Dnes tu nemáme vrstvu vyrovnaných ľudí, pre ktorých je prirodzené vedieť, že ich praprateta bola v spojení napríklad s niekým z francúzskej revolúcie. Práve tí tvoria našu spoločnú európsku históriu, hovorí herec ONDREJ KOVAĽ. Účinkuje v hre Mercedes Benz, ktorú na objednávku SND napísal uznávaný spisovateľ Péter Esterházy. V sobotu ju uvidíme v premiére.
V inscenácii Mercedes Benz stvárňujete spisovateľa Pétera Esterházyho v istom období jeho života. Ako ho vnímate?
"Veľa som si čítal z románu Harmonia Caelestis, ktorá sa priamo týka tejto hry. Sú to krátke fejtóniky, ale je ich na štyristo strán a na každej jednej autor opisuje drobnú udalosť z rodinného života. Tie dostal do hry, ktorá inscenovaním dostáva ešte ďalší rozmer. On sa v nej odráža ako naša stelesnená história, pričom sa o to nemusí umelo snažiť."
Ako to myslíte?
"Mohol si dovoliť urobiť niečo, čo sa tvorí z hlbokých vnútorných pohnútok – vsadil do diela seba a svoje najzákladnejšie problémy, s ktorými sa stretával po celý život. Súvisia s jeho rodinou, s celým rodom, zároveň aj s históriou nášho regiónu, ktorý kedysi spájali hranice Rakúsko-Uhorska. V istom zmysle sa to isté usilujem robiť aj ja – čerpám zo svojho života, zo svojej minulosti, aby som si vedel čo najviac priblížiť, čím všetkým on ako moja postava prešiel."
Ovplyvňuje vás nejako, že autor napísal hru na osobnú objednávku SND?
"Pre mňa je to úžasný spoločný výlet do jeho myslenia. Všetci hru analyzujeme, spolu sa snažíme prísť na to, v akých podmienkach písal, čo všetko ho postretlo a či niektoré jeho poznámky, rôzne významové skratky či asociácie platia aj pre slovenského diváka. Je to veľká paráda, lebo z hľadiska toho, ako ľudia vnímajú svet a často sú pri tom úplne pohrúžení do seba, mu absolútne rozumiem. Na druhej strane, práve on je ten výnimočný človek, ktorý sa zo svojho hlbokého vnútra dokáže pozerať jasne smerom von."
Ondrej Kovaľ s Annou Javorkovou a Robertom Rothom v Mercedes Benz. (zdroj: FOTO - ANDREJ ČANECKÝ)Ako na vás pôsobí?
"Na začiatku som, samozrejme, nevedel, do čoho idem, no ponoril som sa do toho postupne až po uši. Jeho videnie človeka neomrzí, pričom hovorí veci platné celé stáročia. Že sme tu len na návšteve, že všetky banálne veci, ktoré sa dejú, celý ten konzum okolo nás je len povrchná záležitosť. A ľudstvo tým vlastne stagnuje. Úplne som sa s ním stotožnil. Bol by som veľmi rád, keby sa ľudia dali strhnúť rovnako a pochopili samotnú veľkosť tejto udalosti."
V čom je veľká?
"Stretnete sa s niekým, kto je potomkom grófa, rodiny, ktorá vlastnila hektáre maďarskej, slovenskej a rakúskej pôdy, a potom príde čudné obdobie v 20. storočí, keď jej všetko zoberú a zrazu nič neexistuje. Otázka nie je len, ako to vyrieši dnes rodina, ale ako sa my všetci vyrovnáme s tým, že sme fungovali päťsto rokov v niečom, čo potom dokážeme len tak zotrieť. Vlastne ani nie my – pretože ja by som si to za vinu nedával. Ide o to, že je to vôbec historicky možné."
Aký obraz o histórii vám chýba?
"Svojím spôsobom je fascinujúce, že keby nebolo komunizmu, tak gróf dnes má svoje panstvá a funguje celkom prirodzene ako šľachtic. Ale čo je podstatné, bežný človek môže k nemu vzhliadať a vidieť, ako také panstvo vlastne dnes funguje. Naozaj, Esterházy je pojem. Je to, ako keby ste sa stretli s Michaelom Jacksonom, je niečím, čo prichádza zvonka, ale je to domáce, žili sme tým v minulosti a žijeme tým stále, len to nevidíme."
Chceli by ste, aby to u nás fungovalo podobne ako v Anglicku?
"Mohlo by to byť porovnateľné, lebo v Anglicku je história citeľná cez žijúcich ľudí a má vážnosť. Moja sestra žije v Anglicku, boli sme sa spolu pozrieť v jednom z tisícov nádherných kaštieľov. Od obrovských, krásnych postelí so zlatými baldachýnmi, kde boli zrazu len tak prehodené texasky, sme o chvíľu prešli do úžasnej knižnice, ťahala sa niekoľko metrov do výšky až po galériu, kde ste na rebríkoch museli mať závraty. A dolu v knižnici sedel majiteľ kaštieľa a čítal si knihu. Dali sme sa s ním do reči. Presne vedel, odkiaľ prichádzame, kde je Slovensko, kto vládne v Maďarsku. On bol tým styčným bodom medzi nami, obyčajnými ľuďmi, a tými, čo tvoria politiku. Zvláštny, osvietený stred. Pre mňa to bol veľký zážitok, dostal som možnosť prejsť si kaštieľ a vidieť pred sebou živý obraz monarchie. Samozrejme, už nie je taká ako kedysi. Aj potomkovia anglických rodov musia spolupracovať s trhom a rozvíjať ho."
Martin Huba, Monika Potokárová, Ondrej Kovaľ. (zdroj: FOTO - ANDREJ ČANECKÝ)Viete si to reálne predstaviť?
"Človek má tendenciu si skôr myslieť, že u nás sú len makači, čo kladivom rozbijú synagógu a spravia most.
