Vôbec sa mu tam nechcelo ísť. Vtedy netušil, že to bude posledná spartakiáda. Bol rok 1985 a fotografa ZDEŇKA LHOTÁKA poslali fotiť na smíchovský štadión posledné kolo pred veľkým finále na Strahove.
Bol menší, takže sa k cvičencom dostal blízko. Jedna výhoda. A začalo pršať, druhá výhoda. Pre vojakov, ktorí mali mimoriadne náročné cvičenie, to bolo nebezpečné, z trávnatej plochy vzniklo čierne zapáchajúce blato, v ktorom zrazu mladí chlapci stáli ako nešťastné sochy.
To len zvýraznilo absurditu tohto nástroja komunistickej propagandy. Za fotografie, ktoré v ten deň vznikli, získal druhú cenu na World Press Photo, hoci zahraničná porota nepochopila, čo spartakiáda pre režim znamenala.
Vzápätí sa dostal medzi futbalistov Sparty Prahy. Najprv mal tendenciu púšťať ich do dverí a klaňať sa im, vykal im. Vzápätí však spoznal celkom iných chlapcov, ako v nich videla spoločnosť.
Nakoniec Zdeněk Lhoták obrátil fotoaparát na svoje vlastné telo a preskúmal nové formy autoportrétu. Keď už sa nechcel brať vážne, pozrel sa dovnútra. A divákom ponúka seba tak, ako ho ukazuje gastroskopia a kolonoskopia.
Spartakiádu som nikdy necvičila. O čo som prišla?
Prišli ste o úžasný zážitok, športový v kombinácii so spoločenským. Väčšina ľudí má dodnes intenzívnu spomienku nielen na to, ako spartakiádu nacvičovali, ale aj na to, ako sa potom dostali do Prahy a týždeň si užívali - povedzme kultúru vo všetkých rovinách.
Vtedy som spartakiádu vnímal negatívne. Vymedzoval som sa voči všetkému, čo bolo povinné, zo zásady som nečítal Babičku. Dnes už však veci vnímam inak, cez ich hodnotu a kvalitu, už sa voči nim nevymedzujem. Takže si uvedomujem, že na spartakiádu mnohí ešte aj dnes veľmi intenzívne spomínajú.
Aj teraz. Jeden pán nelenil a neváhal vložiť energiu do rozčúleného mailu, v ktorom mi vyčítal, že k publikácii tejto knihy ma viedli ziskuchtivé motívy. Preňho to bola ohromná česť a myslí si, že predviedol ohromný športový výkon, ktorého by som ja nikdy nebol schopný.
Išli ste vtedy na spartakiádu z povinnosti? Vyslal vás niekto?
Bola to zákazka od môjho spolužiaka z Fakulty telesnej výchovy a športu, on mal vtedy na starosti organizáciu obvodnej spartakiády. Objednal si ma, aby som zdokumentoval dva dni. Robil som to z povinnosti, ale vo chvíli, keď prišli na pľac vojaci, z povinnosti sa stala príležitosť.
Keď sa vtedy na štadióne rozpršalo, zvažovalo sa, či sa spartakiáda preruší?
V žiadnom prípade. Nejaký dáždik, to nemohol byť dôvod na prerušenie akcie. Samozrejme, na takomto povrchu bolo väčšie nebezpečenstvo, že si cvičenci ublížia. Cvičenie vojakov bolo akrobaticky náročné a blato je šmykľavé. Zranenia neboli neobvyklé, ale s tým sa počítalo.
V úvode knihy, ktorú tvorí súbor vašich fotografií, sa píše o sociálnom tele. To je silné, kruté pomenovanie pre mladých chlapcov, ktorí cvičili spartakiádu. Vnímali ste to tak už vtedy, keď ste ich fotili?
Vtedy som netušil, že ich vnímam ako sociálne telo. Veľa vecí vnímam len obrazovo a podvedome cítim, že fotografia môže byť mojou výpoveďou, že v nej môžem vyjadriť svoj názor. V tomto prípade názor na spartakiádu a svoj názor na ňu.
Zdeněk Lhoták: Spartakiáda 1985. (zdroj: ZDENĚK LHOTÁK)Väčšina vašich fotografií nepôsobí príliš optimisticky.
To je práve tá výpoveď. Vo chvíli, keď som ich fotil, som si tieto veci nemohol formulovať. No keďže som ich mal v podvedomí ozrejmené, pracoval som a tušil som, že to je ono. Stihol som nafotografovať len dva kinofilmy, to je asi šesťdesiat fotografií. A keď som ich potom prechádzal, vybral som si presne tie, ktoré zodpovedali môjmu názoru.
O čínskych gymnastoch sa hovorí, že v prípade neúspechu na vrcholných podujatiach im hrozí väzenie. Myslíte si, že môžu mať ešte radosť zo športu?
Zaujímavé, že spomínate Číňanov, tieto disciplíny sa väčšinou spájali s Rusmi.
