m smerom a vyústil do štádia, ktorého podoby v týchto dňoch prezentuje Nitrianska galéria na výstave Nová významovosť.
Takmer 13 rokov rozvíjate ten istý cyklus Hadia geometria. Čím to je, že vás táto téma neustále drží?
„Niektorí robia celý život jednu tému ako Morandi, alebo dva, tri cykly ako Zdeněk Sýkora. U mňa to predtým boli v 80. rokoch cykly Pózy, Lexikóny a neskôr podcyklus Plynutie. Aj Hadia geometria má viacero verzií: sivé obdobie, červené obdobie, teraz začínajúce chaotické. Znak hada je z môjho pohľadu veľmi atraktívnou vizuálnou grafémou, jej prostredníctvom sa môžem uspokojivo vyjadriť k témam, na ktoré chcem alebo musím reagovať. Pociťujem ich ako svojich hovorcov, keďže vždy sú to hlavy viaceré, väčšinou v párnom počte. Zodpovedá to hadom reálnym, ktoré žijú verne v pároch po celý život. Táto črta hadej existencie vzbudzuje u mňa k týmto živočíchom veľký rešpekt.“
Už na začiatku tvorby ste sa zbavili akejkoľvek expresie a radikálne ste zredukovali farebnosť a morfológiu. Prečo?
„Redukciu nepociťujem ako obmedzenie, skôr je príležitosťou na hlbšiu koncentráciu na veci podstatné a ich spracovanie v čo najväčšej šírke a možnostiach, aké ponúkajú. Rozhodne sa nenudím, nemám rada lacné a prvoplánové riešenia, rozfarbené plátna plné množstva otravných detailov. Pri týchto veciach sa nemôžem zbaviť podozrenia, že autor len maskuje strach z prázdna.“
Ako ste sa dopracovali k tomu, že práve had a hadia hlava budú nositeľom idey, ktorú v maľbách prezentujete?
„Náhodne som objavila reprodukcie starých indiánskych kariet s maličkým motívom hadíka v každom z rohov. Práve som pracovala s témou uzavretých okruhov. Možno pre podobnosť vizuálneho riešenia karty ako okruhu som si povšimla nenápadného hadíka. Pretvorila som ho do abstraktnej geometrizovanej podoby a začala s ním ďalej pracovať. Myslím si, že had si ma našiel sám a keďže je synonymom vernosti, musím mu byť verná aj ja.“
V iných kultúrach ho uctievajú ako symbol večnosti a obnoveného života, v našej kultúre sa mu pripisuje skôr negatívny charakter - je vnímaný ako pokušiteľ nabádajúci k hriechu. Ako to pociťujete vy?
„Pre mňa zostal akýmsi mojím emblémom a odpútal sa od historických významových určení. Tlmočí moje významy a aktuálne témy. No vo vnímaní mojich obrazov netreba stále zdôrazňovať motív hadej hlavy, dôležitejšia býva konfigurácia tela, ktoré sa stále permutuje. Raz je krížom, písmenom, chrámom, oknom, raketou, frézou, architektúrou, pamätníkom, dokonca figúrou či maskou. Prekračujem teda hranice klasickej abstraktnej geometrie a obohacujem jej čítanie o postmoderný pluralitný prístup v zmysle novej významovosti, ako to nazval český kunsthistorik Jiří Valoch.“
Kosoštvorec s otvorom uprostred - to je silno erotická asociácia. Bolo vaším zámerom provokovať aj v tejto rovine?
„Nikdy mi nešlo o samoúčelnú provokáciu. Proces sústredenia v rovine výtvarnej redukcie prirodzene vyústil do tejto polohy, možno je to len vyššia forma absolútneho stotožnenia sa. Aj so ženstvom.“
Často zdôrazňujete potrebu mecénov, ktorí by podporovali slovenské umenie namiesto hromadenia gýčov. Našli sa už nejakí?
„Väčšia žičlivosť k súčasnému umeniu, aj slovenskému - mimobratislavskému, je zrejme v Česku. Sú tam rozhľadenejší zberatelia ako na Slovensku, viac odvážnejší, poučenejší, viac hrdí na svoju kultúru. Zopár zberateľov je v Bratislave, no celkovo slovenské prostredie je až zápecnícky konzervatívne a autentické slovenské umenie nemá jednoducho rado. To už nehovorím o geometrickom umení, ktorému dávajú všetci zväčša nelichotivé prívlastky, neustále ho nálepkujú ako menšinové či chladné, hoci nikdy také nebolo. Vždy bolo hravé, čisté, primerane estetické, rafinované, skrátka krásne, len nie tak bulvárne primitívne, nepodkladalo sa bezvýhradne väčšinovému vkusu. Príčin je viacero, no jednou z nich je aj takmer absolútna absencia výtvarného vzdelávania od útleho školského veku a najmä na stredných školách, a potom trpké ovocie nepochopenia konzumujeme my, tvorcovia, usilujúci sa ako Robinsoni o ohlas, ktorý v tomto hodnotovom marazme logicky neprichádza.“
Ste geometristka. Váš manžel, tiež výtvarník, vás však svojho času označil za opak technokratického človeka. Ako sa vidíte?
„Pre veľa ľudí sa geometria striktne spája len so sférou racionálna, čo je, samozrejme, opäť zakorenený predsudok. Geometria nie je taká spontánna ako expresia, no to neznamená, že sa obracia výhradne k sfére intelektu. Používa paletu výtvarných prostriedkov, ktorá je vo svojich rôznorodých prejavoch žriedlom úžasných duchovných podnetov, nádherných zážitkov, o ktoré je dnes akosi núdza a niekedy sa mi zdá, ako keby sme sa k tomu aj hanbili priznať - ako k slabosti. Chcem tým povedať, že geometria nepatrí technokratom, ale vášnivým ľuďom túžiacim po plnosti života.“
