BOGOTÁ, PRAHA. Hovorí sa, že v 20. storočí vznikli iba tri bestsellery v oblasti umeleckej prózy: Meno ruže Taliana Umberta Eca (1980), Neznesiteľná ľahkosť bytia českého spisovateľa Milana Kunderu (1984) a Sto rokov samoty Kolumbijčana Gabriela Garcíu Márqueza.
Román vyšiel prvýkrát pred 50 rokmi, 5. júna 1967.
Toto podobenstvo o ľudskej samote, láske či smrti prepletá reálne prvky s mágiou, kedy sú nadprirodzené javy samozrejmé a postavy žijú napríklad aj po smrti. V rozprávaní sa prelína osobná história s národnou, prepletajú a opakujú sa časové roviny, každodenné sa mieša so zázračným.
Máloktoré dielo takej vysokej umeleckej hodnoty dokázalo osloviť tak široké masy čitateľov. Dodnes sa ho predalo cez 30 miliónov kusov a román bol preložený do asi 37 jazykov.
Sto rokov samoty napísal Márquez v montérkach v miniatúrnej izbici Čítajte Zásadný vplyv mala babička
Tajomstvo úspechu diel Márqueza u čitateľov podľa odborníkov netkvie iba v exotizme, magickosti či novátorskom štýle rozprávania. Sila jeho kníh je predovšetkým v motíve lásky, s ktorým dokázal majstrovsky pracovať a pritiahnuť na čítanie duše zamilované, ale aj smädné po láske.
"Keď vyšlo Sto rokov samoty, otvoril celý kontinent dvere dokorán, aby svet mohol vstúpiť a objaviť veľkú silu fantázie bez hraníc," napísal raz čílsky spisovateľ Luis Sepúlveda.
Márquezov román o samote
Román je ságou rodiny Buendía z dediny uprostred juhoamerického pralesa. Dielo ale možno vnímať ako histórii Kolumbia, Latinskej Ameriky či celého ľudského rodu. A ako názov napovedá, vykresľuje aj rôzne podoby samoty.
Osamelí nie sú len tí, ktorí sa vedome uzatvárajú pred svetom, či tí, ktorých od neho odlúčil veku alebo choroba. Samota sa dotýka aj tých najčinorodejších, v ktorých nich nie je dostatok citu.
Na Márquezov štýl mala mať zásadný vplyv babička, ktorá mu v detstve rozprávala fantastické historky inšpirované karibskými legendami.
Márquez symbolicky otvoril dvere ďalším spisovateľom "latinskoamerického boomu", ako boli Mexičan Carlos Fuentes, Peruánec Mario Vargas Llosa či Argentínčan Julio Cortázar.
Odišiel z práce, predal auto
"O mnoho rokov neskôr, tvárou v tvár popravčej čate, spomenul si plukovník Aureliano Buendía na ono vzdialené popoludnie, keď ho otec vzal k cigánom, aby si prezrel ľad," začína román. Jeho prvá veta Márquezovi napadla na rodinnom výlete v júli 1965 úplne náhle. Celé dielo sa odvíjalo od nej.
Márquez nebol v čase vzniku diela ako spisovateľ úplne neznámy. Mal za sebou tri romány, knihu poviedok a množstvo novinových článkov, ale žiadne jeho knihy nepredali viac ako sedemsto výtlačkov. Mimo Kolumbie o ňom počul málokto, to sa ale čoskoro zmenilo.
Keď začal v Mexiku román písať, vzdal sa plateného zamestnania v redakcii i spoločenského života. Jeho rodine postupne dochádzali peniaze, až museli predať aj auto.
Márquez, Kafka, Heller: 50 kníh, ktoré treba prečítať, kým zomriete Čítajte Márquez plakal, keď plukovník zomrel
K písaniu si vraj Márquez púšťal Debussyho a Beatles. Keď po roku a pol román dopísal, srdcervúco sa rozplakal a vrhol do náručia svojej žene.
Tá okamžite spoznala, čo sa deje: plukovník Aureliano Buendía, inšpirovaný "Gabovým" dedom, zomrel.
V roku 1968 vyšiel román v prvom preklade v Taliansku, v roku 1970 bolo Sto rokov samoty vyhlásený vo Francúzsku za najlepší zahraničný románom za rok 1969. V rovnakom roku vyšiel román anglicky v USA a Veľkej Británii, všade sa stretával s nadšením.
V roku 1982 dostal Márquez Nobelovu cenu za literatúru. Zdôvodnenie znelo "za novely a poviedky, v ktorých kombinuje fantáziu a realitu do bohato štruktúrovaného sveta predstáv, zrkadliaceho život a konflikty kontinentu".
