postavenou pre výtvarné umenie.
Aj keď život v prvorepublikovej Bratislave sa nedal porovnávať s ruchom iných európskych metropol, predsa len tu bolo niekoľko umeleckých spolkov, ktoré sa snažili presadiť na miestnej kultúrnej scéne. Jeden z nich, Umelecká beseda slovenská, podľa vzoru iných európskych združení hlásiacich sa k princípom moderného umenia, začala rozmýšľať o „vlastnom dome“, ktorý by reprezentoval ich snaženia. Možno aj preto, že prvým starostom spolku bol architekt Dušan Jurkovič, podarilo sa im získať pozemok, iniciovať finančnú zbierku a vypísať súťaž o architektonický návrh.
V bohato oboslanej súťaži zvíťazil návrh mladých architektov Alojza Balána a Juraja Grossmanna. Práve ich predstava bola jasným a zrozumiteľným vyjadrením funkcionalistického postoja, ktorý dôsledne rešpektoval funkčné a reprezentačné rozdelenie budovy. V asymetrickom pôdoryse v tvare písmena L, do kratšieho ramena umiestnili menšiu sálu, pôvodne určenú pre sochárske diela a do dlhšieho priestor určený maliarskym dielam. Sálu zastrešuje stupňovitá sklenená strecha, ktorá prepúšťa denné svetlo v takej kvalite, že pavilón je dodnes považovaný za jeden z najkvalitnejších výstavných priestorov v Bratislave.
Hodnota akejkoľvek budovy však nie je len v stavebných proporciách, ale aj v historickej pamäti. A tá, v prípade vyše 80ročnej existencie UBS už nie je len strohým encyklopedickým heslom v príbehu slovenského výtvarného umenia, ale aj o umelcoch a kurátoroch, snoch a reálnych možnostiach, aparátčikoch a revolucionároch, podrazoch a veľkorysých gestách. Jednoducho o ľuďoch a ich období.
Autor: Beata Jablonská
