Kivader je váš debut. Prekvapilo vás, že ste takto uspeli?
„Nečakal som to, lebo knihu som si vydal sám, bez ambície prihlásiť ju do nejakých súťaží. Bol to skôr prejav slobodomyseľnosti. Na rozdiel od iných súťaží sa však do Anasoft litery prihlasovať nemusí a vydané tituly sú do nej automaticky zaradené.“
Pomohlo to knihe?
„Určite, zviditeľnila sa. Od momentu jej postupu medzi finalistov má slušnú publicitu.“
Píšete už dlho. Vyštudovali ste scenáristiku, mali ste hotový scenár k filmu Šľepa laska. Prečo vlastne debutujete až teraz?
„Neviem. Dlho som sa zaoberal scenáristikou, asi do roku 1997, potom som mal päťročnú pauzu, keď som nepísal vôbec nič. Až potom, už ako vyše štyridsaťročný, som oprášil staré poviedky. Začal som ich sporadicky publikovať, poslal do súťaží. Ale nemal som vôľu vydať knihu. A potom, s pribúdajúcimi rokmi, to dozrelo.“
Okrem Kivadera máte pripravenú zbierku poviedok. Odohrávajú sa napríklad v pitevni či na záchytke. Čo vás láka na takých témach na hrane?
„Neviem, asi som vždy žil na hrane noža. (Smiech.) Nerád by som písal o nejakých maliaroch, keď z toho nesmrdí život, je to pre mňa bezcenné. Má to byť estetika špiny.“
Časť vašej tvorby je inšpirovaná skutočným životom. Napríklad tou prácou na záchytke...
„Tam sa mi akosi vytvoril vzťah k tomu najnižšiemu sociálnemu elementu. Na tej záchytke som prestal odsudzovať ľudí a bral ich viac-menej so súcitom, bez nejakých moralít. Každý z nás prežíva svoj ľudský osud. Často tragický, bez ohľadu na to, či ide o ľudí na vrchole spoločenského rebríčka, alebo človeka úplne na dne v osade. Život meštiaka je často oveľa nudnejší než človeka z okraja spoločnosti. Bude to napísané na základe zápiskov, ktoré som si tam viedol. Samozrejme, trochu upravených, ale dosť drsných. Nebude to literárne krasorečnenie.“
Šľepa laska aj Kivader boli o Rómoch. Prečo práve táto tematika?
„Teraz to vyznie tak, že som nejaký 'biely Róm'. (Smiech.) Chystal som sa prepísať scenár Šľepa laska do novely, ale nebol som si istý nosnosťou rozprávania - keď to rozpráva jeden rozprávač rómskeho pôvodu. Tak v podstate Kivader vznikol ako taký pilot k novele. Vyskúšal som si to.“
Čo hovoríte o ohlasoch na Kivadera v Česku? V Respekte vyšla mimoriadne kladná recenzia.
„Samozrejme, môjmu egu to urobilo dobre. Najmä som rád, že sa na českom trhu predáva moja kniha v slovenčine.“
V tej recenzii sa spomína prítomnosť hororu i hrabalovská poetika v Kivaderovi. Ako to vnímate?
„Keď som to písal, o žiadnom horore som neuvažoval. Možno je tá skutočnosť, čo si ani sami neuvedomujeme, taká hororová a údesná. Čo sa týka poetiky, snažil som sa písať živo, neakademicky.“
Inšpirovali ste sa rómskou literatúrou, ktorá je novodobým fenoménom?
„Nie. Ani som ju nečítal.“
Prečo Kivader?
„Znie rómsky, zároveň nie úplne bežne. Dozvedel som sa, že veľa Nerómov aj v Prešove má meno Kivader. Nemyslel som tým ich.“
Neuvažovali ste sa vrátiť k scenáristike ako ku zdroju obživy?
„Zvykol som si živiť sa obchodom. Predtým to bola scenáristika, a tak viem, že živiť sa obchodom je pre mňa lepšie. Mal som dosť ponúk na seriály z Česka i zo Slovenska, ale všetky som odmietol. Nie som seriálový autor. Som skôr autorský typ, neviem sa podriadiť nejakej schéme.“
Staviarsky majstrovsky balansuje na hrane sentimentality, naturalizmu a hororu. Chvíľami dojme, chvíľami vydesí, ale hlavným spojivom sa mu stáva humor, navonok čierny, ale v hlbších vrstvách bohato prefarbený. Takto ukrutne dokázal občas okúzlenie s hrôzou spojiť Bohumil Hrabal a snáď ešte viac sa pripomenie William Faulkner so svojimi ságami o černošskej chudobe a bielej zberbe na americkom Juhu. Ide tu ovšem len o príbuznosť, nie poplatnosť – Staviarsky píše na porovnateľnej úrovni, ale nanajvýš osobito.
Viktor Šlajchrt
V závere Staviarsky rozpútal poriadnu naháňačku a celú situáciu aj patrične emocionalizoval. Nenahrádza srdcervúce scény hysterickými, ani surové grobianskymi, hoci v danom prostredí nemusí byť o ne núdza. Text tejto prózy je jazykovo okorenený prvkami rómčiny, no zniesol by ich aj viac.
Jozef Bžoch
Víťo Staviarsky sa nesnaží o lacnú exotiku rómskych osád, ani nepoukazuje na ich ťažkú sociálnu situáciu. Stereotypy či intelektuálske úvahy o živote Rómov ho nezaujímajú. Svet vidí ich očami a opisuje ho pre nás ich jazykom. Vychádza z toho dráma so všetkým, čo k nej patrí, porozprávaná nádherným, prostým jazykom. Je tam láska, hlúposť, smútok, napätie, radosť... Rudko, ktorého síce opitý Kivader zabudne na jarmoku, sa narodil do dobrej rodiny. Prehliadnuť túto krásnu knižku by bolo veľkou chybou.
Juraj Kušnierik
Úryvok
Čo to je za život, keď človek musí sedieť celý deň v kuchyni, lebo je horúco, košeľa sa ti lepí na telo, máš už len štyri cigarety, víno si dopil, a keď sa otočíš, pribehne Rudko a dopije ešte i fľaškové pivo. Čo Kivader komu v živote spravil? Vo vlastnom dome si nemohol robiť, čo sa mu páči, ani si nič dovoliť k žene, lebo všade sa plietli deti. To preto sa otočil, lebo Helenka chcela poumývať vo vani taniere. Ako sa zohla, sukňa sa jej vyhrnula. A Helenka má podľa Kivadera pekné nohy! Môže on za to, že je chlap? Vystrčil Rudka na dvor. Vyhnal i dievča.
„Choď ho strážiť Moniko!“ povedal a zabuchol dvere.
Monika a strážiť? Ju samú bolo treba strážiť! Sedel som na lavičke v tieni, no nebubnoval som, aby sa Kivader nezlostil. Radšej som sledoval chlapca, aby čosi nevyviedol. Lajoš brechal na reťazi a dobre urobil, že zaliezol. Rudko už zdvihol kameň. Zadíval sa na kameň zblízka. On má taký pohľad, aj na vás sa díva, akoby vás po prvýkrát videl. Strčil si kameň do vrecka. A začal hľadať kohúta. Zbadal ho vzadu na dvore. Skákal po sliepočke, až z nej perie lietalo. Rudkovi sa to zapáčilo, vyskúšal to tiež ako kohútik.
„To sexujú, Rudy!“ zasmialo sa dievča a neslušne mykalo zadkom. No vtedy, ako naschvál, bežali okolo chlapci.
„Moniko. Fery má kazetu s Krujsom, čo mu vyoperujú oči!“ kričali na ňu.
„Dyk Krujs! Šak to moja láska!“ zvýskla Monika a rozbehla sa preč.
Čo som hovoril, že nevie strážiť? Rudko chcel ísť za ňou. Bežal čaptavo, ale dosť rýchlo. Vzal som bubon a utekal tiež. On kadiaľ ide, psi radšej zaliezajú do búd. Všetci do jedného už krívajú. O čosi nižšie hrali chlapci futbal. Keď Rudko zbadal loptu, veľmi ho upútala. On keď niečo vidí, hneď to chce! Zabudol na Moniku, vtrhol do húfu, obral chlapcov, vykopol. A bolo po lopte!
„Mámóó,“ kričali chlapci.
Než som sa spamätal, zbadal bicykel. Uprený pohľad! A zasa rýchlo k nemu! Odtlačil deti, vytrhol im bicykel, chcel sa spustiť, no spadol a pokrivil koleso.
Keď sa Víťo Staviarsky priúčal na strednej škole v Čimeliciach filmárskej produkcii, zaplietol sa aj s hudbou. Teda ona patrila k jeho životu už predtým, no práve tam sa medzi spolužiakmi vyskytli mená, ktoré znalcom českej hudobnej alternatívnej scény niečo hovoria – Jiří Křivka a Tomáš Havrda. S týmito členmi budúcej legendárnej kapely Zikkurat absolvovali aj niekoľko koncertov.
„Potom som muziku zavesil na klinec a vrátil som sa k nej až teraz, keď si zahrám s gitaristom z džezovej skupiny Pešia zóna alebo so synom,“ hovorí Staviarsky. Pri nedávnej Křivkovej spomienke, že v Čimeliciach hrávali barokovú hudbu, sa len smeje: „Oproti punku, čo on hral so Zikkuratom, mu to asi pripadalo ako barok, ale bol to čistý bigbít.“
Každú stredu predstavujeme finalistov 3. ročníka ceny Anasoft litera, ktorá sa udeľuje za slovenskú pôvodnú prózu vydanú v uplynulom roku.
Cena prebieha v dvoch kolách, v prvom porota vyberá finalistov, v druhom kole spomedzi nich vyberie víťaza, ktorý získa 200 000 Sk.
Medzi finalistov vybrala porota tieto tituly (bez udania poradia): Zuzana Cigánová: Šampanské, káva, pivo (VSSS), Vladimír Havrilla: Filmové poviedky (Petrus), Inge Hrubaničová: Láska ide cez žalúďok (Aspekt), Viliam Klimáček: Námestie kozmonautov (KK Bagala), Ján Litvák: Bratislavské upanišády (F.R.&G.), Viťo Staviarsky: Kivader (VISTA) a Milan Zelinka: Teta Anula (Slovenský spisovateľ)
Tohtoročná porota v zložení Kornel Földvári, Michal Habaj, Martin Porubjak, Zora Prušková a Marta Součková vyberala finalistov spomedzi osemdesiatdva automaticky nominovaných kníh.
Cenu udeľuje generálny partner spoločnosť Anasoft APR, hlavným partnerom je Bratislavská papierenská spoločnosť, ktorá udeľuje vydavateľstvu víťaznej knihy papier v hodnote 25 000 Sk. Víťaza vyhlásia 2. októbra v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave.
Týmto dňom sa začína aj literárny festival Anasoft litera fest, ktorý bude trvať do 5. októbra.
Laureát Ceny čitateľov denníka SME vzíde z hlasovania na www.knihy.sme.sk/anasoftlitera, uzávierka je 1. októbra.
V predošlých ročníkoch získali cenu Marek Vadas za knihu Liečiteľ a Pavel Vilikovský za knihu Čarovný papagáj a iné gýče.
