.“ Sklamaným pohľadom obrúbila izbu. „Ale toto sú steny z unifikovaného stavplastu, knihy máš iba na kryštáloch a pohádzané kdekade a tvoj počítač je delo – má holografickú stanicu, z ktorej môžeš vysielať podobu človeka v životnej veľkosti na nerozoznanie od naozajstnej osoby. S dobrým projektorom môžeš nechať samého seba poprechádzať sa po izbe.“

            „Čo už, nebudem nič tajiť.“ Igymu na perách zaihral šibalský úsmev. „Mám rád výdobytky modernej doby. Som asi taký – pokrokový upír. Piť niektorým ľuďom krv sa mi páči, to je svätá pravda, aj niektoré ďalšie nadanie starých čias som si zachoval, ale inak sa mi viac pozdáva všetko, čo je šikovné, ak je to kybernetické, tým lepšie. A umelecky nadaný som, mám na prízemí bankrotujúci tetovací salón.“
            „Móda kérok dávno skončila, teraz fičia podkožné implantáty. Nezmeníš špecializáciu?“
            „Možno.“
            „Si divný.“
            „Veď som upír.“ V belasých očiach sa doslova blýskala veselosť. „Ale nechcem žiť večne. Tak riskujem, keď mi to za to stojí.“
            Rey začala mať podozrenie, že si z nej Igy strieľa. Aspoň niečo z jeho tvrdení by si mala overiť. „Ukážeš mi kérky?“
            „Nepovedal som, že nejaké mám. Tak dobre, priznávam. Mám. Ale ešte sa tak dobre nepoznáme.“
            S týmto Igyho prehlásením si Rea uvedomila, že jej istoty sú veľmi chabé a vrátila som k veciam dôležitejším.
            „Čo so mnou bude?“
            „Hľadala si pomoc, máš mňa. A mojich bratov aj sestry. Chvíľu s nami pobudneš a potom sa uvidí.“            
            Ona na posteli ležala, on sa na ňu posadil. Bol to krásavec, ale bol veľký, jeho telo bolo samý sval, formované ako telo začínajúceho kulturistu, neskazené prílišným posilňovaním. Keby chcel, poradil by si s ňou raz-dva. Zamrela desom. Síce bola pevne zabalená do prikrývky a od včera sa jej v Igorovej prítomnosti nič zlého neprihodilo, ale pripadala si bezmocná a zraniteľná.
            Igy si asi na nej čosi povšimol alebo možno vycítil zmenu v jej naladení. Postavil sa a o kúsok odstúpil. „Nemôžem tu s tebou zostať celú noc, mám povinnosti. Ale ty nikam nechoď, rozumieš?“
            Zrazu mal v očiach čarovné mramorovanie z ružových svietiacich nitiek, ľahučké ako veľmi nepravidelná čipka. Robilo z neho Princa Krasoňa s tajomstvom. Jeho jemnocit vrátil Reyi kúsok sebaistoty, ale poslušná rozhodne nikdy nebývala.
            „Nemôžeš mi to prikázať!“ odsekla.
            „Ale môžem! A viem aj čítať myšlienky, veď vieš – pijavičia mágia.“ Založil si ruky krížom cez prsia a pokračoval: „Napríklad teraz sa bojíš, že som nejaký úchyl, ktorému si sadla na lep a zároveň si neistá, lebo nevieš, čo s tebou bude. Nie som úchyl, som, dajme tomu, skoro celkom normálny. Ešte raz ti opakujem, že sa nemusíš báť. Ale zostaneš tu!“ Podišiel k oknu a pozrel von na jagavú panorámu nočného mesta. „Keď vyjde slnko, nemôžem ťa chrániť. Ale ak sa odtiaľto nehneš, budeš v bezpečí. Toto je odteraz tvoj domov, máš všetky privilégiá, ako jedna z nás.“

*

            Igy odišiel a do rána sa už nevrátil. Rey si najprv vydýchla, ale uspokojenie jej dlho nevydržalo. Je to čudné stvorenie, tento Igy. Zaumienila si teda zistiť, čo za ďalšie čudnosti skrýva. Začala tým, že si urobila dôslednú prehliadku miesta, kde sa tak nečakane ocitla.

            Na prvý pohľad ju nezarazilo nič podozrivé, snáď len priveľa miest na ležanie. Bola tu veľká posteľ, dve menšie váľandy, gauč s mäkkým látkovým poťahom, tri užšie ležadlá, všetko usporiadané vo veľmi úhľadnom neporiadku v ohromnej izbe podopretej stĺpmi.

            A potom v jednej z blonďákových skríň našla robota.

            „No, kruci,“ nezdržala sa. V Novej Bratislave boli roboty zakázané aj v domácnostiach, nielen vo fabrikách. Každý, kto tu chcel žiť, musel podpísať Prehlásenie. V podstate sa v ňom peknými slovami hovorilo: Nepodporujeme zlodejov práce, nežijeme na dlh. Netreba ti robota, keď máš zdravé ruky – občasné rebelské „preklady“ tohto výroku bývali pekne štipľavé: Netreba ti robota, keď si robot sám.

            Rey nikdy žiadneho umelého tvora nevidela. O to lepšie si prezerala tohto, tajného. Mal podobu ľudskej postavy s máličko hranatými hnátmi a jemnou chlapčenskou tvárou bez nejakého významného výrazu. Vyzeral, že spí postojačky. Oblečené mal hnedé džínsy a šedé tričko. Bol o dosť menší ako jeho majiteľ.

            Igy sa naozaj nenamáhal dodržiavať nariadenia, plánovala si ho za toto pekne podať, keď sa vráti. Ale potom si to rozmyslela. Lepšie bude diplomaticky počkať, čo všetko sa jej o sebe rozhodne prezradiť sám.

            Po zotmení ho vyzerala z okna, celá nedočkavá. Ale on dlho neprichádzal.

            K večeri pozostávajúcej z ochuteného jogurtu so sladkou polevou a dvoch vajíčok na mäkko si urobila mätový čaj. Pustila si počítač, nezastavil ju žiadnym heslom, tak si prehrala nahrávku, ktorú mal Igor rozpozeranú ako poslednú a zistila, že jej dobrodinec sleduje akýsi dokument o starých sochároch. Mávla nad ním rukou a pustila si radšej muziku. Gitary, tie mala najradšej.

            Až napokon sa za dverami predsa len ozvali tiché kroky.

            Igy vošiel s pozdravom a zhodil zo seba ľahký belasý plášť, ktorý si včera alebo nevšimla, alebo ho so sebou nemal. Plesol sa na váľandu, kde si celý rozradostený poležiačky popreťahoval všetky údy. Vyzeral, že sa z tej slobody pohybu mimoriadne teší.  

            Rey sa nechtiac zase utiahla o krok ďalej, ako včera, keď si k nej prisadol. Musel si všimnúť, ako sa ošíva. Hodil po nej dva úsmevy v akomsi nemom ospravedlnení, ľahol si na bok, podoprel si hlavu a vyzval ju: „A teraz mi porozprávaj, pred kým ťa to treba ochrániť.“

            „Vieš, že existujú vlkolaci?“ začala Rea opatrne. V katolíckom mestskom štáte bola najvyššou mocnosťou iba tá jediná, nijaké iné sa neuznávali. A aj keby bola ich existencia oficiálne potvrdená, pravdepodobne by boli zakázaní. Ale ona vedela, že existujú. Niekomu inému by sa ani nepriznala, pokladal by ju za blázna. Igy možno nebude. 
            „Ale to vážne? Naozaj?“ Igy sa zatváril veľmi prekvapene. Bolo jasné, že vie svoje a iba sa snaží byť zábavný a roztopiť posledné zvyšky jej nedôvery.
            Pokračovala teda už otvorenejšie. Jemu musí povedať všetko, ak chce, aby ju ochránil. „Môj bývalý, Rees Novák, je vlkolak. Chcel, aby som sa s ním vyspala a ja som si myslela, že to ešte nechcem. Poslala som ho do prdele, prepáč, do zadku.“
            Mala v zálohe mnoho zaujímavých cudzích slov. A narazila na spriaznenú dušu, lebo Igor sa uchechtol a poznamenal: „Gauč je vraj správne hovník, rozumiem.“
            „Netušila som, ako si zavarím, keď ho odmietnem.
            „Niektorí sa potom nevedia zmestiť do kože.“
            „Rees mi nadbiehal večer čo večer a vždy sa mi vyhrážal, že na tú svoju cintľavosť doplatím. Že som malá katolícka puťka, že by som sa mala spamätať. Kašľala som naňho.“
            Prstoklad nervóznosti dievčenských dlaní nadobudol na razancii, Rea nechcela stratiť pokoj, ale nebolo to jednoduché.
            „Raz v nedeľu som sa nahodila do bodiek s dvojitou spodničkou a išla som na večerné predstavenie do divadla s kamarátkami,“ pokračovala.
            „Čo znamená nahodiť sa do bodiek?“
            „Obliekla som si červené šaty s čiernymi bodkami, kam sa len pozrieš. Neznášam bodky!“
            Pochopil, radšej mlčal.
            „V noci som sa vracala domov cez alej, pomedzi stromy. Bol to len kúsok, chodievala som tadiaľ často. Teraz už tadiaľ nechodievam.“
            Igy bol stále ticho a pozorný, nepohol ani jediným svalom, akoby skamenel. Tak mu povedala celú pravdu.
            „Čakali ma tam. Boli obrovskí, všetci traja. A mali hlavy s pretiahnutými papuľami. Určite vlčie.“
            „Ako si môžeš byť istá, že tam bol Rees?“
            „Prekecli sa, ani si to pri tom... nevšimli si to. Jeden ho oslovil jeho prezývkou. Punk. Došlo mi to až po nejakom čase, keď som si to stále znova a znova... musela.... som premýšľala. Možno prešli aj dva týždne, kým som sa zaťala a povedala som mu, že ho udám. Že mám stále tie šaty, čo som mala na sebe, aj s tými fľakmi, čo my na nich narobili. Mohla som dokázať, že to bol on. Vyhostili by ho.“

            „Mala si to urobiť.“
            „Mala. Som zbabelec.“
            „Nie si. Chodíš po meste a hľadáš upíra, to zbabelci nedokážu.“
            „Iba blázni.“
            „Nepokladám ťa za blázna.“
            Rey prehltla slzu, zahryzla si do pery, ale prehovoriť jej nedalo. Tak prehovoril on.
            „Asi sa ti začal vyhrážať.“
            Trvalo chvíľku, kým mu odpovedala: „Presne. Vedel, že nedokážem ísť za polišmi a vyklopiť im, čo sa mi stalo. Ale asi si nebol až tak celkom istý. Druhá cesta ku mne domov vedie cez veľký most nad Dunajom, je to okľuka, ale iná možnosť už nie je. Zo školy som musela tadiaľ aj v ten deň. A oni boli zrazu na obidvoch koncoch. Aj s tými svojimi psími hlavami. Nechápala som to, bol deň a ani nebol spln. Zhodili ma dolu. Neviem kadiaľ sa teraz budem domov vracať.“
            „Neutopila si sa.“
            „Utopila, nevidíš? Somár.“ Falošný hnev len zaháňal smútok a bolesť. Rey si uvedomovala, že Igor svojou otázkou nič zlého nemyslel. Iba chcel vedieť, ako je možné, že je nažive. „Poznáš inteligentné textílie?“ spýtala sa. Igor pokrčil ramenami, asi o niečom takom nepočul. Tak pokračovala: „Táto košeľa je po otcovi. Bol lovec. Chodil za plot zaháňať divú zver. V divočine nie je bezpečne. Hovoril mi, že mu veľakrát zachránila život. Reaguje na rizikové situácie. Keď som padala, rozprestrela sa a pomohla mi splachtiť dolu. Dopadla som síce do vody, ale mimo hlavný prúd a ešte pod most. Tam som sa ukryla, kým tí zvrchu odišli. Ale domov som sa už nevrátila. Napadli by ma znova. Urobili by niečo mojej mame. Išla som po pomoc.“

            „Od upíra.“
            „Upíri sú prirodzení nepriatelia vlkolakov alebo nie?“
            Igor neodpovedal. Rey sa mohla len domnievať, od čoho je zrazu taký tichý. Ľutoval ju? Alebo sa možno hneval. Jeho prísne zovreté pery vyzerali nahnevane.
            Dlhé trápne ticho vždy priťahuje tie najhlúpejšie otázky.
            „Spíš v rakve?“
            „Ó, preboha.“ Igy napaprčene rozhodil rukami. „Povedal som ti, že som pokrokový upír. A len tak hocikomu neprezradím, kde sa nachádzam cez deň, ani čo tam robím. To môžu vedieť iba naozaj dôveryhodní ľudia. Priatelia.“
            Rey trochu posmutnela. Očividne si ešte nevyslúžila miesto na slnku. Ale vždy je nádej.
            „Koľko máš vlastne rokov?“ Aj na toto by bola zvedavá.
            „Určite viac ako ty.“ Igy zase odtušil odpoveď. Tak sa už viac na nič nepýtala.

            Rozprávanie o zlých veciach vyciciava horšie ako upír. Voľná posteľ bola oproti tomu lepšia voľba, bola mäkká a pohodlná. Igy sa zase postavil k oknu a mlčky pozoroval blyskot mesta. A ona pozorovala jeho, až kým nezaspala.

*

            Rey sa prebudila, keď sa za oknami už rozjasnievalo.
           „Dobré ráno.“ Snažila sa byť slušná a milá. Zbytočne.
           „Snáď dobrý večer!“ Niekto asi nemá rána rád, keď sú jeho večerom. Ale za to predsa ona nemôže.
           „Ako pre koho.“
           „Ako pre koho, pravda.“ Tvrdý tón z mladíkovho hlasu vymizol, stratil sa pod návalom previnilej nehy. „Ty máš ráno, tak dobré ráno.“
           „Myslela som si, že pohľadáš Reesa.“
           „Reesa hľadať netreba, neskrýva sa. A je bližšie, ako by si čakala. Keď si zmizla, tvoja mama mu urobila zo života peklo. Viní jeho, že si preč. Tak sa odtiaľ vyparil. A kam inam, keď nie povyraziť si. Ty si naozaj myslíš, že je to vlkolak?“
           „Videla som na vlastné oči mužov so zvieracími hlavami.“
           „Uhm,“ zahmkal Igor chápavo. „S tým menom som ho našiel za dve hodiny. Ako to, že sa môže volať Rees?“
           „Je prisťahovalec so slovenskými koreňmi, narodil sa inde a má na svoje meno oficiálne povolenie.“ Rea mu odpovedala a potom bez váhania dodala: „Zabiješ ho?“
           Ani Igy nezaváhal, odvetil hneď. „Zabiť je riešenie. Až na to, že je to trestné a ja nemám chuť dostať sa do elektrického kresla. Nerobí mi dobre na psychiku.“

           Vyznelo to medzi nimi ako vtipná chvíľka, vtipná chvíľka si vyžadovala vtipné dokončenie. „Si upír. Po poprave vyzdvihnem tvoje telo, napojím ťa svojou krvou a budeme žiť šťastne až do smrti. Okoštuj,“ ponúkla sa Rey.
           Zatajila dych, keď Igy naozaj vystrčil tesáky, prešiel si po nich končekom jazyka a schmatol jej zápästie do železného zovretia vlastnej dlane. Sklonil sa a zahryzol sa. Bolelo to, ale nijak zvlášť. Tak len ohúrene pozerala ako z nej pije a pod modrými očami pulzuje jeho žilkované srdce.
           Trvalo to len chvíľu. Igor jej ešte vtisol na zápästie nežný bozk. A jeho úsmev bol zase šibalský.
           „Vlkolaci existujú,“ potvrdil jej. Zuby mal už schované, akoby nikdy neboli. „Dorazili do mesta na Dunaji minulý rok. Do štátu ich pustili na zvláštne odporučenie pražského magistrátu po tom, čo ich Viedeň striktne odmietla. Útulok Osamelí bratia – a sestry – sa od tej doby má na pozore. Toto je naše mesto.“
           Preňho bolo pohryznutie, ktorým ju poctil asi iba nejaká hra. Rey z neho bola polomŕtva. Ešte stále si držala poranené a pobozkané zápästie. Áno, ponúkla sa sama, ale takéto niečo nečakala a napriek tomu, že Igorov prístup bol iba roztopašný, prepadla záchvatu paniky a rozbehla sa preč.

           Zákaz od Igyho ju mal zastaviť. Nezastavil. Prebehla dverami a nič sa nestalo. Až na to, že vonku na ulici, dve zákruty od útočiska Osamelých bratov, ktoré malo ako základ oranžovú budovu bývalého kláštora, už na ňu čakal Igy. Musel dolu zletieť, kým ona bežala.
           Najbližší pripájač na možnú naháňačku výhražne zablikal. Rey rýchlo zastavila. Rozrušením skoro nemohla dýchať a vzduch okolo nej sa vlnil, akoby chcel vzbĺknuť.
           Igy mal na tvári previnilý výraz. „Prepáč,“ ospravedlňoval sa na diaľku. „Niekedy to preženiem. Odpusť.“ Ukazoval svoje prázdne dlane a nepribližoval sa. Nechal jej dostatok času, aby sa mohla upokojiť.
           Je ťažké hnevať sa na niečo, čo sami vyprovokujete. Rey mu plánovala rýchlo odpustiť, ale najprv si chcela ujasniť nejaké veci. „Stiahol si svoje kúzlo?“ opýtala sa, aby si vysvetlila prečo mohla ujsť.
           „Ako to myslíš?“
           „To, ktoré ma malo udržať vnútri.“
           „Nič ťa nedržalo. Mohla si a môžeš odísť kedykoľvek. Viem presvedčiť iba tvoju hlavu, že nemôžeš nikam ísť. Ale ak naozaj chceš, odídeš jednoducho. To je celé.“

           Prezradil jej, že jeho okúzlenie je nedokonalé. Čo ešte bolo inak, ako ju presviedčal? 
           „Vyzeráš naozaj tak ako ťa vidím?“
           „Možno áno, možno som starý páprda so sivým drdolom a dlhým plášťom. A nestrihanými pazúrmi. Búúú!“
           Igy chcel zábavne zahučať, ale spomenul si, aká bola Rey pred chvíľou vydesená, a tak vo výsledku bučal ako bujak z kreslenej rozprávky. Ale jej to stále nebolo dosť smiešne.
           „Zabiješ ma?“ dýchala zrýchlene a hlas jej hrozil skĺznuť do vzlyku.
           „To by som mohol. Aj tak si už všetci myslia, že si mŕtva. Hodím ťa do Dunaja.“ Podobné správanie mal asi v krvi, ale vzápätí zbadal, že neodpovedal najšťastnejším spôsobom a ponáhľal sa urovnať, čo rozmazal. „Alebo ťa môžem ochrániť, ako som to mal pôvodne v úmysle. Poďme nazad. Priniesol som pizzu. Veľa dobrej pizze. A chcem stihnúť večeru s tebou skôr ako sa celkom rozvidnie.“
           „Pizza je zakázaná. Mama ju vždy piekla tajne.“
           „Mám rád pizzu. A vo Viedni zakázaná nie je.“
           Že Igy jedáva pizzu, nebola žiadna záhada, novodobí upíri sa možno výhradne krvou neživia. „Ty si bol dnes vo Viedni?“

*

           Pár nasledujúcich nocí ubehlo bez nehôd. Igy vždy niekam odchádzal, ale niekoľko hodín obyčajne strávil aj s Rey. Bol dobrý spoločník a jeho rozprávanie prezrádzalo, že pamätá časy, keď boli mestské štáty iba šialenou predikciou. Rea sa nikam nehnala, užívala si častú samotu a bezpečie, vždy dobre zásobená všetkým, čo potrebovala. Nevedela, ako Igor zabezpečuje dopĺňanie špajze a ani to nechcela vedieť, nemala sa mu čím odvďačiť za jeho pohostinnosť. Rada ho iba počúvala a vychutnávala si pocit, že vedľa neho sa jej nič nemôže stať. 

           Priala si, aby ho mohla pokladať za priateľa. Ale sám povedal – tak dobre sa ešte nepoznáme. Ani len jeho robota mu nevyhodila na oči. Ticho stál vo svojej skrini, nikomu neprekážal. Tak ho neťahala na svetlo božie.

           Na ďalší večer sa nad Bratislavou chystala zúriť búrka. Rey vedela, že sa Igy v takom nečase najskôr vráti domov. Hypnotizovala dvere, ale keď ich rozrazil, prekvapil ju. Naštvaný Igy? Takého ešte nevidela.
           „Nie sú to vlci!“ zahlásil jej.
           „Čože?“

           „Vlci sú tu legálne, dodržiavajú pravidlá. Rees je líška. Rozrástli sa nám rovno pod nosom. Hermanos nemajú také možnosti rozširovania svojich radov. My môžeme niekoho zmeniť iba raz za storočie, ak to niekto skúsil častejšie, umrel. Líšky sa množia ako potkany.“
           Rozčertene sa hrabal v spodnom šuplíku komody, až úplne vzadu. „Celá Bratislava je ryšavá. Ešte chvíľu a vyštvali by nás.“ Hnev mal podobu. Jeho. Svaly a šľachy hrali part vzbury. „Ale mne sa tu páči!“ Vytiahol z tajného úkrytu krátku drevenú palicu s pripojenou reťazou, na ktorej visela okovaná guľa. „Stará dobrá španielska oceľ. Ja im dám, zabijakom!“
           Zhodil mikinu i tričko. Kérky mal na chrbte, dve tmavým tušom namaľované nádherné, jemnými krivkami pierok vyplnené krídla.
           Už odchádzal, keď mu niečo napadlo. Vrátil sa ku komode a znovu odtiaľ niečo vytiahol, tentoraz niečo malé. 
           „Môžeš sa pozerať, ak chceš,“ vložil Rey do ruky zvláštny chladný kúsok kameňa. „Sadni si na posteľ, podrž to v dlani a mysli na mňa. Nezaštítim sa, nechám ťa použiť môj zrak. Ak sa ti nebude páčiť, čo vidíš, toto jednoducho pusť z ruky.“

*

            Nenadarmo sa ľudia boja hmly. Hmla môže priniesť veľa zlého. Nešťastie, nehoda a nepriateľ sú v nej neviditeľní, majú na svojej strane moment prekvapenia a všetky výhody.
              Igy vedel hmlu privolať kúzlom. Celé okolie sa do nej na jeho príkaz odelo. Bola ako nízky mrak z blížiacej sa poveternostnej pohromy, nepodozrivá. Ale neskrývala nepriateľov pred ním. Skrývala jeho pred nepriateľmi.

              Pomalým krokom sa blížil k miestu, na ktoré pozval líščí klan a istého Reesa, zvláštnou samostatnou pozvánkou v podobe rozmlátenia červenej káry vodcu mladých samcov. Hermanos s takýmto jeho konaním nesúhlasili, obvinili ho, že je zbrklý, horkokrvný. Im sa to hovorí, nepočuli Rey vzdychať zo sna bolesťou!
              Ale nechal im dôkazy. O tom, koľko nevinných životov tzv. vyhostených majú líšky na svedomí. A za koľko krvavých obetí mladých dievčat z Programu „s nedostatočnými morálnymi kvalitami“ nesú zodpovednosť. Toľko mágie, koľko sa skrývalo vo farebnej podobe mesta Nová Bratislava, nemohlo fungovať len tak, muselo mať zdroj.

            Zistil dosť. Ak si to jeho bratia a sestry stihnú preštudovať, budú mu kryť chrbát. Ak nie, vybojuje svoj boj sám!

            Cítil líščí dych všade naokolo. A tušil ako blízko útočníci sú.

            Zaviedol ich do skleného paláca. Pamätal si časy jeho najväčšej krásy, keď žiaril ako ohromné jemne brúsené drahokamy, pohodené na betónovom podloží. Komplex budov stál v starej Blave. Blýskavé tabule mal zafúľané prachom rokov, ale i napriek tomu boli jeho krivky elegantné. Prostredným z troch dielov bolo malé oblé vajce, vykladané trojuholníkovými sklami. Napravo sa rozkladala veľká budova so zahnutými stenami a naľavo hranatá, podlhovastá. Spojené boli priechodom, v ktorom ešte ostalo visieť pár písmen. EU OV A.

            Plastové paneláky sa nedali pripájať na sklo a na kostoly. Kostoly boli uchránené, iné nevhodné stavby boli určené na zbúranie, len čo ich ľudia prestali využívať. Tejto skupine už dochádzal čas. Bola prázdna. Iba decká sa sem občas cez deň zatárali pohrať sa s hračkovými robotmi alebo transformermi, starostlivo ukrývanými pred pozorným zrakom udavačských sliedičov. Pod horou kameňa a skla, kam číhajúce senzory pripájačov neprenikli, boli v bezpečí pred odhalením. Rovnako ako on.

            V týchto miestach bolo ľudí aj pripájačov aj tak poriedko. Igor cestou pár ihlanových zradcov ešte pre istotu zrušil elektrickým výbojom, bude to vyzerať ako živelný zásah búrky. Dnes večer ich už nikto neopraví. Temná zóna bola pripravená.

            Vošiel do vchodu a pustil sa naprieč budovou. Hmla sa plazila za ním. Doslova. Cítil v nej pohyb mnohých mäkko našľapujúcich láb.

            Kráčal práve tak rýchlo, aby ho líščatá nedobehli skôr, ako bolo treba. Došiel až po sklenenú plochu, v ktorej voľakedy dávno bývalo plytké jazierko. Dnes v ňom zostala iba mláka od posledného dažďa na napoly zničených priesvitných dielikoch sklobetóniek.  Boli krehké. S tým počítal.

            Líšky ho medzitým obkľúčili zo všetkých strán. Neboli malé, ale vlkom sa rovnať nemohli. Keď naposledy stretol pravého vlkolaka, siahal mu skoro po ramená. Líšky boli vo svojej štvornohej podobe vysoké sotva po pás.            
            Zaútočili naňho ako praví zabijaci, najprv odzadu a potom na brucho. Chceli ho strhnúť na zem. Ale Igy sa zaháňal svojim palcátom a pichľavá guľa často zasiahla cieľ, ak sa jeho protivníci odvážili príliš blízko. Reťaz predlžovala jeho ruku, takúto zbraň nečakali. Zaskočil ich, zastali a začali hľadať lepšiu taktiku.

            Nebolo ťažké nejakú vhodnú nájsť, bolo ich dosť, aby ho dostali do úzkych. Prikradli sa k nemu po dvojiciach zo všetkých strán naraz. Pár ich usmažil svojimi energetickými výbojmi, ale zásoba sa mu rýchlo vyčerpala a úplne všetkých odraziť nedokázal. Dostali sa mu na kožu, ucítil silu ich tesákov a nebolo to nič príjemné. Premenil sa, vo svojej pravej podobe bol väčší a jeho ruky ešte dlhšie.

            Presila začala Igymu riadne znepríjemňovať život. Dotrhané mal hlavne nohy. Ešteže nekrváca ako teplokrvní, dorazili by ho raz-dva. Ale zatiaľ sa žiadnemu z chlpatých nepodarilo dostať sa mu až na črevá. Mal šancu. V obrane uskočil na sklobetónky. Tie sa pod jeho ťažkým telom rozbili a on spadol o poschodie nižšie. Očakával, že ho neudržia, pristál pevne a každého, kto skočil za ním, privítal poriadnym úderom. Ale napokon ho zase zatlačili k stene a naskákali za ním všetci. Rees sa provokačne vrátil do svojej ľudskej podoby, aby mu dal vedieť, že on bude ten, kto dnes vyhral.

            Lenže, lišiakovi nebolo súdené tešiť sa. Boj sa nestihol na dolnom poschodí naspäť rozbehnúť, keď sa zvrchu, z prítmia nad otvorom, ozvalo mnoho temných zavrčaní a zaplieskalo mnoho blanitých krídel.

            Hermanos sú tu, uškrnul sa Igy sám pre seba. Stihli dôjsť, nenechali ho v štichu. 

*

            Rey spočiatku neveriacky obracala v rukách kamienok či drahokam, ktorý jej Igy tak narýchlo napchal do dlane. Ale za skúšku nič nedá. Sadla si na posteľ, zavrela oči a čakala, čo sa stane. A potom to uvidela. Bitku, hrôzostrašné okrídlené prízraky robiace krátky proces s postavami s pretiahnutými pyskami, keď sa lepšie prizrela, naozaj rozoznala, že sú líščie. Jedna z nich iste patrila Reesovi.

            Praskot kostí, bolestivé vrčanie a výkriky sa rozľahli v jej hlave, akoby bola sama na mieste boja. Nedojímalo ju to. Cítila zadosťučinenie za svoju bolesť a cítila Igyho nefalšovaný pocit víťazstva. Jeho bratia bojovali a on si mohol konečne vydýchnuť.
            Netrvalo dlho a bolo po všetkom. Z líščích kožuchov sa vylúpli mŕtve ľudské telá. Veľa mŕtvol, priveľa, aby tam len tak zostali ležať. A Igor sa nad ne postavil a čaroval. Zoslal kúzlo predkov, používané na spaľovanie čarodejníkov a iných stvor. Mŕtve telá aj chlpaté kožuchy vzbĺkli. Oheň je priateľ, všetko zakryje. Oheň ani jej nikdy neprekážal.

            Igyho návrat naspäť do útočišťa Rey netrpezlivo očakávala. Chcela mu ďakovať, ale všetky slová stratila, keď ho uvidela. Nohy ho ledva niesli, roztrhané zvyšky nohavíc neskrývali z jeho rán skoro žiadnu. Kým vkladal svoju skrvavenú zbraň na miesto, do tajného šuplíka komody, nehovoril nič. Iba na ňu skúsil žmurknúť a ponáhľal sa preč. 

            Nebol by došiel ani po dvere, pri ležadle sa mu chodidlá zasekli o seba a začal padať. Rey mu narýchlo pribehla na pomoc a on sa po krátkom odmietaní, nechal podoprieť. Stále sa však niekam potreboval dostať. Najprv použili rýchlovýťah, potom pokračovali po schodoch nahor.

            Rea sa čudovala, že sa vybrali hore namiesto dolu, ale čo už ona môže vedieť o zvykoch pokrokových upírov? Možno si teraz vybudovali skrýše na povale.
            Na streche si predsa len dovolila začudovať sa  trochu aj nahlas: „Prečo ideme sem? Nie je tu žiaden úkryt.“
            „Nepotrebujem sa skryť. Potrebujem slnko.“
            „Veď na slnku zhoríš!“
            „Slnko ma zahojí.“ Igy ju znova obdaril svojím typickým šibalským pohľadom. „Neboj, upíri existujú. Hneď zajtra ti pomôžem nejakého nájsť, ak ti nebudem stačiť ja.“

            Odstrčil ju od seba a začal sa štverať na prázdny podstavec na obrube kamennej strechy domu. Aj teraz mu Rey podišla na pomoc a vyvolala tým svetelnú hru okolo celého stojana. Keď už bol Igy konečne obomi nohami na kameni, povedal čudnú vetu: „Hlásiče ťa zaznamenali, príde Rob.“
            „Rob?“
            „Je to sympaťák, bude sa ti páčiť. Však uvidíš.“
            S prvým ranným lúčom sa jeho postava v pokľaku zmenila na kameň. Stal sa z neho chrlič, socha pozorného okrídleného ochrancu mesta, ale v očiach mal ešte stále tie isté ružové nitky ako keď bol človekom.  

            Rey sa z jeho novej podoby zatajil dych. Veď ho videla ako jej pije krv! Ako to, že nie je upír?

            No samozrejme! Videla len to, čo ju presvedčil, že vidí. Teraz, keď sa pozrela na svoju ruku zistila, že tam nemá stopy po hlbokých ranách od tesákov, iba povrchové škrabance od trochu ostrejších zubov. Igor nikdy žiadna pijavica nebol. 

            Osamelí bratia nie sú spolok bratislavských upírov, sú to kamenní králi oblohy. Strážcovia pokoja.

            Rey sa zachcelo pohladiť mramorovú podobu svojho ochrancu, ucítiť po končeky prstov zrnitosť materiálu, porovnať ju s kúskom, ktorý jej dal. Ten si dobre odloží.
            Už-už sa dotýkala širokého ramena kamennej sochy, keď ju zozadu schytili dve chladné ruky. Robot, ktorého zazrela v skrini, ju odsunul z dosahu a prehovoril: „Nedotýkajte sa monumentu. Je to drahé umelecké dielo. Mohli by ste ho poškodiť.“ Na výzvu odstúpila. Umelý chlapec, Rob, ako sa dovtípila, sa postavil pred svojho pána a uložil sa do strážneho módu.

            Tak teda bezpečnostný systém – ahá!

            „Počkám do večera, klamár,“ zašepkala Igymu na diaľku a v prázdnych sivých jamkách sochy sa opäť jemne zružovelo. Mramor sa navrátil do svojej bielej podoby až keď mu na rozlúčku zakývala.

            Keď Rey odchádzala, Igy za ňou stále hľadel svojím vnútorným zrakom. A v presnej chvíli, keď bol svet na rozhraní medzi dňom a nocou a všetky tajnosti bývali pozornému oku odhalené, zazrel tajomstvo svojej chránenky. Vo svojej skrytej podobe vliekla za sebou ohnivé krídla a chvost. 

            Tí malí líščí bastardi mali šťastie, keď ju napadli. Bola ešte príliš mladá, zatiaľ sa nenaučila používať silu svojej premeny. Keby si jej bola vedomá, zostal by z nich len prach. Fénix vždy všetko vôkol seba spáli a potom sám nedotknutý povstane z popola.

            Vo svojej ohnivej podobe bude Rey prekrásna.