Naučil sa žiť s maláriou, z Konžského dažďového pralesa si zas odniesol neznámu chorobu, pri ktorej napuchol a bol škvrnitý ako leopard. Je to daň za spoznávanie sveta, myslí si oceňovaný slovenský dokumentarista PAVOL BARABÁŠ.
V rozhovore pre SME hovorí, že keď budeme rozumní, môžeme sa naučiť žiť aj s ďalším neviditeľným nepriateľom, vírusom, ktorý tak rýchlo mení náš svet. Ľudia sa podľa neho cestovania nevzdajú.
Boli ste počas vašich ciest po celom svete niekedy vystavený vírusu aj v inej krajine? Nemali ste strach, že ochoriete na nejakú exotickú chorobu?
Prešli sme najväčšie pralesy Novej Guiney, Afriky či Južnej Ameriky, aby sme sa dostali k domorodcom žijúcim prírodným spôsobom života ďaleko od civilizácie. Boli to cesty do neznáma. Neviete, čo vás tam čaká. Asi takým najväčším problémom, s ktorým sme sa stretli, bola malária.
V Novej Guinei sme chodili po osadách, kde matke zomrelo každé druhé dieťa. Kto videl film Tieň jaguára z našej cesty po Amazónii, mohol si všimnúť, že v kmeni Hodi neboli starí ľudia. Na maláriu v súčasnosti zomrie ročne pol milióna ľudí.
Takýto „suvenír“ sme si často priviezli aj my. S maláriou sa domorodci museli naučiť žiť a musel som sa s ňou naučiť žiť i ja, keďže malária je jedna z tých chorôb, na ktorú si nevie organizmus vytvoriť protilátky. Ale beriem to ako daň za poznávanie sveta. Pamätám si, ako som sa vracal z Konžského dažďového pralesa od prírodných Pygmejov.
Telo som mal škvrnité ako leopard, mal som napuchnutú šiju a horúčku. Z letiska som hneď utekal na infekčné oddelenie. Bol však piatok a povedali mi, že už ma nik nevyšetrí, nech prídem v pondelok. Bál som sa, že nakazím pol Európy nejakou neznámou chorobou. Ale imunitný systém sa s tým vyrovnal a do pondelka som bol v poriadku. Spätne mi nezistili, čo to mohlo byť.
Chorôb sa pri putovaní a nakrúcaní bojíte najviac alebo sú omnoho väčšie hrozby?
Skôr by som povedal, že chodím na expedície, aby som načerpal veľa pozitívnej energie, hoci to nie sú ľahké akcie. Organizmus sa nastaví tak, že musí šliapať ako hodinky, aby prekonal všetko, s čím sa imunitný systém stretne.
Náchylnejší je skôr vtedy, keď príde uvoľnenie, opadnú stresy. Prežil som naozaj mnoho ciest, ale nepamätám si, že by niekto z nás vážne ochorel počas nich.
Angolský kmeň pri namíbijských hraniciach si zachováva pôvodný spôsob života. (zdroj: Archív P.B. )Navštívili ste odľahlé kúty zeme a spoznali rôzne domorodé kmene, ľudí, ktorí jedia žaby a červy, napríklad v pralesoch Afriky či Novej Guiney. Akú majú oni imunitu? Zisťovali ste, akých chorôb sa boja a či vôbec o nich vedia?
