Eugen Onegin, unavený životom rozšafnej pretrohradskej spoločnosti, stretol Tatianu na ruskom vidieku, no nezahorel k nej takou láskou ako ona k nemu. Práve preňho zahodila opatrná, jemná dievčina svoju plachosť a napísala mu krásny ľúbostný list. Kým však veľkomestský elegán spoznal jeho cenu, bolo už neskoro.
„Stačilo vám ku šťastiu tak málo – natiahnuť ruku. Osud ma však inde zavial. Milujem vás, no napriek tomu mužovi vernosť zachovám,“ odmietla ho napokon.
K osudovému príbehu lásky zo slávneho Puškinovho veršovaného románu si ľudia tvoria vzťah rôzne. V bratislavskom divadle SkRAT sa ním inšpirovali v najnovšej inscenácii Projekt Onegin.
Známa idea, nová podvratnosť
Motív z diela v podobe árie Čajkovského operného spracovania sa v súbore prvýkrát mihol celkom na začiatku, keď sa pred trinástimi rokmi jeho cesta ešte len začínala črtať vďaka inscenácii Stredná Európa ťa miluje. Onegina do hry vtedy vniesla Inge Hrubaničová, herečka a speváčka, ktorá listom Tatiany ako literárnym skvostom žila už dávno predtým.
Ako pre SME vraví, dodnes zápasí s pocitom, že pre tohto hrdinu žije úplne iný život ako ľudia okolo nej. V novej inscenácii si kladie otázku, čo Tatianin list Oneginovi hovorí o nás dnes.
SkRAT sa témou hlási k už existujúcej predlohe podobne, ako sa v minulosti nechal inšpirovať ruskou klasikou v inscenácii Mŕtve duše v réžii Dušana Vicena. V autorskom kolektíve teraz ožíva oneginovská téma cez nové autorské texty, spev, hudbu a nonverbálne divadlo.
Na jednej strane pracujú so všeobecne známou ideou, na druhej stojí opäť známa podvratnosť, s ktorou ju budú konfrontovať. „Vraciame sa k textu, ktorý je možno niečím úplne iným, než čo sme pred rokmi omieľali v škole,“ povedala v procese decembrových skúšok Inge Hrubaničová.
Spolu s Ľubom Burgrom sa postupne stala režisérkou inscenácie, spoločne hľadali cestu, ako problém takéhoto vzťahu vnímať s odstupom času a so skúsenosťami.
Žijeme v Babylone
„Každý sa k k téme postavil inak. Herci prinášali rôzne prístupy, odhaľovali rôzne vzťahy k dielu. Niekto ho už poznal, iný spoznával, ďalší ho spoznať ani nechcel, podľa toho sa odvíjali aj ich autorské vstupy,“ hovorí Ľubo Burgr. List Tatiany sám poznal roky najmä z opernej verzie, dodatočne ho očaril slovenský preklad Jána Štrassera.
Text bol preňho inšpirujúci vo viacerých líniách – v metaforách odchodov a príchodov, v myšlienke fyzického stretávania sa s kýmkoľvek v globalizovanom svete, s problémom zrýchleného života, z ktorého cítiť ohrozenie.
Dej jednotlivých voľne pospájaných obrazov sa odohráva na letisku, kde sa miešajú jazyky aj ľudia. V úlohe komentátora je Burgr jedinou po slovensky hovoriacou postavou, na javisku pri ňom zaznie ruština, nemčina, dokonca aramejčina.
„Žijeme v Babylone,“ uzatvára Burgr. Možno sa v Projekte Onegin napokon dozvieme, ako by sa dnes Onegin s Tatianou dnes mohli stretnúť kdekoľvek na svete.
Eva Andrejčáková
FOTO - SKRAT
