BRATISLAVA 16. mája (SITA) -
Narodila sa 18. mája 1942 v Hornej Štubni, ale detstvo prežila v Banskej Štiavnici, kde jej otec učil na gymnáziu. Pretože nemal dobrý "kádrový profil", jeho dcéra nemala šancu dostať sa azda na žiadnu vysokú školu. Riešenie napokon ponúkla náhoda. Emília Vášáryová vyhrala recitačnú súťaž Hviezdoslavov Kubín a predseda poroty, rektor VŠMU Andrej Bagar, jej navrhol, aby študovala herectvo. Navyše, práve na VŠMU nemali stranícke odporúčania podstatnejší význam. Sama to ale nechcela a ako neskôr spomínala, aby vôbec odišla na skúšky, otec jej musel dať facku. "Takú mi vpálil, že som sa rozplakala." Skúšky však urobila a už na škole bolo jasné, že ide o výnimočný talent. Hneď po jej skončení v roku 1963 ju preto prijali na bratislavskú Novú scénu a v ďalšej sezóne sa stala členkou SND, kde pôsobí dodnes.
Spočiatku vytvárala najmä lyrické hrdinky, nadané ale i s temperamentom a odvahou bojovať za svoju lásku (1964 - Inkognito, 1965 - Sen noci svätojánskej, 1966 - Učiteľ tanca). Zároveň však dokázala, že je v nej prítomná i silná tragická poloha (1964 - Hamlet, 1967 - Cyrano z Bergeracu, 1970 - Herodes a Herodias, 1971 - Antigona). Rokmi sa jej schopnosti vytvárať postavy žien s nejednoznačným osudom ďalej prehlbovali a divákov dokázala vždy nanovo presvedčiť, že zlo a dobro môžu v človeku sídliť veľmi blízko seba. Rovnako ako o tom, že údel žien je často komplikovanejší a ich boj s vonkajšími konvenciami oveľa ťažší ako u mužov. (1980 - Mesiac na dedine, 1982 - Ifigénia v Tauride, 1983 - Pani z mora, 1984 - Tri sestry, Výnosné miesto, 1987 - Letní hostia, 1988 - Zo života dážďoviek, 1989 - Nepriateľ ľudu, 1991 - Lorenzaccio, 1992 - S vylúčením verejnosti, 1993 - Divadelná komédia, Každý má svoju pravdu, 1995 - Višňový sad, 1996 - Keď tancovala..., Krehká rovnováha - 1998, 2002 - Majstrovská lekcia Márie Callas, 2004 - Tančiareň, 2005 - Posledná cigara, 2007 - Mrzák z Inishmaanu, 2008 - Dom v stráni). Emília Vášáryová ale s úspechom vystupuje i v iných divadlách (Divadlo na zábradlí - Ritter, Dene, Voss - 1996, Divadlo L+S - Tri verzie života - 2003, Činoherní klub - Návrat do pouště - 2000).
Na filmovom plátne sa po prvý raz objavila náhodou už ako školáčka (1957 - Dáždnik svätého Petra). Jej skutočným debutom bola dráma Na pochode sa vždy nespieva (1960). Do povedomia divákov sa definitívne dostala komédiou Až príde kocúr (1963), kde hrala po boku Jana Wericha. Z ďalších filmov: Bláznova kronika (1963), Námestie svätej Alžbety (1965), Ľudia z maringotiek (1966), Drak sa vracia (1968), Medená veža (1973), Prípad krásnej nerestnice (1974), Advokátka (1977), O sláve a tráve (1984), Od rána do úsvitu (1991), Hazard (1995), Orbis pictus (1996), Modré z neba (1997). Zásluhou českých režisérov vytvorila Emília Vášáryová v poslednom období výrazné postavy i v takých známych českých filmoch ako Pelíšky (1998), Anjelská tvár (2002), Horem pádem (2004) - Český lev za najlepší herecký výkon, Obsluhoval som anglického kráľa, Kráska v nesnázích (2006) alebo Václav (2007).
Ešte bohatšia je jej televízna tvorba, kde roky patrila k najvýznamnejším tváram populárnych "bratislavských pondelkov". Z mnohých napríklad: Kubo (1965), Rok na dedine (1967), Balada o siedmich obesených (1969), Červené víno (1972), Buddenbrookovci (1974), Mário a kúzelník (1976), Sesternica Beta (1979), Thibaultovci (1982), Ideálny manžel, Posledná zastávka (1986), Portrét Doriana Graya (1988), Staroružová dráma (1989), Lorenzaccio (1991), Ježišova matka (1992), Pustatina lásky (1993). V súčasnosti vystupuje v televíznom seriáli Ordinácia v ružovej záhrade.
Jej výrazný tvorivý vklad však možno nájsť i v rozhlase a na VŠMU, kde pôsobí už dlhé roky, a kde získala aj titul profesorky. Za svoju hereckú tvorbu dostala veľa uznaní: 1996 - Cena Alfréda Radoka, trikrát cena Dosky za najlepšie výkony v sezóne (r.1999, 2002, 2004), 1999 - Krištáľové krídlo, 2000 - Igric, 2001- Hercova misia a vyhlásili ju aj za Slovenskú herečku 20. storočia.
Jej sestrou je Magda Vášáryová, ktorá bola rovnako známou herečkou, ale od novembra 1989 pôsobí v politickej sfére. Emília Vášáryová má z prvého manželstva syna Tomáša a druhého, s kostýmovým výtvarníkom Milanom Čorbom, syna Juraja. Jej najväčšou záľubou je literatúra, hudba, záhrada a vnúčatá, na ktoré stále nemá toľko času ako by chcela. Hoci zároveň tvrdí, že keď ju raz herectvo prestane baviť, pokojne sa ho vzdá. Veď aj tak pôvodne plánovala robiť v živote čosi
Spracované podľa: Marie Reslová: Emílie Vášáryová (1998), Encyklopédia dramatických umení (1990), www.csfd.cz , www.snd.sk
dm;kv;pe
