Váš príbeh sa odohráva v dedine nazvanej Medovarky. Pekné meno, kde ste naň prišli?
„Je to trochu skomolený názov jednej slovenskej obce. Leží v jednom z údolí Krupinskej planiny. Pán Kornel Földvári mi poradil, nech radšej neuvádzam presný názov, lebo sa mi to môže vypomstiť.“
Myslíte, že preto, lebo v príbehu sa mihnú Cigáni?
„A nie vo veľmi peknom svetle, ale to je slovenská realita. Nie, nie preto - pochybujem, že by sa niekomu z tej dediny dostala moja kniha do rúk a mohol by sa s niektorou postavou identifikovať alebo nebodaj nájsť známe miesta.“
Ako sa váš príbeh zrodil?
„No práve v tých Medovarkách. Dostala som sa tam, zhodou okolností, vďaka istému rómskemu výskumu, podobne ako do mnohých ďalších podobných osád. A jedna z tých dedín bola úplne neskutočná. Koniec sveta. Tam mi napadla poviedka Králiky, keď som dostala ponuku prispieť do knihy poviedok Sex po slovensky. Krútila sa okolo detskej lásky, okolo začiatkov detskej sexuality. Na ňu sa potom postupne začal nabaľovať väčší príbeh, osud dvoch detí žijúcich na konci sveta.“
Téma sex po slovensky je šteklivá. Preto ste ju rozvinuli?
„Keď som tú poviedku napísala, zistila som, že osud detí, ktoré v nej vystupovali, by mohol byť celkom zaujímavý, a že by bola škoda nevenovať sa im viac. Aj na prvý pohľad neviditeľní a nezaujímaví ľudkovia môžu mať silné osudy a aj o takých sa dá napísať kniha.“
Mnohé zo situácií v knihe môžete rozvíjať ešte ďalej. Pripomína to Márqueza, o ktorom ste sa viackrát vyjadrili obdivne. Do akej miery ovplyvňuje čítanie inej literatúry vaše vnímanie, rozmýšľanie a písanie?
„Samozrejme, hocikomu môže napadnúť, že niekoho kopírujem. Ale keď sa mi páči určitý spôsob nazerania na svet, spôsob zachytenia reality, tak takú literatúru aj vyhľadávam. A keď ju čítam, tak asi sa niečo z nej do mňa dostane. A možno sa niečo z nej ocitne aj vo veciach, ktoré napíšem, bez toho, že by som to tam vedome zanášala. Bol by nezmysel ísť proti tomu a vedome to v sebe potierať.“
Príbehu vo vašej knižke otvárate len malé dvierka do moderného sveta veľkomesta. Chcete, aby ostal takto nepoškvrnený?
„Myslím, že je poškvrnený dosť, často úplne zdevastovaný - chudobou, vylúčenosťou, absolútnou neperspektívnosťou, bezvýchodiskovosťou. Nie je žiadna možnosť dostať sa z neho, vyhrabať sa, posunúť sa inam, dať do poriadku vzťahy. Zdá sa mi, že ľuďom, ktorí takto žijú, svojím spôsobom rozumiem. Ale, preboha, nechcem, aby to vyznelo ako sociálna, nebodaj ľavičiarska kritika. Chcem len povedať, že vnímam dva svety, v ktorých žijeme vedľa seba, ale akoby sme boli predelení nejakým múrom, akoby sme boli každý z inej planéty.“
Sú vám blízke sociálne témy?
„Hľadám, do akej miery sú osobné vzťahy ovplyvnené sociálnou situáciou.“
Čo vás baví na písaní?
„Tá hra so slovami a vetami. Je to taká alchýmia a aj zábava, rozmýšľať o tom, ako napísať to, čo chcem povedať, hrať sa so slovami, medzerami, s rytmom.“
Biele miesta sú vašou druhou knihou. Opäť ste riešili aj jej vizuálnu stránku. Ako inšpirujete samu seba v dvoch umeleckých druhoch?
„Nemám pocit, že by sa nejako zvlášť ovplyvňovali. Navyše, keď som sa začala venovať písaniu, vysvitlo, že je to obrovský žrút času. Takže grafike či maľbe sa odvtedy venujem málo, iba príležitostne.“
Robíte jedno na úkor druhého?
„Nedá sa povedať, že pre písanie by som niečo strácala alebo že by pre mňa bola literárna tvorba hodnotnejšia ako výtvarná. Jednoducho, moje myslenie sa prelialo do inej formy. Keď mám schopnosť a možnosť reprodukovať ho ľuďom, tak je vlastne jedno, či maľujem, píšem, alebo nakrúcam film.“
Aký vidíte rozdiel vo vyjadrení sa štetcom a perom?
„V poslednom období sa na výtvarné umenie pozerám skôr ako konzument. Myslím si, že literatúra je vo vzťahu k prijímateľovi oveľa zrozumiteľnejšia ako súčasné výtvarné umenie, ktoré sa čím ďalej, tým viac stáva predmetom záujmu pre úzku skupinu ľudí. Je to taký svet vo svete.“
Prečo myslíte?
„Ak človek nie je vzdelaný a nemá aspoň rámcovú predstavu o jeho vývoji, nerozumie mu, nechápe, o čo vlastne ide. Literatúra má dnes šancu dostať sa oveľa bližšie k ľuďom ako obraz v galérii. Ale ak je človek vnímavý, otvorený a keď a priori neodmietne čierny štvorec na bielom pozadí, tak mu súčasné umenie môže dať veľmi veľa.“
Ovplyvnilo vás výtvarné umenie v písaní?
„Ľudia hovoria, že moje texty sú často veľmi vizuálne.“
Ostáva vo vás túžba vrátiť sa k výtvarnej tvorbe?
„Veľmi veľká. Postaviť sa pred plátno je niečo celkom iné, ako sadnúť si za počítač. Človek to fyzicky viac prežíva. Ale čítanie je super. Vždy mám radosť, keď niekto napíše nejakú dobrú vec a ja sa úplne čudujem, aká metafora sa mu podarila, akú vetu skonštruoval, alebo aká je na konci parádna zápletka.“
Čo je Anasoft litera
Je to finančne najlepšie ohodnotená slovenská literárna cena, na ktorú sú automaticky nominované všetky prozaické diela slovenských autorov v prvom vydaní, vydané v uplynulom roku.
V prvom kole odborná porota (Branislav Hochel, Dana Kršáková, Zoltán Rédey, Ľubica Somolayová a Miroslav Zelinský) vybrala zo 76 titulov desať finalistov (v abecednom poradí): Robert Bielik: Sansilia, Petrus, Dušan Dušek: Zima na ruky, Slovart, Jana Juráňová: Orodovnice, Aspekt, Monika Kompaníková: Biele miesta, KK Bagala/LCA, Márius Kopcsay: Zbytočný život, KK Bagala/LCA, Silvester Lavrík: Perokresba, KK Bagala/LCA, Rút Lichnerová: Anna Regina, Q111, Marek Vadas: Liečiteľ, KK Bagala/LCA, Pavel Vilikovský: Silberputzen, Vydavateľstvo PT, Svetlana Žuchová: Yesim, KK Bagala/LCA.
V druhom kole bude 3. októbra spomedzi nich vyhlásený víťaz, ktorý získa odmenu 200–tisíc Sk.
Vlani ju získal Pavel Vilikovský za knihu Čarovný papagáj a iné gýče.
Novinkou druhého ročníka je cena 25 000 Sk pre vydavateľa víťaznej knihy. Papier v tejto hodnote udelí Bratislavská papierenská spoločnosť, s. r. o., ktorá sa stala hlavným partnerom podujatia.
Hlasujú aj čitatelia SME o najobľúbenejšiu knihu 2006, adresa: www.knihy.sme.sk/anasoftlitera, do 1. októbra.
Z hlasujúcich vyberieme jedného čitateľa, ktorý získa kolekciu desiatich kníh finalistov.
