Krátko po domácom aj medzinárodnom úspechu filmu Učiteľka prišiel režisér JAN HŘEBEJK s filmovou trilógiou Záhradníctvo. Na pozadí troch dramatických období minulého storočia priblížil osudy rodín, ktoré v nich museli prežiť najlepšie roky svojich životov.
Pred pár dňami uviedol v Bratislave osobne aj poslednú tretiu časť. Oproti minulosti dnes žijeme v raji, hovorí.
Prečo ste sa vrhli na taký rozsiahly materiál?
"Bol to vysnený projekt môjho stáleho spolupracovníka, kamaráta a scenáristu Petra Jarchovského. Témy mi boli blízke, lebo som mnohé z postáv poznal z jeho rozprávania o širokej rodine – deda, babku, tetu a ďalších.
S Petrom sme spolu chodili do strednej školy, keď ešte jeho dedo žil, boli to perfektné príbehy. Okrem toho sme našli odvážneho producenta, ktorý sa rozhodol, že film nakrúti bez kompromisu."
Nemalo to tak byť?
"Od začiatku bolo jasné, že výroba bude komplikovaná najmä po stránke výpravy, ale aj kastingu. Dekorácie stáli hádam polovicu rozpočtu. Priznám sa, že keď som štvrť roka pred nakrúcaním videl ich návrhy, bol som dosť presvedčený, že z toho nič nebude a výrobu zastavia."
Ktoré veci vás zneisťovali?
"Napríklad nakrúcanie v záhradníctvach, ktoré s nami spolupracovali. Mnohé kvety, najmä sukulenty, ktoré sme používali vo filme, boli nesmierne vzácne a mohli sa poškodiť. Na druhej strane, komplikácie sú vždy aj výzvou. Cítil som, že máme dosť energie aj skúseností, aby sme tento projekt zdolali."
Disidentom patrí obdiv a rešpekt, len si treba priznať, že nie s každým sa dalo žiť Čítajte Čo vás presviedčalo, že je dobré opäť toľko investovať do tém, ktoré ste už v dávnejších filmoch spracovali?
"História dvadsiateho storočia mi je čoraz bližšia. Osobne si mnohé obdobia síce nepamätám, ale stále ma láka uchopiť ich. Úprimne, s Petrom Jarchovským sme v dobrom zmysle slova staromódni. Hoci sme urobili aj filmy, ktoré takto charakterizovať nemožno, napríklad Kawasakiho ruže alebo Nevinnosť, vyznávame staromódnosť v zmysle žánrovosti.
Zároveň mi už dávno imponoval film Brooklyn, írsko-kanadská dráma z obdobia päťdesiatych rokov o tom, aké je ťažké opustiť rodnú krajinu a odísť do emigrácie. Ním som sa trochu inšpiroval. Chuť nakrúcať mi dodala aj šťastná životná peripetia s filmom Učiteľka."
Čakali ste, že bude mať taký úspech?
"Bolo to úžasné prekvapenie. Je fakt, že od čias filmu Musíme si pomáhať sme taký veľký úspech s filmom nemali. Myslím medzinárodný. Učiteľka ho v počte krajín, kam ju distribuovali, dokonca tromfla. Som rád, že sme ju natočili na Slovensku."
Disidentom patrí obdiv a rešpekt, len si treba priznať, že nie s každým sa dalo žiť Čítajte V čom vás to ako režiséra ovplyvnilo?
"Nakrúcanie som prežil veľmi intenzívne, žiaľ, bolo to aj tým, že mi v tom čase umrela mama. O to viac som možno cítil, že ľuďom do scenára vliezajú vlastné významy, že školské prostredie a jeho hierarchickosť a nátlaky vidia cez vlastné skúsenosti. Akoby sme film točili s väčšou odvahou a zároveň uvoľnenosťou.
Veľmi zaujímavým sa v ňom ukázal moment nevyrovnania sa s minulosťou. Petr Jarchovský mal dobrú zápletku, napísal niekoľko dobrých postáv, naša práca dostala energiu navyše, lebo sme pracovali s novými hercami.
Niektorých som trošku poznal, ale k žiadnemu z nich som nebol predpojatý, neriešil som, či sú tváre opozerané z televíznych seriálov a podobne. Bolo to pre nás svieže obdobie, hoci sa stále točilo na jednom mieste, v priestoroch Slovenskej televízie v Mlynskej doline."
V akom období života ste prvý raz pocítili, že vás minulosť určuje?
"Subjektívne emócie sú vždy trochu ošemetné, ale určité vysvetlenie by som pre to mal. Otca v päťdesiatych rokoch zatvorili, mama bola doma sama s troma malými dievčatkami, mojimi sestrami. Rodičia si ma zadovážili ako náplasť na svoj smútok za najmladšou treťou dcérou, ktorá v ôsmich rokoch tragicky zomrela.
