Kedysi ho na ne upozornil spolužiak. V roku 1946 ich rozdelili medzi Slovensko a Ukrajinu, a rodinám i kamarátom znemožnili, aby sa navzájom navštevovali. Vojtek takému príbehu nechcel veriť a spolužiakovi vravel: Čo si šiši?
Ale vybral sa tam. Počas nakrúcania zažil náš vstup do Európskej únie i do Schengenu. Obe udalosti hranice len potvrdili a on pochopil, že jedna hlúposť z minulosti sa už nedá ničím odčiniť.
Vojtek plánuje premiéru Hranice v januári. A keď ešte zoženie peniaze na filmovú kópiu a dokument pôjde aj do kín, bude to veľká udalosť. Rovnaká, ako sme už zažili pri jeho nedávnom filme My zdes.
Vravíte, že rozdelená dedina Slemence na východe Slovenska vás šokovala. Neboli ste však na podobné absurdity zo socializmu zvyknutý?
„Socík som zažil, až do maturít. Ale v škole som ho príliš nepociťoval a aj neskôr, keď už som šiel do života, ma ovládala akási ilúzia. Spoliehal som sa na to, že ten náš veľký brat z násteniek nemôže byť až taký zlý. Keď mi teda spolužiak o rozdelených Slemenciach rozprával, naozaj som neveril. Také niečo som musel vidieť, a preto som sa vybral na cestu. Cestoval som dva dni. Prídem do dediny, a naozaj, zrazu rampa. A za ňou, už na Ukrajine, dedina pokračovala.“
Ako sa tam dnes žije?
„Hneď som mal pocit, že tam žijú stratené, umierajúce duše. Rozdelenie dediny medzi dva štáty ich zasiahlo, a veľmi násilne. Najprv si mysleli, že hranica bude voľnejšia a oni sa budú môcť navštevovať. Čoskoro však pochopili, že to bude natvrdo. Mladí nemali kde robiť, odišli. Starší sa zrazu ocitli bez akýchkoľvek ideálov a rezignovali aj na založenie rodiny. A tí najstarší mohli už iba dožívať.“
Hranica za niekoľko hodín rozdelila nielen kamarátov, ale napríklad aj dcéru od rodičov, pretože v tom čase bola práve u starých rodičov na druhej strane dediny. Ako je možné, že sa ľudia nesnažili získať víza a aspoň občas svojich blízkych navštíviť?
„Rusi vnímali Československo ako krajinu na polceste k Západu. Nedôverovali mu, cítili z neho nebezpečenstvo, a preto bola hranica v Slemenciach rovnako prísne strážená ako naša hranica s Rakúskom. Po víza sa dalo chodiť až po roku 1989, dovtedy sa ľudia k rampám nemohli ani priblížiť. Dostávali pokuty aj za to, že sa obzreli na druhú stranu. Väčšina z nich totiž rozprávala po maďarsky a to vojaci nemohli ukontrolovať. Správy sa teda dali posielať len cez holuby alebo pesničkami, keď sa kopalo na poli. Odsunutá dcéra sa raz na to pole musela vybrať v svadobných šatách, aby jej rodičia pochopili, že sa vydáva.“
Dalo by sa čakať, že po revolúcii sa veľa zmení. Prečo sa nezmenilo?
„S Ukrajinou sa veľmi komunikovať nedalo. O prechode sa mohlo rozprávať až po nástupe Juščenka.“
Lenže ani potom neprišiel do dediny nový život.
„Lebo starší ľudia medzitým zomierali a prichádzali o svojich kamarátov. A mladí sa už zas poriadne nepoznali. Dnes sa síce môžu vybrať aspoň do krčmy, je tam jedna centrálna, ale v skutočnosti tam nemajú koho stretávať. Ukázalo sa, že cez otvorené hranice sa teraz chodí po lacnejší tovar z Ukrajiny. Polovica východu si tam chodí po cigarety a alkohol. To znamená, že obyvatelia Slemeniec majú o ďalší ideál menej. Neslobodu vystriedal biznis. A týmto novým sklamaním je ich život nasiaknutý.“
Napriek tomu sa vo vašom filme ukázalo čosi veľmi pekné. Aké dôležité sú v našich životoch vzťahy. Vieme ako–tak prežiť v socializme, vieme prežiť chudobu. Ale zabije nás, keď nemáme kamaráta.
„Vzťahy, to je naozaj naša bytostná prirodzenosť. V Slemenciach ich komunisti násilne pretrhli a teraz vidno, že takú veľkú bolesť už nič nevylieči. Tie duše sú už mŕtve. Môžu prísť k hranici a pozrieť sa na druhú stranu, ale už je neskoro. Politická a potom aj ekonomická mašinéria absolútne potlačila jednotlivé osudy. Nikto si ich nevšímal, pretože pre nikoho nemali hodnotu.“
Rozmýšľali ste nad tým, čo by ste robili vy, keby ste sa narodili vo Veľkých alebo Malých Slemenciach?
„Presne preto som tento film robil, aby som si to zodpovedal. Chcel som zažiť ten pocit a pochopiť, ako taká hranica dokáže ublížiť. Môj spolužiak Tibor z dediny odišiel, jeden jeho kamarát spáchal samovraždu a druhý začal pašovať. Ja by som asi skončil podobne. Buď by som pašoval, alebo by som sa upil na smrť. Určite by som však dopadol zle.“
Človeku napadá taká naivná otázka - prečo sa dnes, keď už je komunizmus minulosťou, nevráti dedina do pôvodného stavu?
„Aj o tom sme sa bavili. Lenže rodiny, čo sa ocitli na druhej strane, sa postupne presťahovali hlbšie do Ukrajiny a rozvetvili sa tam. Keby teda dnes niekto posunul hranice späť, odtrhli by sme od koreňov zase ich. Znovu by mal niekto problém. V tom je to na hlavu padnuté. Už sa z toho nedá nijako vymotať. Hádam raz budeme citlivejší voči ľuďom, budeme ich počúvať a dobre zvažovať to, čo ideme spraviť.“
Veríte tomu?
„No, stále sa mi zdá, že v mene ekonomického blaha strácame citlivosť aj v európskom zlučovaní. Keď sa v Slemenciach staval priechod, siahli na pozemok jednej nevinnej babke. A zbúrali aj kríž, ktorý si tam kedysi ľudia postavili na pamiatku slemeneckým obetiam. Niekto odstránil symbol - ale zase len v mene ničoho. Pritom také veci by sme si predsa mali strážiť. Skoro som dostal mŕtvicu, keď som počul v parlamente, že v Európe už nebudeme potrebovať našu kultúru, pretože už budeme mať kultúru európsku.“
Veď počkajte, keď vás budú napádať za to, že ste svoj film nakrútili v maďarskom jazyku.
„To sa mi môže pokojne stať. Ale inak som si to predstaviť nevedel. Pre ľudí v Slemenciach je maďarčina prirodzeným jazykom, keby hovorili po slovensky, vyzerali by trochu čudne.“
Vy si v maďarčine poradíte?
„Nie, ja po maďarsky neviem, a preto som aj prežil niekoľko komických situácií. Napríklad, jedného pána som poprosil, aby mi porozprával, ako to bolo v ten deň, keď sa vrátil z koncentračného tábora. On si asi myslel, že tú samotnú skúsenosť z tábora mi už rozprávať nemusí. Povedali ste mi všetko?, pýtal som sa ho nakoniec. Áno, áno, tvrdil mi presvedčivo. Potom som šiel šesťsto kilometrov domov do Bratislavy a prekladateľka mi jeho slová prerozprávala: ako prišiel domov šťastný, ako si natrel chlieb, dal si paradajku, papriku, zašiel za kamarátmi, dal si pivko, zapol telku, ľahol na posteľ a pospal si. Presne to, čo som nepotreboval. A šiel som ďalších šesťsto kilometrov späť a nakrúcal znovu.“
Napriek jazykovej bariére sa k vám však informácie predsa len dostali. To musela byť zaujímavá skúsenosť.
„Taký opustený a smutný priestor vám hneď povie, že tam žijú ublížení ľudia. Pochopil som, že som našiel mŕtvolu na resuscitačných prístrojoch, ktorá sa už ani nechce prebudiť. Tú pani, čo odtrhli od rodičov, som musel dva roky presviečať, aby prehovorila. Ona nemala záujem svoje spomienky oživovať. To len ja som chcel, aby sme si konečne povedali, nerobme už také hlúposti!“
Po filme My zdes ste teda nakrútili ďalšiu správu o našej krajine a znovu ste nám tým pripravili silné emocionálne cvičenie. Naznačujete, že sa nemôžeme len sťažovať na komunizmus, lebo za veľa vecí si môžeme sami. Čo myslíte, kedy sa dostaneme aspoň trochu do normálu?
„V Slemenciach možno o dvadsať rokov. Keď prídu nové generácie a vzniknú nové vzťahy. A keď sa Ukrajina dostane do únie. Vtedy už hranica bude zbytočná. Lenže presne táto predstava dnes vo mne vyvoláva stále tú istú otázku. Načo to všetko bolo? Načo také nezmyselné ubližovanie?“
