„Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom,“ znie prvá veta Tolstého románu Anna Kareninová. Možno je to preexponovaný začiatok, spomínať jeden z najslávnejších románov svetovej literatúry pri recenzovaní druhej knihy Jany Micenkovej, ale nepopriem, ani si nedám rukáv odtrhnúť, že počas celej lektúry tohto textu ma prenasledoval Tolstého úvod.
Z geta na univerzitu – namiesto šliapania ulice Čítajte Nemôžem si pomôcť, taký depresívny obraz rozkladu jednej rodiny som azda, či azda určite, z pera slovenského autora či autorky ešte nečítal. Nie je to odsudok ani kritická výhrada, bola by navyše úplne neopodstatnená a nemala by nič spoločné s literárnokritickým prístupom k textu.
Pritom Micenková píše skvele, každej z troch sujetových a rozprávačských línií veríte, kompozične je jej text vystavaný premyslene až precízne, nech už na udalosti spoločné alebo samostatne prežívané nahliadate z pohľadu otca, matky či dcéry-tínedžerky. Neviete sa ubrániť intenzívnemu zážitku.
(zdroj: Foto - Archív SME)Akurát že je ten intenzívny zážitok nesmierne depresívny, bytostne spojený s ambicióznou, ale neúspešnou matkou herečkou, submisívnym otcom, ktorý je pre pokoj v rodine ochotný potlačiť akúkoľvek hrdosť a ponižuje sa spôsobom až nechutným, do čoho je zasadená dcéra, márne sa usilujúca vymaniť z pozície outsiderky, súc dramaticky determinovaná negatívnymi črtami oboch rodičov.
„Klára chce matku. Matka chce slávu. Otec chce, aby všetci boli šťastní,“ píše sa v marketingovom texte o Micenkovej románe, „analýze rozkladu dysfunkčnej rodiny“, v ktorom sa autorka „zároveň snaží vysledovať, z čoho pramenia príčiny násilia“.
