BRATISLAVA 15. apríla (SITA) - Legendárny slovenský hudobník Janko Lehotský oslávi v stredu 16. apríla 61. narodeniny. Medzi hviezdy česko-slovenského hudobného neba sa dostal ako spevák a skladateľ. Spolu s Kamilom Peterajom napísal hity ako Roberta, Dievčatá, Ty, ja a môj brat a mnoho ďalších. Za pieseň Úsmev, ktorú nahrala kapela Modus, získal zlatú Bratislavskú lýru. Balada Vyznanie priniesla Marike Gombitovej striebornú Bratislavskú lýru a prvú cenu na medzinárodnom festivale v Sopote (Poľsko). Ako jedna z jej najznámejších piesní sa stala dokonca hitom storočia. Úspech zožali tiež skladby Lúčenie, Tajomstvo hier a Zrkadlo rokov, za ktoré mu udelili bronzovú Bratislavskú lýru.
Hudobník Janko Lehotský sa narodil 16. apríla 1947 v Bratislave. Detstvo a mladosť prežil v Starom Meste. Na bratislavskom konzervatóriu vyštudoval tanec a hru na klavíri. V Ľudovej škole umenia absolvoval hru na husliach. K tancu ho priviedla matka Ella Fuchsová-Lehotská, ktorá pôsobila ako primabalerína v českých a slovenských baletných súboroch a v Bratislave založila a viedla baletnú školu. Keďže nemala dcéru, chcela odovzdať tanečnú štafetu aspoň mladšiemu synovi. V tom čase musel Lehotský ako tanečník navštevovať i hodiny klavíra. Na konzervatóriu sa tak prirodzene dostal i ku komponovaniu hudby a založil svoju prvú kapelu Young Quartet. Ďalšie hudobné skúsenosti zbieral v kapelách Ľubo Belák sextet, New Blues Five a Gentlemen.
Vojenčinu strávil Janko Lehotský ako spevák v Armádnom umeleckom súbore (AUS) v Prahe. Stal sa súčasťou formácie Reduta kvartet a zoznámil sa s mnohými hudobnými osobnosťami. Po absolvovaní vojenskej služby videl svoju budúcnosť v hudbe. S Jarom Filipom nastúpil ako telefonista do Slovkoncertu. Cez jedného pracovníka sa dostal do Face, kapely Deža Ursínyho. Skupina nikdy neabsolvovala verejné vystúpenie, chýbal jej Hammond, na ktorom hral v tom čase Alois Bouda a neskôr Marián Varga. Hudobníci veľa cvičili, mali kompletne poskladaný a koncertne postavený repertoár. Plánované vystúpenie v Anglicku im však prekazil príchod ruských vojsk.
Janko Lehotský sa preslávil predovšetkým v skupine Modus, do ktorej prišiel v roku 1972. S jej členmi sa poznal už v časoch, keď pôsobil v kapele Gentlemen. Lehotský sa stal lídrom Modusu a uplatnil v ňom svoj kompozičný talent, čím sa podieľal na formovaní hlavného prúdu slovenskej populárnej hudby. Ako uvádza Encyklopédia jazzu a modernej populárnej hudby, "v skupine Modus sa Lehotský uplatnil aj ako spevák, vo svojom prejave vychádzal z rozvinutého bluesového a soulového cítenia a v spojení so zastretým, mierne chrapľavým hlasom vytvoril na slovenskej scéne osobitý farebno-výrazový register". V tom čase nahral Lehotský pod značkou Opus v bratislavskom štúdiu Československého rozhlasu prvé vlastné pesničky.
V roku 1973 odišli Vladimír Kaššay, Ľubomír Stankovský a Miro Žbirka do Orchestra Braňa Hronca a Modus sa rozpadol. Janko Lehotský sa objavil v kapele Petra Lipu New Blues Five. Túžba mať vlastnú kapelu ho priviedla späť k Modusu, ktorý ožil v zostave Baláž, Nosko, Stankovský, Lehotský. Rovnako rýchlo sa však aj rozišli. Za ich opätovným rozpadom stál nevydarený koncert v Kanade. Mesačný zájazd do zámoria im priniesol niekoľko nepríjemných prekvapení. Sprevádzali argentínsky balet, kanadskú speváčku a za čudné vystúpenie dostali namiesto honorára len stravu a ubytovanie.
Lehotský sa však nevzdal a v polovici 70. rokov založil tretí Modus. Veľkými písmenami sa do hudobnej histórie zapísal Lehotského výlet do Košíc, kde objavil Mariku Gombitovú. V roku 1976 sa do Modusu vrátil Miro Žbirka. O rok vyhrali s pesničkou Úsmev Zlatú lýru a vypukla "modusmánia".
Prvú platňu vydala kapela Modus v roku 1979. Lehotský sa popri Modusu venoval i sólovej kariére Mariky Gombitovej. Skladal a nahrával väčšinu piesní pre jej prvú sólovú platňu Dievča do dažďa a nasledujúci album Modusu Balíček snov. Kapela bola na vrchole svojej slávy. Koncertovala v Československu a ostatných krajinách bývalého východného bloku, hrala dokonca vo Vietname a Laose.
Na jeseň roku 1980 sa členovia kapely Modus rozhodli rozdeliť. Miro Žbirka plánoval založiť vlastnú skupinu a Janko Lehotský chcel naďalej hrať s Marikou Gombitovou. Speváčka však nešťastne havarovala a zostala pripútaná na invalidný vozík. V tom čase sa sformovala kapela Limit, v ktorej hral Miro Žbirka, Laco Lučenič a Dušan Hájek. Lehotský sa opäť vydal hľadať nových hudobníkov. Tentoraz skúšal šťastie v Martine. Štvrtá zostava skupiny Modus nahrala platne 99 zápaliek a Záhradná kaviareň. Po návrate Mariky Gombitovej v roku 1983 precestovali celú republiku s úspešným programom Mince na dne fontán. Onedlho znova nasledovalo striedanie hudobníkov. Lehotský hral s Kaššayom, Vanom a Stankovským, za mikrofónom sa vystriedali sólisti ako Greksa, Vyskočány, Pavlíni a ďalšia speváčka Ivona Novotná.
Lehotský obohacoval hudobnú scénu cez kapelu Modus, ale aj prostredníctvom ďalších hudobníkov. Spolupracoval napríklad s Karolom Duchoňom, Pavlom Hammelom, Janou Kocianovou, Marcelou Laiferovou, Petrom Lipom, Mariou Rottrovou, Věrou Špinarovou či Helenou Vondráčkovou. Príležitostne sa venoval písaniu scénickej a filmovej hudby. V roku 1986 skomponoval hudbu k celovečernému filmu Žaby a iné ryby.
Po revolúcii začali vydavateľstvu Opus konkurovať pobočky svetových firiem, ktoré zarábali aj na lokálnych hviezdach. V roku 1992 vydal Lehotský album s názvom Janko Lehotský a priatelia, na ktorom spolupracoval s Haberom, Grigorovom, Žbirkom, či vtedy novou speváčkou Gabikou Škrabákovou. Na nový album si museli Lehotského fanúšikovia počkať štyri roky. Nahrávku Čiernobiely svet pokrstil v marci 1996 a nasledovala ďalšia štvorročná pauza. V roku 2000 sa na pultoch hudobných obchodov objavil album Poslední a prví, o dva roky vydal CD Láv sa píše Love s podtitulom Modus, v roku 2003 Balíček tónov/Volume 1 a v roku 2005 Nahé Dotyky. Pri príležitosti životného jubilea, ktoré Lehotský oslávil v roku 2007, vyšiel album Najkrajšie skladby Janka Lehotského.
Informácie pochádzajú z internetovej encyklopédie Wikipedia, z internetovej stránkyhttp://lehotsky-modus.szm.sk a z publikácie Encyklopedie jazzu a moderní populární hudby (Supraphon, Praha, 1990).
