logo
Sme.sk | Kultúra | Literatúra | Dušan Dušek: Dobrý rozhovor je ako dobrá poviedka

Rozhovor
Dušan Dušek: Dobrý rozhovor je ako dobrá poviedka

 

Jeho žena vidí do budúcnosti a jeho priatelia sú s ním aj počas spánku. Mohol byť aj stolárom, no napokon nestružliká z dreva, ale zo slov. Spisovateľ a scenárista DUŠAN DUŠEK pôsobí ako stelesnenie pozitívnosti, no ako hovorí, nemá v sebe nijaký program, ktorý by z neho robil dobráka. Vie si však vybrať, akými ľuďmi sa obklopí. 

Ste známy tým, že nemáte mobilný telefón, internet používate?
Čoraz väčšmi, hoci spočiatku som si myslel, že sa mu úspešne vyhnem. No moja žena videla do budúcnosti presnejšie a jasnejšie ako ja – a tak ma na počítač doslova nahovorila. Dnes som jej vďačný. Ako staromódnemu človeku sa mi zdalo, že na to moje písanie, ponorené často do spomienok, úplne postačí pero a starý písací stroj. Aj v tom som sa mýlil – počítač je nielen lepšia mašinka na písanie, to je iba jeho základná funkcia, po pripojení na sieť je z neho zázračné okno do sveta, jeden zo základných komunikačných prostriedkov medzi ľuďmi, ktorý je plným právom pripodobňovaný k vynálezu kníhtlače.

Nie je lepšia osobná komunikácia?

Tá je nadovšetko. Ale máme na ňu čoraz menej času. Dnes je taká presila informácií, dostupných zo všetkých strán, že vlastne ani nepotrebujeme druhého človeka, aby sme sa niečo nové dozvedeli. V časoch, keď sme začínali písať a stretávať sa s priateľmi v redakcii časopisu Mladá tvorba, nič také ako mobil alebo internet nejestvovalo. Nové informácie o knižkách, filmoch alebo hudbe som dostával takpovediac z prvej ruky – len tak, v mimovoľných rozhovoroch počas hrania stolného futbalu či hokeja v redakcii, ak sa niečo páčilo Petrovi Repkovi, Dušanovi Mitanovi, Ivanovi Štrpkovi alebo Janovi Štrasserovi, tak to zaujímalo aj mňa, bol to zväčša zaručený tip, nestrácal som čas hľadaním kvality, spoľahol som sa na priateľov, mohli sme sa spolu o všetkom rozprávať. A komu sa nechcelo hovoriť, ten si tam mohol pospať na veľkej koženej sedačke pri stene, no aj počas spánku bol s nami.


Ako spisovateľ veľa času trávite v spomienkach. Keď je človek veľmi starý, tak sú rané spomienky sviežejšie ako tie neskoršie. Je to tak aj so „spisovateľskými“ spomienkami, sú tie najsilnejšie z detstva?
Mnoho z toho, čo zažívame, je práve v detstve po prvý raz, sú to zväčša nové, ohurujúce zážitky a skúsenosti, plné prekvapení, aj preto sú ich svetlo a jas v pamäti oveľa silnejšie ako hocičo iné, čo sa neskôr znovu a znovu opakuje. Práve táto jedinečnosť zážitkov predlžuje v detstve čas. Nič nie je všedné. Mali by sme sa z toho tešiť, no namiesto toho chceme byť čo najskôr dospelí, nevieme sa dočkať času, kedy sa tak stane, aj keď pri spätnom pohľade potom zisťujeme, že detstvo bol raj, z ktorého sme akosi príliš skoro, príliš rýchlo odišli.

Nie je to aj tým, že máme filter, ktorý odstraňuje zo spomienok negatívne veci? Deti predsa trpia mnohými strachmi, úzkosťami, komplexmi, citové veci sa ich dotýkajú oveľa hlbšie, je to silný strach zo smrti, všeličo.
Súhlasím. Tým filtrom je naša skúsenosť. Aj tá najväčšia detská boliestka či nespravodlivosť je v dospeláckom zrkadle oveľa menšia, ako sa nám zdala v minulom čase. Máme vlastne šťastie: zlé z detstva sa v spomienkach scvrkáva, to pekné a dobré zase rastie. Máme to v zálohe. A môžeme s tým sami seba kedykoľvek potešiť. Pri troche šťastia – aj niekoho iného. Alebo ten iný nás.

Hovorí sa, že človek sa ako osobnosť formuje prvé tri roky, nasáva podnety, ktoré tvarujú jeho osobnosť. Koľko rokov ste sa tvarovali ako spisovateľ? Kedy ste pocítili potrebu dať niečo von?
Ak sa to tak dá povedať – prvou fázou spisovateľského tvarovania je určite čítanie. V našej rodine sa vždy čítalo a chodilo do kina. Prvé rozprávky nám čítala stará mama, pamätám sa na jej okuliare so žltým pleksisklovým rámikom – a pamätám sa aj na to, ako som sa nevedel dočkať, kedy sa už naučím čítať, aby som to mohol robiť sám. Dodnes som neprestal. Stále radšej čítam, ako píšem. Vianoce bývali pre mňa štedrým časom aj preto, lebo vždy som dostal zopár kníh, londonovky a verneovky, ktoré som vždy počas prázdnin zhltol. A potom som raz pod stromčekom našiel knižku, ktorú si rodičia kúpili pre seba – 49 poviedok od Ernesta Hemingwaya. Nič také som dovtedy nečítal. Vyzeralo to jednoducho, ale bolo to hutné, obsažné, zachytené presným jazykom. A napísané zdanlivo tak ľahko, že sa mi zdalo: toto dokážem aj ja. Tak som to skúsil. A vlastne stále znovu skúšam. To zdanlivo najľahšie býva často najťažšie. Spisovateľské tvarovanie sa dá zhrnúť do troch slov: skúšame niečo robiť.

Dá sa písanie naučiť?
Možno dá. Ale nikto iný vás to nenaučí, tým jediným učiteľom je túžba po písaní – a potom samotné písanie. Písať sa dá naučiť len písaním. Takto akosi sa to pokúšam vysvetľovať aj našim študentom v ateliéri scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Ako učiteľ im môžem iba potichu a nenápadne ponúknuť nejakú radu, podobne ako to kedysi v Mladej tvorbe pri našich prvých textoch robil básnik Ján Buzássy.

Človek musí robiť niečo nezištne a s veľkou vášňou, aby sa niekam dostal.
Prihováral by som sa za slovo dychtivosť. Skúsiť písať tak, aby to človeka napĺňalo radosťou  alebo hoci aj zúrivosťou, keď to nejde, ale neopustiť to. Ostať pri tom texte, kým ho človek nedopíše – a až potom uvažovať, či ho vôbec niekde ponúkne na uverejnenie. Aj pri písaní treba mať aspoň trochu šťastia.

Akí sú vaši žiaci? Asi neočakávajú, že písaním scenárov pre slovenské filmy zbohatnú.
Naše žiačky a naši žiaci sú nádherní mladí ľudia práve s tou potrebnou dychtivosťou. Dnes už je situácia v kinematografii lepšia, ale pred pár rokmi to bolo priam hrdinstvo, že k nám prichádzali študovať – a pritom sa vyrábal jeden film za rok. Nesnívajú o bohatstve. Snívajú o svojich filmoch.


Dosť z vašich absolventov sa zamestná v reklamných agentúrach. Ako to vnímate?
Vždy ide o kvalitu. Niektoré televízne reklamy sú vynikajúce malé diela – filmy. Pre mňa je to otázka žánru. Niekto povie, že romány pre ženy sú strašné, že je to slabá literatúra. Niežeby som ich čítal, ale nerád by som o nich hovoril s dešpektom – je to žáner, ktorý číta nezanedbateľné percento ľudí. Prosto: je im blízka iná literatúra ako mne. Ale prečo by mali prichádzať o pocit slasti z čítania, ktorý je určite rovnaký alebo podobný tomu môjmu z čítania povedzme Čechova, Salingera alebo Márqueza? Aj román pre ženy treba vedieť napísať.

O súčasnosti sa hovorí, že je povrchná. Pripravuje horšie podmienky na rozvoj mladých ľudí ako obdobie predchádzajúcich generácií?
Aký kto je - to je vždy individuálne, teda nie generačné. Nemôžem predsa povedať, že ak dnešný mladý človek nerobí to, čo som robil ja v jeho veku, tak bude plytký alebo menej vnímavý. Bohvie, ako je to s mojou plytkosťou. Nie som meradlo. Keď som mal dvadsať rokov a prišli Beatles, môj otec sa čudoval, čo sa mi na tom môže páčiť. Nevedel som mu vysvetliť, že práve takáto muzika do nás vstupuje úplne prirodzene, prihovára sa nám a rozochvieva nás, že vlastne aj za nás niečo hovorí okolitému svetu. Ale dnes už otca chápem, keď počujem techno alebo raperov, nechytám sa, ale nedovolím si povedať, že to nie je dobré. Vnímam, ako to mladých ľudí oslovuje, tak v tom niečo musí byť – a bude to niečo veľmi podobné tomu, čo sme my počuli v hudbe šesťdesiatych rokov. Šťastím a slobodou umenia je, že sa nemusí páčiť všetkým.

Mám o vás predstavu, že ste láskavý, chápavý a pokojný človek. Boli ste niekedy naštvaný na celý svet? Zažili ste prípady, že vám všetci liezli na nervy?
Možno ma tak ľudia niekedy vnímajú, ale ja nemám nijaký program, že budem dobrák. Možno som niečo zdedil po mojej láskavej mame, ale pravda je taká, že sa rád rozprávam, že rád počúvam každého, kto vie dobre rozprávať, práve od týchto ľudí často kradnem tie najlepšie vety do svojich knižiek, dobrý rozhovor je ako dobrá poviedka či básnička. Takíto ľudia nás vždy obdarujú, som vždy šťastný, že s nimi môžem chvíľu pobudnúť, tým ostatným sa radšej vyhnem. Ako vidíte, je to vlastne celkom jednoduché, stačí si dobre vybrať – a hneď je o vás predstava, že ste taký alebo onaký.

Veľký význam má pre vás humor.
Kde je hulvátstvo, agresivita, tam nie je humor. To sa neznáša. Humor je protipólom napätia, zloby, nenávisti.

Ale napätie je neodmysliteľnou súčasťou partnerských aj pracovných vzťahov.
Komunikácia v partnerských vzťahoch sa vytvára postupne, je vždy taká, aká vyhovuje obom partnerom – niekto to rád horúce, niekto drsné, niekto veselé. Pokiaľ to funguje, čo nás do toho, ako sa to deje. A keď to nefunguje, tak už nás do toho naozaj nič nie je. Zvonku sa to všetko dá posúdiť naozaj len povrchne. Scenáre som písal s niekoľkými režisérmi. Aj sme sa pohádali, ale vždy sme mali istotu, že to bolo bez zloby.

Ako vám to fungovalo s Martinom Šulíkom, s ktorým ste napísali scenár k filmu Krajinka?
Martin je môj vzácny kamarát. Obdivujem jeho vtip, pohotovosť, slovné hračky, mám rád všetky jeho filmy, s nikým sa mi tak dobre nepísali scenáre ako s ním. Vždy to bol väčšmi rozhovor ako samotné písania, varili sme si dobré čaje, ponúkali jeden druhému všelijaké historky – a keď sa nám zdalo, že sme na niečo zaujímavé prišli, rýchlo sme bežali k zapnutému počítaču, aby sme to zapísali. To najlepšie z našej spoločnej práce je pre mňa naše priateľstvo.

Niektorí spisovatelia píšu v krátkych intenzívnych vzopätiach, iní chodia k písaniu ako do práce systémom „osem hodín denne píšem, bez ohľadu na to, či sa darí, alebo nedarí a padla“. Aký ste vy?

Sedím aj ja, či sa darí, alebo nedarí. Ernest Hemingway mal vraj dennú normu tisíc slov, ale ja som to takto kvantitatívne nikdy nepočítal. Niekedy sa mi za celé predpoludnie podarí napísať iba jednu vetu, inokedy odstavec, málokedy celú stranu, ale za tie roky mám skúsenosť, že keď od roboty neutečiem, napokon aj čosi napíšem. Karel Čapek hovoril veľmi presne, že próza sa píše zadkom. Rovnako pomaly aj čítam. A keď natrafím na peknú vetu, prečítam si aj trikrát za sebou, vychutnávam ju na jazyku. Písanie je práca ako každá iná – je jedno, či človek niečo stružliká zo slov, alebo z dreva.

Viete si predstaviť, že by ste robili aj inú prácu?
Ako chlapec som si rád z kôry borovíc vyrezával lietadielka, loďky. Stolárčina je krásna robota. Podľa mňa – urobiť stôl môže človeka naplniť väčšou satisfakciou, ako napísať poviedku. Stôl alebo stolička stojí a slúži. Keď dopíšem poviedku, môžem si len zbožne želať, aby si ju niekto niekde prečítal. Slovo poletuje v tichu. Na stoličku sa dá sadnúť.

Nie je frustrujúce písať knihy, keď sa nekupujú?

Zmysel písania nie je v počte čitateľov, aj keď som vďačný za každého láskavého čitateľa, ktorý vezme do rúk nejakú moju knihu. Myslím, že každý skutočný spisovateľ by písal aj bez toho, aby jeho text vyšiel knižne. Zážitok z roboty je uschovaný v texte a končí sa poslednou bodkou. Na rozdiel od scenára, ktorý sa do poslednej chvíle prerába. Moje knižky sú pre mňa schránky času, keď nič iné, tak je to spätná správa o tom, že som predsa len niečo urobil, že som ten môj čas príliš neprehajdákal.

Hovorí sa, že dnešní mladí nečítajú, vnímate to tak?
Ale oni čítajú, len iné veci. Internet, časopisy. A sú úplne iné časy. My sme v minulom režime na oveľa menej dobrých kníh mali oveľa viac času. Čítanie nám tak trochu nahrádzalo samotný život. Zahĺbený v nejakom americkom románe som si predstavoval – aké to tam v skutočnosti je. Dnes sa mladí môžu zobrať a ísť tam všetky tie miesta navštíviť. Keby som mal dvadsať rokov, urobím to isté.

Nie sú knihy podobné médium ako vinylové platne? Aj tie už slúžia výlučne audiofilom a ešte dídžejom.
To prirovnanie sa mi páči. Kniha je naozaj hi-fi. Možno, že čitateľov ubudlo, ale keď človek číta dobrý text, je to vždy niečo mimoriadne a nenahraditeľné. A stále sa nájdu autori, tí zázrační pisári, ktorí nás očaria a zároveň obdarujú emóciami, aké nikde inde nemôžeme nájsť.

Stále cítite chvenie, keď vkladáte slová do počítača?
Neviem, či je to chvenie, skôr je to obyčajná chuť. Sadnúť si a písať. Tú najbližšiu knižku.

Dušan Dušek (1946) básnik, prozaik, filmový scenárista, autor rozhlasových hier a literatúry pre deti a mládež. Vyštudoval geológiu a chémiu na Prírodovedeckej fakulte UK.
Pracoval ako redaktor v časopisoch Smena, Tip, Kamarát a Slovenské pohľady. Od roku 1979 sa profesionálne venuje literárnej tvorbe a v súčasnosti vyučuje v Ateliéri scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Je autorom viac ako dvadsiatich kníh, spolupracoval aj na filmoch Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ či Krajinka.

nedeľa 11. 1. 2009 10:00 | Marian Jaslovský
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME. (Predplaťte si SME cez internet.)
© 2009 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Dušan Dušek (1946) básnik, prozaik, filmový scenárista, autor rozhlasových hier a literatúry pre deti a mládež. Vyštudoval geológiu a chémiu na Prírodovedeckej fakulte UK. Pracoval ako redaktor v časopisoch Smena, Tip, Kamarát a Slovenské pohľady. Od roku 1979 sa profesionálne venuje literárnej tvorbe a v súčasnosti vyučuje v Ateliéri scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Je autorom viac ako dvadsiatich kníh, spolupracoval aj na filmoch Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ či Krajinka.

Dušan Dušek (1946) básnik, prozaik, filmový scenárista, autor rozhlasových hier a literatúry pre deti a mládež. Vyštudoval geológiu a chémiu na Prírodovedeckej fakulte UK. Pracoval ako redaktor v časopisoch Smena, Tip, Kamarát a Slovenské pohľady. Od roku 1979 sa profesionálne venuje literárnej tvorbe a v súčasnosti vyučuje v Ateliéri scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Je autorom viac ako dvadsiatich kníh, spolupracoval aj na filmoch Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ či Krajinka.

Foto: MIRKA CIBULKOVÁ

najčítanejšie
  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní