Kremnické Gagy / Príhovor Milana Markoviča
Vážení humorne naladení spoluobčania!

Prihováram sa Vám touto cestou, keďže v televízii môj príhovor skrátili na minimum, ba nebojím sa povedať, že až bezmála na nulu. My, vysokopostavení, máme s médiami už svoje skúsenosti, ale verím, že aspoň tieto noviny vám sprostredkujú môj materiál celý. Vyšiel som im v ústrety a pôvodne dvadsaťsedemstránkový príhovor som skrátil na osemnásť a pol. No a tento úvod som dopísal.

Hneď po úvode sa z tohto miesta patrí vyhlásiť, že chcem byť prezidentom všetkých občanov bez rozdielu pohlavia, národnosti, náboženského vyznania, sexuálnej orientácie, hudobného sluchu a zmyslu pre humor. Ja sám mám humor veľmi rád, hoci podľa mňa je netaktné, keď si zo mňa v takejto zodpovednej funkcii niekto robí srandu. Lebo - ako je známe - sranda víťazí, tak prečo by som práve ja mal pred všetkými vyzerať ako taký porazený?

Pamätáme časy, keď na prezidentskej štandarde bol zlatými písmenami vyšitý nápis PRAVDA VÍŤAZÍ. Kam sa však za tie roky podela z nášho života pravda, už nikto nezistí, takže ak ešte predsa len občas víťazí, tak len veľmi nesmelo, v hlbokej ilegalite a ešte určite nad takým súperom, čo sa ani veľmi nebráni.

No a dnes, keď už je naša Kremnica nad zlato, nemáme prečo vyšívať zlatom na zástavy, ostošesť vyšívame na javiskách a počnúc augustom 2007 celé štyri dni. Záhadou pre mňa ostáva, kde sa na tomto zachmúrenom Slovensku berie toľko veselých ľudí a ako je možné, že sa všetci do Kremnice pomestia. Asi bude dačo pravdy na tom, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, no a zlí ľudia, ako vieme, humor príliš neobľubujú. Ja áno, veľmi. Iba sa ma vie dotknúť, keď... ale to som už písal. Takže ja som dobrý. A chcem byť aj dobrý prezident všetkých bez rozdielu, čo znova zdôrazňujem, keby niekto neveril.

Už sme si zvykli, že vždy koncom augusta v Kremnici sranda víťazí. Už jej len umožnime, aby víťazila aj po auguste a aj po Gagoch. Nad hlúposťou, nad všetkými tými módnymi „depkami" a hoci aj nad nami samými - ak si to zaslúžime.

Ďakujem všetkým, čo to dočítali celé a redakcii, že nič nevyhodila. Veď najmä tie pasáže o histórii úsmevu, o posmievaní, vtipných nadávkach a tri kapitolky o tom, prečo sa dáma nerehoce, boli, myslím si, podarené a bolo by ich škoda.

Vďaka vám všetkým, spoluobčania moji veselí!