O Alexandrovi Dubčekovi zatiaľ nevznikol žiadny film, a zrazu sa objavili dva celovečerné projekty, ktoré chcú zásadnú osobnosť udalostí roku 1968 predstaviť. Na jednom z nich spolupracoval ako scenárista VILIAM KLIMÁČEK.
Na svojich rodičoch sám videl, že Dubček bol milovaným politikom tak, ako to už odvtedy nikdy nezažil. Mrzia ho slová českých historikov, že dnešných študentov na univerzitách jeho osobnosť nezaujíma, nepíšu o ňom práce.
Je to škoda, veď po kom dnes nazvú rožky? Dubčekovské rožky s kofolou boli pohonným médiom jeho mladosti. Jeho scenár však vznikal o to ťažšie. Bolo treba prekonať auru dobráka.
Ako ste vstúpili do spolupráce na filme?
"V júni 2015 ma oslovila RTVS, aby som napísal scenár k filmu o Alexandrovi Dubčekovi. Cez leto toho roku som ho napísal a nazval Ľudská tvár, scenár potom vyše roka stál, zrejme kvôli financiám.
Potom som sa dozvedel, že vzniká iný film s rovnakým názvom ako ten môj, ale tým som sa už nezaoberal, lebo scenár patril Slovenskej televízii a tá svoje práva musí riešiť sama."
Neprekáža vám táto situácia?
"Neviem, či ten druhý scenár bol napísaný skôr ako môj, ale v každom prípade, svoj som bol nútený premenovať, lebo pôvodný názov sme nemali chránený.
A tak sa teraz náš film volá Krátka jar, dlhá zima. Režisérovi Haľamovi sa ho už podarilo nakrútiť, momentálne je vo fáze post produkcie. Ale ak sa predsa len rozbehne aj ten druhý, bude to len dobre. Dubček si to zaslúži."
Ponížený Dubček. O jeho úlohe pri invázii chcel nakrútiť film ruský režisér Čítajte Kedy vstúpil Dubček do vášho života?
"V roku 1968, mal som desať. Nasával som jeho obraz z televízie, lebo bol tvárou Pražskej jari. Ako dieťa som ním bol taký unesený, že som mu dokonca chcel poslať svoju najcennejšiu hračku – americké policajné autíčko na zotrvačník."
(zdroj: FOTO SME - GABRIEL KUCHTA)Aj k tomu došlo?
"Rodičia ma odhovorili, že by to nebolo vhodné. No, asi by sa čudoval americkej polícii, hoci mu o rok bola súdená pozornosť tej našej. A tiež som, ja naivné dieťa, poslal štátu z pokladničky aj celý svoj vtedajší majetok, sto korún československých, na tatranskú železnicu Alweg.
Zbierka sa vyparila, ako neskôr zlatý poklad Matice slovenskej za Mečiara. Potom som na Dubčeka logicky zabudol, lebo mi ho prestali pripomínať. Registroval som ho opäť až ako stredoškolák, najmä pre triviálne politické anekdoty, ktoré o ňom kolovali."
Aké napríklad?
"Tuším, že ‚Ktorý stromček je zakázané u nás sadiť? Dubček‘. A podobne. Pamätám si, že keď už počas normalizácie robil v lesnom kombináte a silou svojich bývalých kontaktov sa mu podarilo zohnať do fabriky kvalitné píly zo Západu, ktoré u nás neboli, komunisti z toho urobili šialenú kauzu."
Ako sa vám vyjavil v roku 1989?
"Že je už za svojím zenitom. Že je mužom minulosti. Užil si päť minút slávy na balkóne Melantrichu v novembri 89, ľudia dojato zaspomínali. A nič. Spomínam si, ako bol kedysi obľúbený. Špeciálne som si vyhľadal Svet socializmu z roku 1969, bola tam pravidelná rubrika Deti píšu súdruhovi Dubčekovi.
Tam uverejňovali listy detí, kolektívov, tried: súdruh Dubček, nazbierame toľko a toľko kilogramov starého železa na vašu počesť. Alebo: na ručných prácach sme vyrobili desať kusov robotkov Emilkov, predáme ich a výťažok darujeme republike. Bolo to milé, tak dojemne smiešne."
Vnímali ste ho podobne pozitívne, ako o ňom v tých časoch rozprávala legenda?
"Bol to politik naozaj milovaný národom. Vo filme sa snažím pýtať, prečo. Jeden zo záverov – ktorý je skôr pre divákov, ostatné závery nechávam pre politických analytikov – je, že sa vedel usmievať a vďaka tomu v politickej garnitúre, kde boli samí zachmúrení muži, ktorí sa stále len triasli o svoje fleky, prípadne pred väzením, pôsobil ako normálny človek.
