u. Krátko po revolúcii však divadlo po tridsiatich rokoch pôsobenia opustil a na vrchole tvorivých síl sa od aktívneho hrania odstrihol. JAROMÍR HANZLÍK.
Jak utopit Dr. Mráčka? Máte rád tento film?
Myslím, že som natočil aj lepšie filmy, ale mám ho rád, pretože v ňom hrá Libuška Šafránková a Libuška je slniečko. A hrala tam celkom dobrá partia hercov - Vladimír Menšík, František Filipovský, Stelinka Zázvorková, Miloš Kopecký... Musím povedať, že Mráček mi trochu už lezie krkom. Národ to pozná naspamäť, pretože ten film stále dávajú v televízii. A vždy sa ma každý spýta na Mráčka. Máte tam ešte nejakú inú otázku?
Váš otec vraj v päťdesiatych rokoch vystúpil z komunistickej strany. Vtedy ľudia do nej skôr vstupovali...
Pikantné je hlavne, ako do nej vstúpil. On do nej vlastne nevstúpil. Otecko bol šéfom operety v kladnianskom divadle. Predstavte si čierne banícke Kladno. Baníci, ktorí fárali do baní, nechceli vidieť Rudou záři nad Kladnem od Zápotockého, chceli mať nejakú ilúziu, milovali operetu, chceli vidieť Čardášovú princeznú, Poľskú krv, krásne kostýmy. A to robil otecko. Lenže potom prišlo do divadla nové vedenie a rozhodlo, že operetu zrušia ako buržoázny prežitok. Súbor, ktorý otecka miloval, si myslel, že by sa divadlo dalo zachrániť, keby bol ich šéf v strane. Dostať otecka do strany však nebolo možné, preto naňho urobili takú „podbabu", ako sa po česky vraví. Keď otecko režíroval a na nič iné sa nesústredil, sekretárka mu priniesla na podpis papiere a podstrčila mu aj prihlášku do strany. Kolegovia si mysleli, že je to perfektný trik, ako zachrániť operetu. Ale otecko si o mesiac šiel po gážu a pýta sa: „Prečo mi tu strhávate 56 korún?" A pokladníčka vraví: „Šéfe, to máte na partaj." A on že: „Na akú partaj?" A ona: „No komunistickú". A otec vraví: „Prečo mne strhávajú na komunistickú stranu 56 korún?" „No pretože ste jej členom." Asi po troch mesiacoch otecko zo strany vystúpil. Bol absolútne apolitický človek a vôbec netušil, aké konzekvencie tento krok môže mať.
Čo nasledovalo?
Operetu zrušili a otecka vyhodili. Už nesmel nastúpiť nikde, tak si urobil vlastnú zájazdovú skupinu v Kabarete u svätého Tomáša na Malej Strane.
Pocítila to rodina?
Neviem, bol som maličký, mal som asi tri - štyri roky. Otecko chodil do divadla - tak ako predtým, iba už nerobil kamenné divadlo, ale kabaret. Bol to profesijný zošup.
Boli ste členom pionierskej organizácie?
Na základnej škole som bol veľmi neposlušný, taký triedny šašo. Spolužiaci ma mali radi, pretože som robil hlúposti, ale učitelia ma príliš radi nemali. Keď sa vstupovalo do pionierskej organizácie, asi v tretej triede, všetci tam vstúpili, len mňa nevzali, pretože som neposlúchal. A to bola strašná rana do duše malého dieťaťa. Predstavte si - obľúbenec triedy a naraz všetci mali červené šatky, len ja som nemal. Túžil som po tom. Všetci chodili na pionierske schôdzky, len ja som nesmel. Obľúbenec triedy musel zostať za dverami a čakať, až sa oni vybláznia. Tí najväčší kamaráti mi vraveli: „Ty nesmieš medzi nás."
To ste boli asi jediný.
V tej triede áno. Trpel som. Vravel som: „Otecko, oni ma nezobrali za pioniera, som zúfalý." Vravel mi: „Tak si to
tak neber." Hrozné bolo ešte niečo iné. Otecko mi dal nádherné bábkové divadlo, ktoré mal ešte po svojom otcovi. Bolo nesmierne cenné, staré vyrezávané kulisy s oponou, velikánske drevené bábky - no krásne divadlo. Vždy som pozýval kamarátov domov a hrali sme u nás. Mal som obrovskú škatuľu plnú bábok. Raz som pozval kamaráta Petra Štěpánka, naložili sme to celé na vozík a priniesol som divadlo do školy, aby som pionierom zahral a dostal sa medzi nich. Divadlo si nechali, ale mňa medzi seba nevzali. Myslel som si, že mi to divadlo vrátia, ale už som ho nikdy nevidel. A predstavte si, asi dva alebo tri roky na to prišla počas hodiny jedna učiteľka, že či môže Hanzlík na chvíľu na chodbu. Na chodbe sme mali busty Lenina a Gottwalda. Zaviedla ma k tým bustám a povedala mi: „Tak a teraz ťa tu prijímam do pionierskej organizácie. Tu máš pioniersku šatku, tu máš legitimáciu, si pionier." Bol som najšťastnejší človek pod slnkom. Pribehol som do triedy a zakričal som: „Ja som tiež pionier!" Netušil som, že oni už vtedy hrávali takú hru - že kto bude väčší hrdina tým, že si vyčistí topánky pionierskou šatkou. Takže som opäť raz prišiel neskoro a to bolo poučenie pre život. Už som nikdy nikam netúžil vstúpiť.
Vaša prvá filmová úloha bola práve postava neposlušného pioniera v televíznej inscenácii Taková loď. Spomínate si na ňu?
Áno. Bola to moja prvá veľká rola v televízii. Príbeh o pionieroch, ktorí si šetrili peniaze, aby si mohli postaviť loď na Vltave. Zbierali papier a železo a za to dostávali peniaze, ktoré si dávali do kasičky. A ten, ktorého som hral ja, nosil vždy najviac peňazí, ale zistilo sa, že tie peniaze kradol.
Prišli ste do Bratislavy na nakrúcanie relácie Slovenskej televízie Takí sme boli, ktorú uvádza Milan Kňažko. Povedali ste, že jej názov vás podnietil k tomu, aby ste sa vrátili k svojim začiatkom. Čo všetko sa vám pri spomínaní vybavilo?
Keď som si mal vybrať, koho si do relácie pozvať, okamžite mi napadli kamaráti ako Marián Labuda, Martin Huba alebo Milan Lasica. Ale potom som si povedal, že týchto chlapcov si tam určite každý pozýva. A keďže sa to volá Takí sme boli, uvedomil som si, že v roku 1965 som nakrútil film Romance pro křídlovku, čo bol rýdzo český film - básnik František Hrubín napísal poéziu, ktorú sfilmoval Otakar Vávra. A vlastne tri ťažiskové postavy v tom filme hrali moji slovenskí kolegovia, ktorých som odvtedy už nevidel - a je to už 42 rokov. Zuzka Cigánová, Július Vašek a Štefan Kvietik. A ešte tam hral Jaroslav Rozsíval - neviem, či ešte žije.
Už nežije.
Pozval som si teda Zuzku a Jula Vašeka, pretože on v Romanci hral mňa, ako starého - povedal som si, že to bude po rokoch dobrá konfrontácia našej podoby. Ako tretieho som si vybral Emila Horvátha, pretože s Emilom som nakrútil svoj tretí film v poradí, Každý mladý muž. Bol to film z vojenského prostredia, nakrútil ho Pavel
Juráček a kto bol vtedy vekom blízko vojenskému mundúru, v tom filme hral. Tam som sa prvý raz stretol s Emilom a tiež sme sa odvtedy nevideli. Vravel som si, bolo by pekné sa s nimi stretnúť. V súvislosti s Emilom mám ešte jednu krásnu spomienku. Mal angažmán v martinskom divadle, kde hral so svojou ženou Vierou Richterovou Čapkovho Loupežníka. Prechádzali vtedy do bratislavského divadla. V Martine mali vypredané predstavenie, ale zároveň mali hrať v Bratislave. Niekto si spomenul, že v tom čase hráme s Danielou Kolářovou Loupežníka v Prahe, tak nás pozvali, či by sme neprišli s Danielou do ich predstavenia hrať tie dve hlavné úlohy. Bol to úžasný zážitok, pretože ostatní kolegovia hrali po slovensky a my po česky. Tu to robil Vajdička, bolo to modernejšie poňatie a my sme to hrali veľmi klasicky, takže to boli dve úplne odlišné predstavenia.
Váš otec bol herec, mama pracovala v televízii. To vás nasmerovalo k herectvu?
Od malička som sa pohyboval v prostredí divadla, kabaretu a televízie, nevidel som ani inú voľbu, ako ísť k divadlu. Mama bola asistentkou réžie v detskom vysielaní, takže ma občas vzala, keď potrebovali deti do komparzu alebo na nejaké malé roličky. Chcela ma mať trošku aj pod dozorom, aby som sa netúlal. Tam som teda začal a potom si ma niekto všimol a dostal som väčšiu rolu. To, že to chcem robiť, bolo jasné od malička.
Existuje dokument, ktorý nakrútili kedysi študenti FAMU, zachytávajúci prijímacie pohovory na herectvo. Vy ste v tom dokumente tiež. Videli ste ho teraz niekedy?
Videl som ho nedávno, po rokoch. Je to zaujímavá vec. Robili sme skúšky na DAMU v roku 1966. V televízii išiel vtedy program Zvědavá kamera. Povedali si, že skryjú kameru, aby to adepti nevedeli, a nakrútia ich.
Nevedeli ste, že vás filmujú?
Nie. Vznikol z toho film o tom, ako sa robia prijímacie skúšky na DAMU. Boli tam aj Jana Preissová, vtedy ešte Drchalová, Regina Rázlová, Petr Štěpánek, a nejakí ľudia, ktorých však neprijali. V marci som robil skúšky na DAMU, do ročníka k Milošovi Nedbalovi, aj som ich urobil, ale zároveň som dostal ponuku od pána doktora Františka Pavlíčka do divadla na Vinohrady. Otecko chcel, aby som šiel študovať, ale kolegovia herci ho presvedčili. Namiesto do školy som teda nastúpil do divadla. 6. 6. 1966 som maturoval a 14. 6. 1966 som už prvý raz hral vo Vinohradskom divadle.
Profesorovi Nedbalovi vraj bolo ľúto, že taký nádejný študent uňho nakoniec nenastúpil.
No áno. Stretol som ho na ulici a keď som ho cez cestu zbadal, tak som zahol, že skočím do nejakého domu alebo priechodu. Ale on na mňa kričal cez celú ulicu: „Poď sem, ty býk, poď sem!" Prišiel som k nemu a on sa do mňa pustil. Ľudia sa zastavovali, na koho to tam ten majster reve. Kričal na mňa: „Keď môže byť nejaký pisálek riaditeľom v divadle, tak prečo by tam nemohol hrať nejaký amatér?" Tým pisálkom myslel Františka Pavlíčka, ktorý bol dramatik a spisovateľ a zároveň bol riaditeľom vinohradského divadla. Predtým to bolo armádne divadlo a on ho počas svojho päťročného pôsobenia ohromne povzniesol, napríklad výberom nových tvárí. Predstavte si, že vzal na Vinohrady vtedy bulvárnu „komindu" Jiřinu Bohdalovú a vtedy vlastne estrádneho
komika Miloša Kopeckého. Praha šalela - ako je to možné? A prvá rola, ktorú Kopecký dostal, bol Tennessee Williams Mačka na rozpálenej plechovej streche. Prvá, ktorú som naštudoval ja, bol Troilus, z Troilusa a Kressidy od Shakespeara. Pavlíček dôveroval hercom a na deväťdesiat percent sa mu to vyplatilo. Za tých púhych - ako hovoril Voskovec - úžernícky vymeraných päť rokov, kým ho odtiaľ vyhodili, povzniesol Vinohradské divadlo k absolútnym výšinám. Ešte dvadsať rokov z toho žilo.
Vaša kariéra sa potom rozbehla závratnou rýchlosťou, vo veľmi mladom veku ste dosiahli úspech. Aký to bol pocit?
Viete, niekde o mne napísali, že som bol ako mladý nafúkaný.
A vraj ste ani nepozdravili svojich kolegov. Píše sa to na internete.
Ale to vôbec nie je pravda! Zistím si, kto to napísal. To sa potom s človekom vlečie.
Nepôsobíte namysleným dojmom.
Ale ako by som mohol nepozdraviť takých ľudí? Väčšinou to boli moji kamaráti. Problém bol, že som do divadla prišiel veľmi mladý. Mal som osemnásť a oni ma vzali medzi seba ako vlastného syna, bol som taký syn pluku. Najprv boli ako moji strýkovia a tety, potom mi navrhovali tykanie a stali sme sa postupne priateľmi. Keďže to boli väčšinou ľudia o jednu alebo aj dve generácie starší, z mojich životných priateľov dnes žije už minimum, všetci sú preč. Napríklad Miloš Kopecký bol naozaj môj životný priateľ. Viete si predstaviť, že by som Miloša Kopeckého nepozdravil? Keby som sa k tým ľuďom takto správal, dokázali by so mnou vyjsť? Je to nezmysel. Ale vy ste sa pýtali na popularitu.
Čo to s mladým človekom urobí?
Čím skôr sa to človeku prihodí, tým lepšie. Sú kolegovia, zažil som ich, že popularita si na nich sadla v 
neskoršom veku a potom je to už trošku nebezpečné. Každého to poznamená. Naraz si vás začnú ľudia všímať na ulici, začnú vás žiadať o autogram, o fotografie, pozývajú vás niekam. S každým to niečo urobí. Kto vraví, že nie, klame. Keď máte osemnásť, devätnásť, a otáčajú sa za vami mladé dievčatá - „aha, to je on" - tak to je fajn. Čím skôr to prežijete, tým skôr vás to pustí. A potom môžu prísť aj nepríjemné situácie, keď máte naozaj svoje starosti a niekto celkom drzo, pretože ľudia nie sú iba tolerantní a príjemní, na vás zavolá „hej, poď sem, Hanzlík". No malo to aj svoje výhody, aby som bol úprimný. V časoch, keď boli banány pod pultom, predavačka na mňa žmurkla a povedala: „Príďte dozadu." Dnes už tie banány majú všade.
Určite je to pre vás aj satisfakcia za prácu. Niektorí vaši kolegovia sú do konca života hercami druhých úloh. Jedna vaša kolegyňa povedala, že keby nemala v tejto práci hrať prvé husle, radšej by ju nerobila vôbec.
Ako vravel Miloš Kopecký: Keď sa herec v tridsiatke musí predstavovať, je to zlé. Je to kruté.
Nechcete hovoriť o svojom súkromí, ale dovoľte takúto otázku. S Danielou Kolářovou ste často tvorili hereckú dvojicu. Nikdy medzi vami nepreskočila iskra?
Iskry medzi nami lietali, ale inak. Keď sme spolu skúšali v divadle, ona bola úžasná partnerka. Hralo sa s ňou výborne. Ale skúšanie s ňou bolo niekedy tvrdé, pretože sme obidvaja tvrdé hlavy. Takže áno, iskrilo to medzi nami, dokonca tak, že som od nej dostal aj niekoľko faciek. Keď si chce žena presadiť svoje, je to vždy komplikované.
Prečo ste pred rokmi, na vrchole kariéry, odišli z Vinohradského divadla a prestali aktívne hrať?
Po tridsiatich rokoch, keď som tam hral jednu veľkú úlohu za druhou, som bol už naozaj vyčerpaný. Okrem divadla som hral vo filmoch, v televízii, mal som toho veľa. Do toho prišla zmena režimu. V tých novembrových a
decembrových dňoch sme dostali strašne zabrať, pretože sme jazdili so študentmi po republike. Nespali sme, dostali sme zabrať fyzicky, aj emočne. Po tej pauze, keď sa nehralo, som sa mal vrátiť do divadla a zistil som, že som príšerne unavený, vyhasnutý. Tridsať rokov som zo seba iba vydával, nemal som čas aj niečo nabrať - či už športom, alebo čítaním, chodením do divadla. Zistil som, že to už nejde. Navyše som mal zdravotné problémy, dostával som závraty, bol som pred operáciou chrbtice. V divadle som niekoľko sezón žiadal, aby mi dali rok neplateného voľna. Vždy mi povedali: „Neblázni, ešte budeš robiť Oidipa a ešte toto..." Vždy som sa dal presvedčiť. A ako na potvoru práve nastúpila nová riaditeľka Jiřina Jirásková. Prišiel som a hovorím jej: „Jiřina, ja potrebujem teraz na rok vysadiť." A ona vraví: „Ty si sa zbláznil. Teraz, keď ja nastupujem? Potrebujem ťa!" Povedal som jej: „Ale ja si musím odpočinúť. Keby som mal zlomenú ruku alebo nohu a mal by som ju v sadre, tak by bolo jasné, že nemôžem vyliezť na javisko, ale ja mám zlomenú dušu a to nevidieť." Nezostalo mi nič iné, než dať výpoveď. Myslel som si, že to bude na rok, že sa zregenerujem a vrátim sa. Osud to tak zamiešal, že je to dnes už šestnásť rokov. Už som v tom divadle dlho nestál a už tam nepôjdem.
Nebáli ste sa dať výpoveď?
Nebál som sa, pretože v stave, v akom som bol, by som tam už nebol nič platný. Už by som to nemohol robiť zodpovedne, tak, ako by som chcel. Veril som, že po roku sa vrátim a bude všetko v poriadku. Osud chcel, že to bol ešte jeden rok, ešte jeden rok... A naraz z toho bolo desať, pätnásť rokov.
V tieto dni má premiéru slovenský film Pokoj v duši, v ktorom hráte. Väčšinou slovenskí herci chodia hrať do Čiech. Ako ste prišli k tejto role?
Scenár napísal Jirka Křižan, je to veľmi dobrý scenárista, a scenár sa mi dosť páčil. Moja úloha je maličká, hrám tam rušňovodiča. Pána režiséra som nepoznal, ani kolegov, ktorí v tom hrali, pretože je to príbeh štyridsiatnikov. Nakrúcalo sa v lete, v prostredí, kde som nikdy nebol, v Čiernom Balogu.
Medvede ste tam nestretli?
Medvede som tam nestretol, ale halušky som tam jedol, dobré vínko popil a s dobrými ľuďmi sa tam stretol. Bolo to pekné nakrúcanie.
Ako sa cítite v Bratislave po dlhom čase?
V Bratislave je vždy dobre, len bohužiaľ tu mám vždy málo času. Chcel som prísť už včera, zájsť do divadla, stretnúť sa s kamarátmi, ale nevyšlo mi to. A teraz tu sedím s vami a chcem ísť večer do toho divadla.
Tak už len krátko. Čo robíte teraz?
Pätnásť rokov som robil podobný program ako Milan Kňažko, Úsmevy, ale ten mi teraz po pätnástich rokoch vzali. Počul som, že aj Milanov program sa má rušiť. Bol to program pre pamätníkov, ľudia ho mali radi. Neviem, prečo dnes všetci chcú robiť televíziu pre mladých. Mladí sa na televíziu nepozerajú, tí majú iné záujmy ako zízať do škatule. Ja aj Milan sme robili program pre pamätníkov a tí sú žiaľ často odkázaní len na tú škatuľu. Takí sme boli i Úsměvy sú programy, pri ktorých si diváci zaspomínajú na svoju mladosť a navyše sa tam nestrieľa, nehovorí sa vulgárne a netečie krv. Mal som ctižiadosť ľudí pohladiť po duši. Škoda.
Veľmi mladý ste sa stali slávnym, potom ste sa na vrchole síl od všetkého odstrihli. Našli ste to, čo ste hľadali?
Vraví sa, všetko zlé je na niečo dobré. Tridsať rokov som chodil do divadla zadným vchodom a nemal som čas chodiť do divadiel tým predným, pretože som skoro stále hral. Teraz mám už pätnásť rokov slobodu. Môžem
chodiť zadným vchodom za kolegami, ale predovšetkým predným vchodom do časti, kde som nesedával, teda do hľadiska. A divadlo je z hľadiska tiež pekné.
Ale diváci vás radšej videli na javisku.
Viete, čoho sa obávam? Dostal som množstvo ponúk, a boli to krásne roly, aby som sa do divadla vrátil. Vždy som to zvažoval. Nakoniec som si povedal, že lepšie je, keď diváci - lebo ja som vždy všetko robil pre divákov, nie pre seba - lepšie je, keď diváci budú mať v pamäti: Hanzlík, to býval dobrý herec. Ale keby som sa dnes vrátil a jeden večer, jedno predstavenie by som zahral zle, tak by vraveli: „Bol to dobrý herec, ale už to nie je ono." Tak nech je to bez toho prídavku. Nech si nechajú tú spomienku. A to mi stačí.
Jaromír Hanzlík (1948) Narodil v Českom Těšíne. Otec bol herec, mama pracovala ako asistentka réžie v Čs. televízii. Jeho spolužiakom na gymnáziu bol herec Petr Štěpánek. Prvý raz si zahral vo filme ešte ako študent gymnázia v roku 1965 v drámach Fínsky nôž a Každý mladý muž. V roku 1966 mu priniesol popularitu film Romance pro křídlovku režiséra Otakara Vávru, kde si zahral po boku Zuzany Cigánovej. V roku 1969 dostal rolu v historickej komédii Slasti otce vlasti, v ktorej sa prvý raz objavil s Danielou Kolářovou. Tá sa stala jeho častou hereckou partnerkou v divadle aj vo filme (Noc na Karlštejne, Léto s kovbojem, seriál Taková normální rodinka). V 70. rokoch stvárnil asi 40 filmových a televíznych úloh. Zrejme najznámejšou filmovou úlohou je úloha v komédii Jak utopit Dr. Mráčka. Zahral si v mnohých českých seriáloch - Byl jednou jeden dům (1974), v trilógii Podnájemníci (1976) s Ivanou Andrlovou, v Nemocnici na okraji mesta (1978), v seriáli Sanitka (1984) a Cirkus Humberto (1988). V 80. rokoch bol obsadzovaný režisérom Jiřím Menzlom vo filmoch nakrútených podľa Bohumila Hrabala - Postřižiny a Slavnosti sněženek, takisto hral v Menzlovom filme Konec starých časů podľa Vladislava Vančuru (1989). V roku 1993 opustil Vinohradské divadlo a istý čas žil v zahraničí. V Českej televízii pätnásť rokov uvádzal spomienkový program venovaný českému filmu - Úsměvy.
