1988 / 2007 uvádza v týchto dňoch Považská galéria umenia v Žiline.
Keď sa povie výtvarník, väčšina ľudí si predstaví rozfarbené plátna. Vy už takmer dvadsať rokov pracujete s textom. Prečo?
„Text sa v mojich litografiách vynáral priebežne. S obľubou som do nich 'písal'. Okolo rokov 1991 - 1992 sa však začal úplne osamostatňovať. Táto guttenbergovská posadnutosť možno súvisí s vedomou opozíciou voči prevahe 'plytkých masmediálnych obrazov', ktorými sme úplne zahltení, možno s hľadaním jednoznačnejšieho posolstva.“
Vaše diela sčasti pripomínajú slovné hračky, prešmyčky, krížovky. Nie je to už viac o jazykovede ako o výtvarnom umení?
„Súčasné výtvarné umenie je veľmi rozkošatené, zahrnuje postupy filozofie, vedy či pseudovedy, sociológie a aj lingvistiky. Takže potom si to pokojne nazvite výtvarná jazykoveda.“
Bavila vás hra s jazykom už v škole?
„Do školy som išiel trošku predčasne ako päťročný a vraj som už vedel čiastočne čítať a písať. Bol som fanatický čitateľ, v našej dedine existovala v 60. rokoch čulá knižnica, dodnes si s rozochvením predstavujem vôňu čerstvo rozbalených kníh. Využíval som aj bohatú knižnicu svojho staršieho brata Vojtecha, milovníka lyrizovanej prózy. Rád som písal slohy, boli sme odchovaní na slove. Rozprávky sme počúvali od Ctibora Filčíka z rozhlasu, televízor prišiel až neskôr.“
Človeka, ktorý sa pozerá na vaše práce, nútite premýšľať. Nebojíte sa, že ho tým odradíte?
„A načo sa potom na ne pozerá, keď nechce premýšľať? V tej otázke ako keby bola podsunutá informácia, že keď vidím iný typ obrazu, príbehový, nemusím ani premýšľať, stačí len 'prejsť' príbehom. Niekedy to aj tak je, práce, ktoré ponúkajú 'veľa', v skutočnosti neponúkajú nič, sú prázdne. No nie je to krásne malevičovské prázdno, toto je tupé prázdno, prázdno bez pamäti.“
Nenarábate len so slovenčinou, ale aj s inými jazykmi. Sú pre vás niečím špecifické, alebo to závisí od diela k dielu?
„Oboje je pravda, každá práca 'sa napíše sama', niekedy jej musím trošku pomôcť. Používam päť živých západoeurópskych jazykov, päť slovanských jazykov a jeden 'mŕtvy' jazyk - latinčinu.“
Na Slovensku sa mnoho autorov čistému konceptuálnemu textu nevenuje. Vyhovuje vám pozícia akéhosi solitéra?
„Neviem, či mi vyhovuje, solitérom je však trošku každý výtvarník, čo žije na východ od Rače.“
Prečo si to myslíte?
„V médiách je stále pretriasaná každá gýčová výstava v bratislavských 'dvoroch', americké filmy a populárna (viac menej) hudba, odpusťte 'lennonovci'. Nedá mi nespomenúť obrovský úspech inej solitérky - účasť už nebohej Márie Bartuszovej na výstave Documenta v Kasseli. Je to úspech porovnateľný s výkonmi Edity Gruberovej, Lucie Poppovej, Sergeja Kopčáka či s výkonmi športovcov na olympiáde, alebo majstrovstvách sveta. Pritom v tlači je stále ticho. Hoci Centrum Georgea Pompidoua v Paríži prejavilo záujem kúpiť jej diela do svojich zbierok.“