Páčia sa jej slovenskí herci a ako to už u Češiek býva, Slovenky veľmi nemusí. Nedokončila konzervatórium, no na konte má takmer tridsať filmových titulov. Patrí k najobsadzovanejším českým herečkám, ale vie, že čoskoro príde iná vlna hercov, ktorá ju nahradí. Stretli sme sa v Divadle v podpalubí, kde so slovenským hercom Mariánom Miezgom hrala v predstavení Lampióny. Optimisticky naladená TÁŇA VILHELMOVÁ (29) nedávno dokončila film Chyťte doktora a dnes sa venuje rodine a tancu. Mnohokrát ste sa vyjadrili, že životný štýl herečky vám vyhovuje.
Neobávate sa, že toto povolanie môže časom prejsť do stereotypu?
Ani nie. Stále môžem niečo objavovať, či už v sebe, alebo v tejto práci. Najdôležitejšie pre mňa je, aby ma herectvo stále bavilo, aby to bolo stále také hranie si. Nechcem to príliš prežívať a trápiť sa nad rolami. Chcem hrať tak ľahko, ako ľahko hrajú deti. A ich hranie je predsa dôveryhodné.
Žiadna rola vás doposiaľ nepohltila natoľko, že by ste pre ňu nemohli spávať?
Ja sa svojej role venujem na skúškach a na nakrúcaní. Keď prídem domov, nemám potrebu sa o nej rozprávať. Je pravda, že mi niektoré situácie pri nakrúcaní nejdú dobre, vtedy potrebujem nad svojou postavou porozmýšľať. No som natoľko ľahkovážna, že sa ňou nenechám pohltiť. Jednoducho si poviem, že dnes to nešlo a zajtra to už pôjde.
Pred dvomi rokmi sa vám radikálne otočil život. Čo všetko sa zmenilo po narodení syna?
Dieťa je absolútny zásah do slobody. Po jeho narodení začnete žiť pre niekoho iného, začnete sa tak správať a všetko sa začne točiť okolo potrieb dieťaťa a nie vašich. Musím ísť pre svojho syna príkladom. Preto nemôžem robiť niektoré veci, ak nechcem, aby ich robil aj on. Ale svet je zrazu veľmi bohatý. Ja som mu na chvíľku úplne prepadla. Celé tehotenstvo a i čas po narodení som si vychutnávala. Chodila som na všetky kurzy pre tehotné - brušné tance, plávanie. A keď sa Fanda narodil, myslela som si, že je koniec toho života, aký som žila predtým. Bála som sa, že keď sa stretnem s kamarátmi, nebudem si mať s nimi čo povedať, že budem stále hovoriť o Fandovi. Ale už to tak nie je. Zmenilo sa toho veľa, ale stále sa to dá zariadiť tak, že si viem nájsť čas aj na kamarátov, na prácu, i keď rodina je prvoradá.
Baví vás žiť vo svete matiek?
Baví. Ja totiž stále o sebe pochybujem, či som dobrá matka. Fanda je veľmi živé dieťa a keď sa stretávam s inými matkami, ktoré mi hovoria, aké radosti i starosti prežívajú so svojím dieťaťom, tak mi to pomáha. Mňa upokojí a poteší, keď mi nejaká mama povie, že aj ju vyhodili z detského kútika, rovnako ako mňa a Fandu, lebo bol príliš živý. Žiť vo svete matiek je fajn.
Brávali ste syna na nakrúcanie filmov?
Áno, ja som dojčila viac než rok a preto som ho na nakrúcania brávala. Teraz to už nie je možné. Má svoj režim a je dosť neposedný, takže by na nakrúcaní nevydržal. Má svoju opatrovateľku a pomáhajú aj babičky.
Myslíte si, že všetko, čo sa vo vašom živote doteraz stalo, je náhoda, či osud?
Tak to by som aj ja rada vedela. Toto býva moja častá večerná dilema. Fakt neviem, či je to osud. Ale náhody sa dejú tak, že asi to tak má byť. Je pravda, že keď sa niečo stane, poviem si, že to malo dôvod, že sa to tak malo stať, či už je to dobré, alebo zlé.
Dokončili ste nakrúcanie filmu Chyťte doktora. Vaším hereckým partnerom sa stal Michal Malátny, ktorého poznáme skôr ako speváka skupiny Chinaski, nie ako herca. Nemali ste o ňom, ako o nehercovi, pochybnosti?
Je pravda, že som mala o Michalovi určité pochybnosti. Totiž v tomto filme hrám dvojrolu: milenku a manželku. Pýtala som sa režiséra, či je stopercentne presvedčený, že pri nakrúcaní nebude mať jednak s mojou dvojrolou a ešte aj s Michalom - nehercom, viac starostí. Nakoniec to nejako klaplo. Michal je úžasný ako muž a ľudí si skôr získa vďaka svojej povahe a nie hereckým umením.
Čo je ťažšie - hrať milenku či manželku?
Najťažšie je byť manželkou a skvelou milenkou. (Smiech.) V živote sa o to snažím. A vo filme? Neviem. Ja som hrala jednu tak a druhú tak. Uvidíme, ktorá vyšla lepšie. Zábavné bolo hrať obe, ale nemala som si ani kedy poriadne uvedomiť, ktorá sa mi lepšie hrá. To prezliekanie a skákanie z milenky na manželku a naopak bolo veľmi náročné. Keď som počas nakrúcania ako manželka kričala na milenku, ktorú opäť hrám ja, musela som kričať do prázdna. Prišlo mi to celé uletené, ale fungovalo to.
Keď som si o vás hľadala informácie na internete, pri vašom mene sa objavuje: Táňa Vilhelmová je veľmi často obsadzovaná česká herečka. Nie dobrá ani charizmatická, ale veľmi často obsadzovaná.
(Smiech.) Ja si to vysvetľujem tak, že často obsadzovaná je asi skratka prívlastkov dobrá, najlepšia, charizmatická atď. Keď si to takto vysvetlím, aspoň ma to nehnevá.
Skutočnosť je taká, že máte dvadsaťdeväť rokov a na konte už tridsať filmových titulov. Obsadzovaná môže v tomto prípade znamenať aj dobrá?
Asi áno, lebo dosť nakrúcam a pracujem. No nie som natoľko naivná, že neviem, že príde raz obdobie, keď prestanem toľko pracovať.
Možno nepríde.
Určite príde obdobie, keď budú ľudia chcieť niečo iné, niekoho iného. Tak ako sa menia v móde trendy, tak sa menia aj herci. Aňa Geislerová, Pavel Liška, Jirka Macháček a ja - my sme prosto vlna, ktorá teraz dosť nakrúca, lebo naše herectvo pasuje do tejto poetiky filmov. Prídu iné filmy a herci s inou poetikou. O tom som presvedčená.
Podľa vás má každé obdobie hercov, ktorí zapadajú do filmových trendov? Napr. 80. roky, to je Tofi a Vaculík.
A 60. roky Bohdalová a Janžurová. Presne tak.
Má vôbec herec možnosť vyhnúť sa okukanosti?
Ak ste najobsadzovanejšia herečka, tak sa určite okukáte. Ale môžete si ten čas predĺžiť, ak nebudete hrať vo všetkom, čo ponúknu. Ja sa o to snažím a vyberám si filmy, o ktorých som vnútorne presvedčená.
Herec si môže ublížiť aj tým, že okrem svojho hereckého chlebíčka sa začne živiť účinkovaním v rôznych šou. Vy ste sa dali na účinkovanie v druhej sérii tanečnej šou StarDance. Pre peniaze a pre zvýšenie popularity to azda robiť nemusíte. Tak prečo?
Môj dôvod je veľmi jednoduchý. V detstve som sa tancu aktívne venovala, a keď v televízii vysielali prvú sériu StarDance, bola som veľmi vášnivým divákom. Tajne som dúfala, že ma raz do tejto šou zavolajú a ja poviem áno. A oni ma fakt zavolali. Ja by som sa totiž nikdy nedostala k takejto možnosti, zatancovať si s profesionálmi. No áno, ešte by som si mohla zaplatiť hodiny tanca, ale nemala by som to kde uplatniť a ukázať. A môj manžel so mnou nikdy tancovať nepôjde. (Smiech.)
Tanečná šou aj na Slovensku zaznamenala veľké úspechy. Budete v kine, v prime time televízie, na titulkách časopisov. K okukanosti si len pridáte. Napriek tomu všetkému sa vám to oplatí?
Rozhodne nebudem robiť všetky rozhovory, ktoré by som mala. Nerobím to nikdy. Vyberám si, s kým urobím rozhovor a s kým nie. To bola jedna z podmienok, keď som do StarDance išla. Nejdem tancovať pre zviditeľnenie sa, ale preto, že ma tanec veľmi baví. Asi budem okukaná, ale keby som nad všetkým príliš kalkulovala, asi sedím doma a nič nerobím. Tak ako prišiel čas rodiť a vychovávať deti a som pri tom šťastná, budem šťastná, ak prežijem aj kolotoč okolo tejto šou. Ja si to chcem hlavne celé užiť.
Ako teraz vyzerajú vaše bežné dni?
Vstáva sa ráno o 6.10 h, pretože Fanda takto vstáva. Urobíme raňajky, pustíme si rozprávku o Krtkovi, ideme na prechádzku, varím obed, spíme, opäť ideme von a večer sa tešíme na spánok. Ja teda spím ako drevo. A tréning na StarDance je niekde medzi tým. Venujem sa mu trikrát do týždňa, štyri hodiny denne.
Študovali ste na konzervatóriu, ale školu ste nedokončili. Prečo?
V tom čase som už dosť nakrúcala, a tak som sa rozhodla, že zo školy odídem. Keď som im v piatom ročníku oznámila, že odchádzam, povedali: Dobre. Aj tak som už mala pred vyhadzovom.
Ako ste si v tom čase predstavovali svoju budúcnosť?
Nikdy som nad tým nepremýšľala. Keď ma vzali na konzervatórium, mala som štrnásť rokov. Vzali ma tam, lebo som bola hravé dieťa. Veci sa začali diať samy. Mala som veľmi veľa šťastia. A čím dlhšie robím herectvo, tým viac zisťujem, že bez šťastia by som mohla byť akokoľvek dobrá herečka, nič by som nedosiahla, nikto by ma dnes nepoznal. Je to o šťastí, že vás niekto vyberie, osloví a objaví. Asi nie som ani taký pracovitý človek, ktorý by sa držal hesla: Pripraveným šťastie praje. Ku mne to všetko prišlo a ja som sa o nič nemusela až tak snažiť.
Zaujímavo znejú vaše charakteristiky režisérov, s ktorými ste spolupracovali: Svěrák - ťažký profesionál, Hřebejk - pri ňom vládne domácka atmosféra, Sláma - trucujúce dieťa. Do akej miery vás tieto poznania pri práci s nimi ovplyvňujú?
Mne sa dosť prieči režisérov takto rozdeľovať, ale keďže sa ma na to novinári pýtali, tak som slušne odpovedala. Skutočnosť je taká, že každý pracuje inak. A viem, že keby ma opäť v budúcnosti oslovil Jan Svěrák, tak idem do veľmi náročného a profesionálneho nakrúcania. Pre neho je dôležitá príprava. On vám nekáže poriadne sa pripraviť, on s tým automaticky počíta. Svěrákovi herec nemôže ponúkať svoje varianty scenára. On vie, ako to má všetko vyzerať a jeho variant je pre neho najdôležitejší. Mňa to bavilo. No rovnako ma baví aj nakrúcať s režisérom, ktorý ma nechá improvizovať.
Pracovali ste aj so slovenskými hercami. Obľúbili ste si niektorých?
Ja absolútne milujem Zuzanu Kronerovú. Zbožňujem ju v prvom rade ako človeka a potom ako herečku. Ten človek je pre mňa dôležitejší. Je totiž veľa hercov, ktorí sú vynikajúci herci, ale ako ľudia... Ak je niekto dobrý herec, neznamená to, že je aj dobrý človek. Mám rada aj všetkých hercov - mužov z divadla Astorka. Páčia sa mi ich improvizované večery. Sú kamaráti, a to na javisku vidieť. Slovenské herectvo je veľmi vtipné.
Iné ako české?
Určite. Slovenskí chlapi - herci sú veľmi sexi. Majú sexepíl, inak sa tomu hovorí, že majú gule. To je dobré pre herečky, ale aj pre divákov. A to je najväčší rozdiel medzi českými a slovenskými hercami.
A čo ženy herečky?
No to je tak...(Smiech.) Také divné. Ach, ženy... Ja mám ženy rada, ale je veľmi málo slovenských žien, s ktorými si rozumiem, a to je zvláštne. Komunikácia medzi Češkami a Slovenkami veľmi dobrá nie je. Jednoducho povedané, je super, keď do Česka prídu slovenskí chlapi. Keď k nám prídu Slovenky, tak to tak super už nie je. (Smiech.)
Koho kritika je pre vás smerodajná?
Pravda je, že ja sama najlepšie viem, kedy klamem a kedy hrám. Nechávam si prejsť veci hlavou a dôležité je, ako som spokojná ja. No som rada, keď mi niekto povie svoj názor. A, samozrejme, že ma poteší, ak je ten názor pozitívny. Najčastejšie riešim veci so svojím manželom, ktorý je filmový producent. Keď sa potrebujem rýchlo rozhodnúť, tak sa obrátim na neho, aby mi poradil, či mám do toho ísť, alebo nie. Niekedy som totiž nerozhodná a vtedy mi jeho názor pomáha.
