Spolu s Anetou "Riddick" Čižmárikovou vám budeme zhruba v dvojtýždňových intervaloch prinášať pohľady do vnútra slovenskej fantastiky. Tieto dialógy by chceli byť akýmsi sprievodcom, ktorý si vytipuje najznámejších ľudí z tejto oblasti. Priestor však ponúkne aj tým menej viditeľným, ktorí sa však venujú rozličným okruhom zo širokého spektra fantastickej populárnej kultúry. Všetci svojím spôsobom prispievajú k tomu, aby fantastika na Slovensku žila a napredovala. Slovenská fantastika (sci-fi, fantasy, horor, komiksy, hry, anime, atď.) sa totiž po viacerých rokoch dostáva do povedomia aj širšej verejnosti, a preto je azda načase pozrieť sa do "kuchyne" ľuďom, ktorí ju vytvárajú, píšu o nej či ňou žijú.
Aby sme začali takpovediac od Adama, čiže od popkultúry všeobecne, prvým hosťom v imaginárnej Fantastickej kaviarni bude Juraj Malíček - teoretik a guru popkultúry, šéfredaktor bývalého i obnoveného časopisu Fantázia a v minulosti redaktor viacerých ďalších. Vraj je arogantný narcis a podľa svojej alma mater aj filozof a estetik bez vkusu. Vie sa o ňom, že miluje kreslený seriál Simpsonovci, Playstation a Douglasa Adamsa.
Učiteľ, teoretik a publicista, funguje to aj naopak; publicista, teoretik zostáva v strede a učiteľ, pričom publicista znamená, že píšem, učiteľ, že učím a teoretik, že sa venujem teórii, pričom nemám rád, keď sa s humanitnými oblasťami spája slovko veda. Preto radšej teoretik ako vedec. Pracujem v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, ktorý garantuje štúdium estetiky. A keďže som programovo šťastný človek, učím o veciach, ktoré mám rád, navyše ľudí, ktorí už sa neučia, lebo sa musia, ale lebo chcú.
Ako si sa dostal k terajšej profesii a ako k fantastike?
Ako slepé kura k zrnu? Otrasné klišé, ale možno sedí. Som vyučený mechanik strojov a zariadení, ktorý šiel študovať filozofiu a estetiku, lebo to boli a sú veci, ktoré ma jednoducho nadchýnali a nadchýnajú. Po výške som sa síce plánoval vrátiť k remeslu, ale ukázalo sa to komplikovanejšie, akoby sa mohlo zdať, takže som zostal učiť, čo bolo síce tiež komplikované, ale menej. S písaním, redaktorovaním a vôbec celou tou paralelnou líniou, v ktorej som publicistom, to bolo podobné. K fantastike som prišiel tým úplne najoldschoolovejším spôsobom, v knižnici, mohol som mať tak desať rokov, požičal som si knižku 10xSCI FI,ani nie kvôli sci fi, ale kvôli explicitne popísanej súloži. Keďže mi bolo trápne požičiavať si len túto jedinú knižku, požičal som si aj ďalšie, väčšinou kúsky od STOPYHO a najviac sa mi páčili tie z vesmíru. Bez úspechu som hľadal ďalšie, až kým ma nestretol iný fanúšik sci-fi, starší, väčší, dospelejší, ktorý mi s onou magickou formulkou na perách "a toto si čítal?" postupne vnútil vlastne všetku fantastiku, ktorá v tej knižnici bola.
Ty si odborník na popkultúru - môžeš teda vysvetliť, čo to tá popkultúra je?
Ja ti v jednej vete poviem, čo je popkultúra a prídem o náplň práce na najblížších desať rokov? Poviem ti ale, čo nie je popkultúra - popkultúra nie je povrchný záujem o veci, je to konzum nie pre konzum, ale konzum pre vychutnávanie. Momentálne sa mi páči tá definícia popkultúry, ktorá vraví, že je to vlastne spôsob života, ktorý dospelému človeku umožňuje zostať autentickým v tom, aké veci a prečo ich má rád.
Keď sme si to objasnili, dovoľ mi nadhodiť - slovo popkultúra je už v tej našej fantazijnej komunite trochu sprofanované až niekedy počuť výkriky "Choďte niekam s tou vašou popkultúrou". Aký je rozdiel medzi tým, čo zastrešuje popkultúra a čo fantastika?
V prvom rade, čo je fantazijná komunita? V druhom, to slovo, a môžeme už ho nepoužiť, čosi zastrešuje, je to nástroj, nič viac. Spôsob, ako v celku vravieť o veciach, ktoré nás bavia a fantastiku presahujú. Simpsonovci sú fantastickí, ale sú Fantastickí? Je to Fantastika? Asi nie, ale je to čosi, o čom sa dá skvelo pokecať, popremýšľať. Ak je to slovo naozaj sprofanované - a netvrdím, že nie je - tak preto, že zrazu akoby siahalo ľuďom na čosi, čo im dávalo pocit výnimočnosti.
Ako sa bežní ľudia stavajú k fantastike, môžeme odpozorovať napríklad z programových magazínov. Tie dostávajú anotácie od špeciálnych firiem alebo televíznych staníc, ale za popisky k filmom si zodpovedajú redaktori. Na všetkých týchto stupňoch pracujú ľudia, ktorí síce nemusia rozumieť SFaF, ale očakávala by som aspoň znalosť filmových žánrov. Najčastejšie to však končí tak, že fantasy film je označený ako "akčný", "thriller", prípadne "rozprávka". V čom je problém? Prečo u nás väčšina ľudí science-fiction, fantasy a horor neakceptuje? Naši rodičia si myslia, že sme všetci šibnutí a kamarátkina mama sa dokonca bojí, že sme sekta.
Ja neviem, asi žiadnych bežných ľudí nepoznám, ale ak správne rozumiem otázke, trápi ťa, že ktosi fantastiku neprijíma? No a? To predsa nie je môj problém, ani tvoj, ale dotyčných ľudí. Nemyslím, že je na mieste stavať sa do pozície, že nás ktosi neakceptuje. Jednak nie je žiadne my, tak ako nie je oni, a jednak, ak naozaj existuje my, tak áno, sme šibnutí. Šibnutí vzhľadom k tomu, čo sa považuje za spoločenskú normu. Vynikajúco, výborne, nič lepšie si nemôžeme priať. Nie je nič horšie, ako programovo robiť osvetu, dokazovať komusi čosi. Načo je to?
Je fantastika taká okrajová všade? Má to súvislosť s ekonomickou situáciou krajiny alebo historickým vývojom? V USA sa conov zúčastňujú státisíce ľudí, Poľsko si chová svojich sci-fi a fantasy autorov ako vzácne poklady a keď organizujú Polcon, vyprodukujú nádhernú reklamu. U nás sa síce darí Comics-Salónu / Istroconu a Slavconu, ale stále na nás verejnosť pozerá ako na hlúpe deti.
Nemyslím si, ze fantastika je okrajová kdekoľvek na svete. Matrix, Star Wars, Harry Potter, ale aj Pán Prsteňov je všade na svete mainstream, masovka, z ktorej robia čosi naozaj výnimočné ľudia, ktorých ten ošiaľ jednoducho neprejde, ani keď už je samotný produkt za komerčným zenitom. K situácii u nás, v Poľsku a USA - koľko bolo na poslednom Istrocone ludí? A aký bol medziročný nárast? Z môjho uhla pohľadu je problém kdesi inde, naznačuješ ho v samom úvode tejto otázky a úplne sa s ním stotožňujem - pýtaš sa - Je fantastika taká okrajová všade na svete? - Nie je odpoveď na túto otázku v inej otázke, veľmi podobnej - Je kultúra taká okrajová všade na svete? A ak by otázka stála takto, odpovedať ani netreba. Ale zlepšuje sa to, nech by tá otázka stála akokoľvek.
Na Comics Salóne / Istrocone 2008 bolo 8 tisíc ľudí, o dvetisíc viac ako pred rokom. A som rada, keď sa to s kultúrou všeobecne zlepšuje, pretože si neviem svoj život predstaviť ako reťaz príchodov / odchodov z práce, domácich prác a potom líhania / vstávania z postele. Narážala som skôr na to, že s akceptáciou čohokoľvek mimo mainstreamu je to u nás horšie ako povedzme na Západe, kde sú "bežní" ľudia zvyknutí, že niekto vybočuje z radu. Napríklad keď vidím v autobuse či na ulici človeka v plášti a s dreveným mečom, usmejem sa, ale mnoho ľudí zazerá.
Použila si slovko akceptácia, to je kľúčové v tomto probléme. Pokiaľ človek s mečom akceptuje sám seba, je mu celkom jedno, čo si o ňom kto myslí, respektíve, ako ho kto vníma. Ak stretnem človeka, ktorý má špinavý golier, páchne lacným chľastom a pokiaľ nezaprší, nestretne sa s ničím, čo by čo i len vzdialene pripomínalo hygienu, a ktorý si odo mňa pýta dvacku na autobus, lebo práve ide z nemocnice, pričom si veľmi dobre pamätám, že mi ešte nevrátil tú dvacku, čo som mu požičal minule, tiež sa naňho dívam opovrhujúco. Nikdy to žiadnemu neprekážalo. Alebo takto - mainstream možno charakterizovať cez ľahostajnosť - ak sa niekto díva opovržlivo, nie je to ľahostajné a to je výborný signál - narušiť takému človeku jeho kruhy, vyviesť ho z miery - vzbudiť záujem - to je prvý predpoklad, aby sa začal zaujímať. Mne sa ale naopak zdá, že problém je na druhej, "našej" / "vašej" / "ich" strane, akoby sme sa stále potrebovali utvrdzovať v tom, že sme kdesi na okraji a mainstream nás ignoruje. A toto mi prekáža viac, ten mindrák až komplex, ktorý nás núti hľadať azyl, útočisko kdesi mimo.
O čom asi tak prednáša "teoretik popkultúry" na univerzite v odbore estetika? Čudujem sa, že ti dali priestor na takéto revolučné a poburujúce témy. Zaujíma ma to zo zvedavosti, chcela by som si predstaviť, čo sa na tvojej prednáške učí. Priznám sa totiž, že mi to dosť nabúrava zažitú predstavu akademických prednášok, ktoré sú nudné, monotónne a študenti z nich odchádzajú otrávení...
Teoretik popkultúry prednáša napríklad o podobnosti medzi štruktúrou a obsahom kresleného seriálu a štruktúrou a obsahom antického mýtu, prednáša o Buffy ako o seriáli, ktorého nosnou témou je teologický, filozofický a morálny problém slobodnej vôle, prednáša o Zaklínačovi ako uveriteľnejšej, a teda skutočnejšej verzii rozprávky... Každopádne musím skonštatovať, že predstava akademického sveta ako sveta uzatvoreného do seba, nudného, samoúčelného je nielen absurdná, ale aj zbytočná. Celé to je o tom, či ťa zaujímajú len veci, alebo aj to, ako fungujú. Akademický svet má svojou podstatou veľmi blízko k fanovstvu, aspoň mne sa to tak zdá. Namotávame sa na veci s ambíciou a odhodlaním ich riešiť a ak nie riešiť, tak o nich aspoň premýšľať. A to sa nedá robiť poriadne, ak tie veci nemáš rád.
Musia ti študenti na skúškach odrapkať nejaké poučky?
Keď odmietajú porozumieť, tak áno, hoci to stráca skutočný zmysel. Ale ja som v zásade dobrák, živím v sebe presvedčenie, že učím o veciach, ktoré jednoducho ľudí musia baviť. Ak nie, problém je na ich strane.
Zachytila som, že ti vyšla knižočka Vademecum popkultúry. Je určená priamo študentom alebo sa z nej môžem čomusi priučiť aj ja?
Je určená študentom, rovnako ako komukoľvek, kto chce o vedieť o probléme čosi viac, prípadne je ochotný aspoň o ňom premýšľať. A hlavne, je to taká poľná cesta smerom k diaľnici, ktorá sa u nás ešte ani nezačala stavať.
Ako by si mi vysvetlil, kde sa v popkultúre nachádza estetika? Mnoho ľudí by určite povedalo, že sa tieto dva termíny navzájom vylučujú.
Takto to nefunguje, najprv sa musíme dohodnúť na kritériách, cez ktoré budeme ono "vysoké" a ono "nízke" rozlišovať. A teraz konkrétna a nič nehovoriaca odpoveď - popkultúra je estetika. Tá istá odpoveď tak, aby dávala zmysel - ak je estetika vedou o vnímaní, ktorá veľmi úzko, nielen v laickom chápaní pojmu estetika súvisí s umeniami, potom je popkultúra jeden zo spôsobov ako k umeniam pristupovať.
Prispieval si do dnes už neexistujúceho Inzinu, bol si redaktorom tiež zrušenéhointernetového magazínu Station, bol a znova si šéfredaktorom Fantázie. Redaktora asi musí baviť písanie, ale čo baví šéfredaktora?
Šéfredaktora baví predstava, že sa stará o obsah časopisu, ktorý by si nielen sám rád čítal, ale je presvedčený, že sa k nemu ešte ktosi pridá. Je to fajn spôsob, ako si zarobiť na dennú skyvu chleba.
O čo iné povinnosti má šéfredaktor oproti redaktorovi?
Šéfredaktor je zodpovedný za obsah časopisu, redaktor za obsah rubriky, autor textu v lepšom prípade za text samotný.
V jednom dialógu s kolegyňou na Inzine si s láskou písal o cigaretách. Inde si zase veľmi slušne ale výstižne poslal slovenské celebrity "do teplých krajín". Máš ešte nejaké "politicky nekorektné" hriešky?
Neviem presne, kam mieriš, respektíve, čo chceš zo mňa vytiahnuť, ale ak čakáš, že napíšem čosi v tom zmysle, že som hlboko presvedčený to tom, že gramotnosť sa preceňuje, alebo že svätá inkvizícia robila v zásade správnu vec, alebo že osvietenská paradigma slobody, rovnosti a bratstva je absolútna blbosť, tak si sa práve dočkala.
To ostatné beriem, ale že inkvizícia robila správnu vec? To akože súhlasíš s honom na takzvané čarodejnice a kacírov? Môžeš mi to vysvetliť?
Áno, presne, nielenže súhlasím s honmi na čarodejnice a kacírov, ale som hlboko presvedčený o tom, že také čosi nám chýba - a to tvrdím s vedomím, že by som so svojimi názormi musel v prípade, ak by inkvizícia stále fungovala, prejsť do ilegality. A môžem to vysvetliť, aj keď si myslím, že je to nadlho. Skúsim to takto - vďaka vytrvalému pôsobeniu inkvizície vtedy dnes môžeš napísať - "takzvané" čarodejnice a považuješ ich za obete. Predpokladáš teda, že neboli naozajstnými čarodejnicami, ale v zásade milými tetami, ktoré sa niekomu nepáčili kvôli svojim názorom - tvoj názor je názorom moderného racionálneho "osvietenského" človeka - teda človeka, ktorý sa najprv utieka k rozumu, až potom k "nadprirodzenu" či "mágii". A práve toto je aj dôsledkom pôsobenia inkvizície - skutočnosť, že čary a mágiu pokladáme za čosi neexistujúce, alebo nefunkčné, prípadne, vyhľadávame ich až potom, ako zlyhajú racionálne riešenia - aj to nie vždy. Neviem, či mi rozumieš, ale ide o to, že cirkev a inkvizícia s ňou s veľmi prísnym oddeľovaním rozumu a viery je zodpovedná za to, že vôbec existuje civilizácia postavená na racionálne pochopiteľných a zdôvodniteľných pravidlách. Na náboženstve, a najviac sa mi to páči na kresťanstve, je najkrajšie, že funguje ako cesta k lepšiemu životu bez ohľadu na to, či Boh naozaj existuje, prípadne či v neho veríš. Raz nájdem človeka, ktorý o tom napíše fantasy.
Ty si veľký milovník seriálu Simpsonovci. Čo takto povedať o tejto vášni pár viet? Povoľ uzdu emóciám a skús prejaviť, ako veľmi máš Simpsonovcov rád.
Simpsonovcov mám rád tak veľmi, že im dokážem odpustiť dokonca aj to, že to po desiatej sezóne nezabalili.
A koľko máš vlastne tých simpsonovských tričiek?
Presne? Dvadsaťtri!
Ako vyzerá príjemne strávený večer Juraja Malíčka?
Ako jeho dni, mesiace a roky: venuje všetok svoj čas, oľný i pracovný seriálom, filmom, knižkám, komiksom, videohrám a tak ďalej a mudrovaniu o nich. Pointa je, že to nie je na úkor rodiny ale s rodinou v absolútnej harmónii.
Ako sa tu s tebou tak "rozprávam", ty si aj v súkromí taký vážny človek ako teraz vyzeráš?
Zvláštne, ja mám zo seba celkom opačný pocit. Prečo vážny? Pýtala si sa, tak som sa snažil odpovedať. Vždy keď sa pozriem do zrkadla, dívam sa na komickú figúru. Ale to bude asi preto, že trpím narcistickou poruchou osobnosti, takže v spoločnosti, ale vlastne aj v súkromí mám tendencie vždy najskôr počúvať, a potom, keď sa konečne dostanem k slovu, hudiem si stále svoje.
Autor: Aneta Čižmáriková
