Cez víkend sa v Bratislave konal prvý letný festival, ktorý poznačili veľké problémy
Wilsonic 2008 sa takmer nekonal

BRATISLAVA. Prípravu aj priebeh festivalu Wilsonic skomplikovalo niekoľko problémov. Stavba protipovodňovej hrádze priamo v areáli, zlé počasie a hlavne nemecký dodávateľ veľkokapacitných stanov, v kto­rých boli pódiá. Doviezol ich neskoro, čo si vyžiadalo veľké stresy a improvizácie (viac v rozhovore vpravo).

Elektrizujúci a chýbajúci

Akoby toho nebolo dosť, Wilsonic prišiel o niekoľkých hudobníkov. Speváčku Dani Siciliano zradili hlasivky, Neila Landstrumma letecká spoločnosť pripravila o nástroje a nemecká skupina Apparat sa diskvalifikovala sama nadmernou konzumáciou rôznych látok, ktorá jej zabránila ustrážiť si zvuk a rytmus. Program však napriek tomu nemal sklz, čo sa na festivaloch a za takýchto okolností už vôbec nestáva.

Prvé osobité číslo rozbalil mladý domáci projekt Batcha de Mental, do ktorého kabaretnej eklektickej šou sa zmestili ľudovky, coververzia Teamu, valivý dubstepový rytmus aj slovenská hymna. Keďže Fennesz skrátil svoj set na polhodinu (zvuk podľa neho nebol dosť silný), z rakúskeho bloku v divadle Aréna najviac zaujala Soap& Skin. Bolo to zjavenie: 17-ročné dievča s uhrančivým hlasom, jeden klavír a jedno bodové svetlo.

Potom ešte dokázala elektrizovať publikum one-man band šou v podaní britského beatboxového šampióna Beardymana, ruský projekt Mujuice a dubstepová hviezda Skream, hoci pri ňom sa ukázalo, že čo malým klubom energiu dáva, tomu ju občas veľké pódium zoberie.

autor: Lukáš Kodoň

VIDEO

Prvý deň festivalu Wilsonic rozhodne nenudil

Vo vašom prehliadači chýba
flash player, ktorý treba k prehratiu videa
kliknite a nainštalujte si ho

Ďalšie videá nájdete na tv.sme.sk.

Nujazz a oldschool

Kým v piatok chvíľu pršalo, v sobotu si zlé počasie dalo pauzu. Slogan „reflecting future“ sa nedá brať doslovne, pretože v programe sa objavili mnohé známe tváre či už z hip-hopovej, ale najmä z nujazzovej scény.

Osemčlenný Bonobo band so živými nástrojmi priniesol príjemnú atmosféru, no skôr typickú skôr pre festival Nu Jazz Dayz, rovnako tak blok labelu Compost records. Za oldschool sa dá považovať už aj japonský gramofónový virtuóz DJ Kentaro. V jeho sete po chvíli začala prevažovať technická exhibícia a diskotéka. To však nie je až taký problém ako sprievodné videoprojekcie počas celého Wilsonicu, ktoré väčšinou vyzneli totálne retro. Niektoré boli vyslovene slabé a rušivé.

Vrcholom druhého dňa sa pre mnohých divákov stal britský Clark, no mnohí ho nevideli. Po dvoch nabitých dňoch sledovať ešte niečo, čo začína o piatej ráno, bolo nad ich sily.

Čo bolo, (ne)bolo

Wilsonic je jediný slovenský veľký festival, ktorý sa koná v priamo v meste. Od ostatných sa odlišuje programom, aj tým, že je generačný a komunitný. Na mladšie a staršie ročníky ako dvadsiat­nikov/ tridsiatnikov a na inú než na elektronickú hudbu, tu narazíte len občas.

Aj tento rok organizátori ponúkli kompromis medzi objavmi a overenými menami, medzi zábavou a hudbou na počúvanie. Program je v poriadku, stále pokrivkáva servis pre návštevníkov. Odhliadnuc od tohtoročných objektívnych problémov, ktoré nikto neočakával, tu sa stále dá veľa zlepšovať. Každopádne klobúk dole, že Wilsonic vôbec je a že teraz vôbec bol.