Hlavných predstaviteľov bulvárnych periodík sa tvorcom filmu Ja som bulvár pred kameru nepodarilo dostať.
„Ďurianová. Ona je bezvadná, no, bezvadná. Velice sa mi lúbi, keď hovorí správy. Ona je velice taká šikovná. No a, má taký výraz dobrý. Škoda jej, škoda jej, že sa s tým Janom dáva... To je sukničkár.“
Aj takto môže niekto vnímať tvár titulných stránok bulvárnych médií. A práve takto, obdivom starej dedinskej ženy k Marianne Ďurianovej, sa začína dokument režiséra Petra Begányiho a scenáristu Tomáša Kaminského Ja som bulvár, ktorý práve premietli na bratislavskom festivale Jeden svet.
Film stojí na výpovedi či spovedi bývalého bulvárneho novinára Tomáša Holetza. Ako v dokumente vraví Adela Banášová, „on sa aspoň na nič nehrá“. Sám tvrdí, že svedomie má čisté. Film ponúka viaceré, výstižné definície bulváru. Podľa Toma Nicholsona je to medzi novinami to, čo v politike populizmus a podľa Mariána Leška je bulvár gýčom v žurnalistike. Štefan Hríb správne pripomína, že bulvár ubližuje, no mýli sa v tom, že v bulvári pracujú len ľudia, ktorí nevedia písať a fotiť.
Overené a vytrhnuté
Určite je tam aj mnoho schopných, ktorí buď nemajú morálny problém, alebo len nenašli lepší spôsob, ako sa živiť a prijali túto prácu s naivnou vierou, že nestratia tvár a iba prispejú k nevinnej ľudovej zábave, k žurnalistickému gýču. O tomto by však v dokumente ani nemohli hovoriť, lebo by to pre nich znamenalo istú stratu zamestnania a chcelo by to od nich veľkú dávku sebareflexie.
Pekný je pingpong odpovedí Holetza a Oľgy Záblackej. Záblacká delí bulvár na negatívny a pozitívny, pričom jej relácia je ten pozitívny. Holetza obviňuje z hyenizmu a ten zas tvrdí, že v jej relácii odznievajú čisté klamstvá a bludy. Autori ani nemuseli nič komentovať, len v rýchlom slede umne ponúkajú zostrih krátkych výpovedí. Divák sa môže iba pousmiať.
Peter Begányi vyslovil ľútosť, že sa im, napriek žiadostiam, nepodarilo dostať pred kameru hlavných predstaviteľov bulvárnych periodík. Aj to o mnohom vypovedá. Film sa aj ústami Holetza pokúša rúcať niektoré mýty. Napríklad to, že bulvár si neoveruje informácie. Overuje si ich, len otázka je, ako s nimi manipuluje, ako ich cielene graficky a štylisticky stavia do určitého svetla a vytrháva z kontextu, aby docielil žiadanú emóciu.
Sladký život
Oľga Záblacká má pravdu v tom, že bulvár môže len neškodne klebetiť a môže sa dopúšťať aj hyenizmu voči smrteľne chorým ľuďom, voči obetiam či aktérom ľudských tragédií. No kaderníčka podotýka, že bulvár je to, čo si prečítate, a o päť minút na to zabudnete. Napokon, ako vtipne zachytila kamera, bulvár sa teší aj veľkej priazni členov zákonodarného zboru.
Ja som bulvár nie je hlbokou či hĺbavou sondou do sveta bulváru, ale je remeselne veľmi dobre a s vtipom urobeným filmovým dokumentom.
Možno aj to chceli autori povedať, že bulvár nestojí za to, aby ho ľudia brali príliš tragicky a vážne. Nielenže má každý národ takú vládu, akú si zaslúži, ale aj médiá má také, aké si zaslúži. Bulvár tu zostane ako mnohé iné veci, na ktoré spoločnosť nemôže byť hrdá, ale s konkrétnymi nespravodlivosťami treba bojovať. Aby to bulvár nemal také ľahké.
Niektoré veci sa oplatí pomenovať a nakrúcať o nich filmy, aspoň na ne ukázať prstom. Ako to už dávno urobil filmový klasik. Bulvárny novinár Federica Felliniho Marcello Rubini má síce možno sladký život, ale v konečnom dôsledku nachádza len prázdnotu. Mimochodom, v dokumente sa objaví aj dievčina, ktorá by chcela byť v bulvári. Chcela by byť slávna.
Recenzia / film
Ja som bulvár, SR
Réžia Peter Begányi
Scenár: Tomáš Kaminský
