SME

Dado Nagy: Knihy nie sú drahé

Keby bol Harry Potter zaradený na školách do povinného čítania, prestal by deti zaujímať, tvrdí v rozhovore znalec kníh Jozef Dado Nagy.

Narodil sa v roku 1970. Vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave, odbor angličtina a ruština. Od februára 1993 do decembra 2005 pracoval s dvoma prestávkami ako redaktor a moderátor Literárnej revue v rádiu Twist. Autorsky aj moderátorsky sa podieľaNarodil sa v roku 1970. Vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave, odbor angličtina a ruština. Od februára 1993 do decembra 2005 pracoval s dvoma prestávkami ako redaktor a moderátor Literárnej revue v rádiu Twist. Autorsky aj moderátorsky sa podieľa (Zdroj: Samo Trnka)

Keby bol Harry Potter zaradený na školách do povinného čítania, prestal by deti zaujímať, tvrdí v rozhovore znalec kníh a moderátor Jozef Dado Nagy.

Poznáte dobrý vtip o knihách?

O knihách nie, ale páči sa mi tento: Pánovi Novákovi po dvadsaťpäťročnom šťastnom manželstve zomrela žena. Dlho za ňou smútil, potom si však povedal, že treba začať znova žiť. A tak začal pravidelne cvičiť, držal diétu, zmenil svoj šatník, nechal si opraviť zuby... Po roku sa večer pozerá do zrkadla a je so sebou mimoriadne spokojný. „Konečne začnem nový život," hovorí si. Ľahne si spať a v noci zomrie. Keď pri nebeskej bráne stretne Boha, vyčítavo mu hovorí: „Bol som dobrý manžel a skvelý otec, tvrdo som na sebe pracoval... Chcel som iba začať nový život. Prečo si mi to urobil?" Boh sa pozrie so svojich papierov a povie: „Hm, prepáč, s niekým som si ťa pomýlil."

Je mylná predstava, že v detstve ste boli plachý, kolektívu sa strániaci samotár, ktorý o futbale vedel iba z počutia?

Pol na pol. Do desiatich až dvanástich rokov som bol súčasťou dúbravskej partie a veľa času som trávil vonku. Patrili k tomu preliezačky plotov aj bitky. Neustále sme sa tĺkli, takže utiahnutý som určite nebol. Potom sme sa však presťahovali do inej štvrte a tam som si už kamarátov nenašiel. To bol zlom, keď som začal viac sedieť doma a venovať sa čítaniu.

Intelektuálny rast ako dôsledok samoty?

(smiech) Čo som mal robiť? Mimochodom, keď ste sa už pýtali na futbal, ten som síce naozaj hrával zriedka, ale strednú školu som začal práve ním, pričom som si rovno zlomil nohu.

Čítanie prichádza najmä ako prirodzená snaha nasávať nové informácie, prežiť dobrodružstvo, ale u mnohých tiež ako dôsledok komplexov, či samoty. Niektorí akoby knihami riešili únik z reality.

Iste, je to rôzne. U mňa to však prišlo celkom prirodzene. Naši mali solídnu knižnicu, vždy bolo z čoho vyberať. Mama nakupovala celé edície SPKK, knižnicu modernej prózy a podobne, k tomu sa pridružil zážitok nielen z čítania, ale aj z počúvania nahrávok. Rodičia ma totiž za operáciu krčných mandlí „odškodnili" gramofónom, takže som v piatich rokoch počúval rozprávky z platní. Literatúra sa mi teda najskôr spájala so zvukom. Neskôr, najmä na strednej škole, som zase veľmi rád počúval Slovenský rozhlas. Sobota, počas ktorej sa vysielali rozhlasové hry pre mládež, tvorila môj spoločenský vrchol týždňa. Transformácia literatúry do zvuku ma vždy fascinovala.

((v))

Kde-tu počuť výčitku, že kedysi deti čítali viac, nebolo toľko programov v televízii, počítačové hry, internet. Naozaj čítajú menej? Poznajú verneovky či mayovky? A je to vôbec chyba?

Viacerí mi hovorili, že decká dnes len sedia za počítačom a čítanie ide bokom. Mnohí dokonca priznávajú, že si nepamätajú, že by svojich potomkov niekedy videli s knihou. Dnešné deti možno naozaj nepoznajú verneovky, ale spomeňte si, čo sa dialo, keď vyšiel Harry Potter. To boli miliónové predaje a doslova šialenstvo. Koľkokrát som bol v nejakej škole a videl, že osem- až deväťročné deti majú tieto hrubé knihy podrobne prelúskané. Obľúbené knihy dnešných detí sú jednoducho iné ako naše, v každom prípade si nemyslím, že by deti prestali čítať. Niečo podobné sa teraz deje s knihami od Stephenie Meyerovej.

Prekladateľka kníh Hilda Holinová mi spomínala, že pre deti je dôležité, aby im rodičia čítali alebo hovorili rozprávky. Ako dopadne dieťa, ktoré ich nepočuje a nie je vedené k čítaniu ani neskôr? Vyrastie z neho kultúrny barbar?

Neviem to posúdiť do detailov, možno áno, možno nie. Odpoveď sa však ponúka sama - rozprávky sú dôležité vzhľadom na rozvíjanie slovnej zásoby, obrazotvornosti a podobne, na rozoznávanie dobra od zla. Na strane druhej - môžeme naisto povedať, že počítačové hry tvorivosť alebo obrazotvornosť nerozvíjajú?

Môžeme?

Práve že neviem, ale myslím si, že téza typu „ak dieťa nebude čítať, bude z neho kultúrny barbar", úplne neobstojí. Nerobil by som z toho strašiaka. Nedávno si ma pozvali na besedu do jednej spoločnosti, pričom téma znela: „Aký je zmysel čítania?" Po chvíli rozprávania som pochopil, že to nemyslia v teoretickej rovine, ale naozaj. Podľa viacerých účastníkov totiž čítanie nemá žiadny zmysel.

Prosím?

Áno, vôbec nijaký. Pýtali sa, aký prínos a zmysel má trebárs čítanie beletrie. Ktosi tam podal nasledovné argumenty - pri jej čítaní neprúdia do hlavy žiadne vedomosti a informácie, a ak, tak veľmi pomaly a aj to skreslené. Tvrdil, že človek sa takým čítaním neučí, a ak sa chce niečo dozvedieť, musí v beletrii prečítať stohy nezáživných a nudných opisov. A ja som im mal vysvetliť, prečo si myslím, že to nie je pravda.

Podarilo sa?

Mohol som im povedať iba jedno: neviem síce, aký zmysel má čítanie beletrie, ale mňa jednoducho ohromne baví. Mám z neho pôžitok a zábavu. Nechcem nikoho obviniť, že bez čítania sa stane menej hodnotným človekom, ja to mám jednoducho rád a preto nad zmysluplnosťou čítania ani neuvažujem.

Tri dni po besede sme mali v Nitre besedu s Kornelom Földvárym. Položil som mu tú istú otázku. Dosť som ho ňou šokoval. Človeku, pre ktorého je čítanie doslova životom, znie totiž totálne absurdne. Je to, ako keby sme sa pýtali, aký má zmysel, že vôbec žijeme.

Ak to ale preženieme a odmyslíme si odborné knihy, nie je čítanie naozaj len snaha príjemne zabiť čas, pretože práve nemáme do čoho pichnúť?

Znie to asi smiešne, ale ja som mal od detstva pocit, že v knihách nájdem odpovede na všetky otázky, s ktorými si neviem rady. Vždy som intuitívne hľadal príbehy a postavy, s ktorými som sa mohol stotožniť. Bolo mi tak ľahšie. Je príjemné dozvedieť sa, že aj iní sa boria s podobnými problémami ako ja.

Z toho vyplýva, že čítame najmä zo sebeckých dôvodov.

(smiech) V podstate áno. Hľadáme samých seba, respektíve nám podobných, aby sme sa necítili opustení. Človeku je potom ľahšie na duši.

1.jpg

Naše ročníky mali v škole takzvané povinné čítanie a čitateľské denníky. Nebola to chyba, keďže slovo „povinné" potom mnohým evokovalo nudné a nezáživné veci? Pritom okrem nudných diel tam boli aj skvosty. Pri čítaní Sofoklovej Antigony som v škole trpel, po rokoch už nie.

Iste, takto som to často pociťoval aj ja. Systém bol nastavený zle, pretože čítanie kníh bolo súčasťou zautomatizovaných povinností, definovaných učebnicami. Mne na školách dodnes primárne prekáža ten „masový výkrm", teda povinnosť niečomu sa venovať bez osobného zaujatia. Chýba mi absolútne zapálenie sa pedagógov, ktoré motivuje prečítať si viac.

Málokedy som pri učiteľoch cítil, že nejde iba o prenos sterilných informácií, ale o akúsi obetu, nasadenie. Ťažko môžete motivovať dieťa, aby si prečítalo knihu, keď z učiteľa necíti, že to dielo miluje. Na hodinách napríklad neexistuje hlasné čítanie z kníh. Na výške som mal skvelého lektora, Američana, ktorý „objavovanie" vecí bral ako svoje osobné poslanie. Takých však bolo málo, väčšina len vošla do miestnosti a už ste zaspávali. Keď som učil v jazykovej škole, mali sme aj my, lektori, pedagóga, ktorý nás trénoval iks trikov, ako zaujať. Šli z neho megawatty pozitívnej energie. Vravel, že ak chceme niekoho pre niečo zapáliť, musíme byť ako sopka. Len tak vraj prenesieme nejakú energiu na iných.

Čo by nastalo, keby bol do povinného čítania zaradený Harry Potter?

Obávam sa, že by sa to po čase otočilo a prestal by deti zaujímať. Chápem síce, že systém je dôležitý a povinné čítanie má svoj zmysel, ale oveľa významnejším prvkom je osoba, ktorá deťom informáciu prináša. Do povinného čítania môžete zaradiť hocičo kvalitné a čítavé, ak sa na to pôjde s príkazmi, decká to okašlú. Harry Potter by sa tak mohol dostať na úroveň kníh typu Jakubko alebo Čenkovej deti. Rodičom však stačí použiť drobnú manipuláciu. Mama môjho kamaráta mu necháva knihy ledabolo položené na stole alebo WC. Bez komentára. Nenútila ho, aby ich čítal. Nudil sa, a tak vzal do rúk prvé čo našiel. Knihy stačí deťom len ponúknuť, ostatné príde samo.

Vyštudovali ste angličtinu a ruštinu. Prečo práve tieto jazyky?

Na strednej ma bavili najviac. Na základnej som mal nemčinu, tú som však bohvieako nemusel, takže, keď nás na gymnáziu zaraďovali do skupín, tvrdo som si vybojoval angličtinu. Ruštinu som mal, na rozdiel od mnohých, úprimne rád. Nebol v tom žiadny kalkul ani nič podobné, nešlo mi o to, aby som bol trendy, jednoducho som sa k nej dostal cez pesničky Vysockého a podobne. O inom štúdiu som ani neuvažoval, jazyky boli jasnou voľbou. Možno by som ich vymenil za štúdium literatúry, ale nič také vtedy nebolo.

V tom čase ste ani netušili, že raz budete o knihách moderovať relácie.

Také čosi nehrozilo. Predstava bola jasná - živiť sa budem vyučovaním angličtiny, dokonca som istý čas pracoval ako lektor a musím povedať, že ma to napĺňalo. Počas vysokej školy som bol totiž chodiaca znôška komplexov, prednášky ma nebavili, nudil som sa, zrazu som sa našiel. Vyučovanie iných v sebe spája dynamiku, herectvo, vedomosti, kreativitu...

Čo písanie?

Písanie by bolo pre mňa ideálnym a najpríjemnejším spôsobom obživy. (smiech) Nemusíte ani veľmi vychádzať z domu, ráno zľahka pozriete z okna a vidíte, ako sa všetci náhlia do práce, zatiahnete žalúzie, dopijete kávičku, sadnete k počítaču a viete, že máte celý deň pre seba. Toto závidím spisovateľom, ale aj výtvarníkom a rôznym iným umelcom. Nutkanie písať však asi nebolo dosť silné. Mám totiž v sebe jednu problémovú vlastnosť - mne sa nechce robiť vôbec nič.

Kdesi ste už priznali, že ste strašný lenivec.

Bol rok, keď som naozaj nerobil skoro nič. Doteraz ho považujem za najúžasnejší rok môjho života. Nič som nevysielal ani nemoderoval, skoro s nikým som sa nestýkal, mohol som si len čítať, premýšľať a písať.

Tu treba zacitovať z iného vášho rozhovoru: „Stále mám pocit, že žijem príliš pohodovým životom, a vždy prídem do rozpakov, keď sa ma niekto spýta, z čoho vlastnej žijem."

To platí. Našťastie, hoci pracujem, robím len to, čo ma baví. Na môj vkus je to však aj tak veľa, človek potom nemá čas si užívať. Keď chce človek písať, musí mať okrem talentu a času aj silný vnútorný pretlak. Aký pretlak však môžem mať, keď musím denne vybaviť iks vecí, zažijem päť stresov a večer sa túžim dostať akurát tak do postele?

2.jpg

Ochudobňoval nás socializmus o veľké množstvo kvalitnej literatúry?

Samozrejme, hoci aj vtedy tu boli silní autori. V ZSSR prišlo obdobie uvoľnenia dávno pred nami. Chodili sme do Moskvy na stáže ako študenti a bol som doslova šokovaný tamojšou atmosférou. Vo veľkom som si kupoval diela a autorov, ktorí sa u nás nedali zohnať. Ruská literatúra sa pre mňa zrazu stala omnoho farbistejšou.

U nás fungovali edičné plány, schvaľované ideologickými komisiami, aby nebodaj nešlo von čosi problémové, stanovený bol dokonca presný pomer, koľko kníh musí byť od autorov zo ZSSR, koľko z „ostbloku" a koľko zo západného sveta. Ak sa sem dostalo niečo mimoriadne kvalitné, hneď sa to vypredalo, lebo toho bolo málo.

Kto z vtedajších autorov vás „bral"?

Mal som rád Slobodu, Šikulu, Balleka, Jaroša, Dušeka, Mitanu a ďalších, ale úprimne poviem, že hoci sa mi mnohé z ich vecí páčili, ozajstný pôžitok, spojený so zábavou a prebudením, prišiel pre mňa až s Pišťankovým románom Rivers of Babylon. Mal som pocit, že sa otvorila odlišná poetika, čosi úplne nové.

To už bolo po revolúcii. V čom nové?

V spôsobe videnia sveta, vo využití jazykových prostriedkov, v zobrazení reality. Také niečo tu chýbalo. Z tej knihy cítiť absolútnu štylistickú bravúru. Potom vyšiel Mladý Dônč, čo bola vec, ktoré ma tiež doslova uchvátila. Pri jej čítaní som sa tak zabával, že niektoré pasáže som si opakoval stále dokola a smial sa pritom.

Pišťanek teda pre vás naštartoval novú éru literatúry?

Ani nie, lebo tam, kde začala, vlastne aj skončila. V 90. rokoch sa to všetko uťalo, zaspalo. Nastúpilo obdobie literárneho experimentu, keď sa autori hrali s písaním, ale nič reálne nezachytávali. Dosť ma to iritovalo. Trochu zjednodušujem, ale tak som to vnímal.

Chcete povedať, že pred a po Rivers of Babylon tu bola literárna šeď?

Svojím spôsobom áno. Neskôr sa to zlepšilo. Čakal som, že istý čas po roku 1989 prídu diela, ktoré budú nejako reflektovať socialistické obdobie, ale začali skôr mladí autori, začínajúci u Kaliho Bagalu. Ten robil vydavateľskú činnosť veľmi cieľavedome, systematicky a objavil tak množstvo dobrých spisovateľov.

Vzhľadom na to, kam Bagalovo vydavateľstvo tvrdošijným vydávaním výhradne slovenských autorov dospelo, šlo o dobrú cestu?

Jednoznačne. Z pohľadu našej domácej literatúry určite.

A z pohľadu biznisu? Odmietal totiž vydávať komerciu, z ktorej by sa dala dotovať literatúra - ako on hovorí - s veľkým L.

Doba sa mení. Keď s tým začal, bola to oveľa ľahšia cesta ako neskôr. Kali bol reálne jediný, kto sa venoval mladým neznámym autorom. Tí ani nemali iné možnosti, lebo veľké kamenné vydavateľstvá o nich nejavili záujem. Šli totiž komerčnou cestou, čo Kali nechcel. Jeho cesta hľadania a výchovy slovenských spisovateľov tak bola a ostala výnimočným počinom.

Nepochybne. Nakoniec však na to doplácal zdravím aj peniazmi.

Ukázalo sa, že ako každá, aj táto cesta mala svoje obmedzenia. Markantným prípadom je Mišo Hvorecký. Mnoho autorov, ktorých Kali objavil, totiž má aj komerčnejšie videnie svojej tvorby, čiže im nestačí mať vydanú knihu, chcú sa vidieť v tisícových nákladoch na pultoch kníhkupectiev. Kali mal v tomto svoje limity, nechcel ich prekročiť, takže pre časť autorov sa vlastne stal brzdou. Hoci vďační Bagalovi za to, že im dal kedysi šancu, začali hľadať uplatnenie inde.

Doplácal teda na generovanie schopných autorov, ktorých nároky časom nemohol uspokojiť?

Presne. Tých, ktorí odišli k veľkým vydavateľstvám, bolo pomerne veľa. Ponúka sa analógia s rodičovskou výchovou - rodičia vás vychovajú, neskôr sa však musíte vydať vlastnou cestou. Preto na tom nevidím nič zlé. Kalimu však patrí neskonalá zásluha na tom, čo dokázal, že spravil súťaž Poviedka, že rozvíril literárny život, ktorý tu v 90. rokoch takmer neexistoval. Stačí si porovnať literárne akcie - v tom čase ich robil možno Daniel Hevier alebo ja, inak prakticky nikto. Dnes ich je ich aj päť za deň a človek má problém vybrať si, na ktorú pôjde.

3.jpg

Čo sa udialo s predajom kníh po revolúcii?

Tesne po revolúcii značne stúpol, následne padal dole. Najskôr totiž prišiel obrovský hlad po kvalitnej literatúre, ľudia nakupovali ako diví, ale neskôr to celkom prirodzene opadlo.

Kvôli cenám?

Nemyslím si. Je otázkou, čo je ešte lacné a čo už drahé. Podľa mňa je to otázka preferencií. Keď niekto nemá problém kúpiť si tričko alebo blúzku za tisíc korún, pričom na Miletičke ich zoženie lacnejšie, prečo by sa mu mala zdať tristokorunová kniha drahá? Nemyslím si, že knihy sú drahé, je to o tom, čomu dáte prednosť. Kto nečíta, tomu sa zdajú predražené, u koho ide o neoddeliteľnú súčasť života, ten na knihy peniaze nájde, nech stoja hocikoľko. Je tristo alebo päťsto korún za dobré dielo veľa?

Keď si vezmem, koľko sa vyhadzuje na nezmysly, tak ani nie. Mimochodom, v čom bolo vydávanie ideologicky nevhodných kníh pre socializmus nebezpečné? Netrpia diktátorské režimy len zbytočnou paranojou?

Osobne si nemyslím, že by to mohlo priamo ohrozovať akýkoľvek režim. V roku 2005 som bol v Lukašenkovom Bielorusku a ostal som prekvapený, pretože v literatúre tam nie sú v podstate žiadne obmedzenia, mali všetky svetové bestsellery. Ideologická politika je zaujímavá - ak je nejaká kniha pre režim nepohodlná, priamo síce nezakážu jej vydanie, ale vznikne problém, ako ju dostať do kníhkupectiev. V ČSSR bol iný systém - niekto tu naplánoval, koľko bude zemiakov, koľko iného tovaru, medzi iným aj kníh, čiže mnohé veci nevyšli nie kvôli ideológii, ale kvôli tomu, že všetko bolo nepružné.

Na vznik bestselleru stačí dobrá kniha, alebo vždy treba aj marketing?

Ľudia si obvykle kvalitné knihy nájdu aj bez reklamy, ale nie vždy. Niektorí autori však dokážu použiť doslova geniálne marketingové stratégie.

Napríklad?

Spomeňte si na kauzu Petra Bakalářa spred rokov. Napísal knihu Tabu v sociálnych vedách. V časopise Reflex som čítal, že ide o výtvor, v ktorom sú rasistické názory. V druhom čísle naň bola negatívna recenzia, v treťom zase rozhovor s autorom, ktorý vravel, že premýšľal o napísaní knihy, ktorou by pichol do osieho hniezda. Vymýšľal, že bude protikatolícka, potom antifeministická, nakoniec spracoval teóriu s rasistickými názormi typu „isté rasy majú nižšiu intelektuálnu kapacitu".

Kniha sa predávala v nenormálnych nákladoch, hoci šlo o pseudovedecký produkt. Autor si proste vymyslel antipropagandu, ktorá mala zámerne naštvať ľudí - a médiá aj čitatelia to zhltli. Vyšlo to geniálne, dokonca aj za mnou prišla TA3, aby som sa ku knihe vyjadril. Povedal som, že jej len robia reklamu a presne o to autorovi ide. Podobné to bolo so zakázaním Hitlerovej knihy Mein Kampf. Keby nebola zakázaná, ani pes by po nej neštekol.

Je česká literatúra, aj vzhľadom na množstvo vydávaných kníh, kvalitnejšia?

Najmä je iná. Cestu do sveta jej svojho času vyšliapal Kundera. Ťažko to porovnávať, predminulý rok som mal v rámci slovenskej literatúry pocit zhrozenia, dokopy nič poriadne nevyšlo. Minulý rok sa však situácia zmenila, objavilo sa viacero kvalitných diel. Vôbec si však nemyslím, že v globále by sme mali mať nejaké komplexy menejcennosti.

4.jpg

Čo je lepšie - čítať aspoň brakovú literatúru, alebo radšej nečítať vôbec?

Jednoznačne čítať. Každý nech sa venuje literatúre, aká ho zaujíma. Je to každého výsostné právo. Bolo by smiešne niekoho odsudzovať za to, že číta nejaké ženské autorky, respektíve ich „ľahšie" knihy.

Sú aj hlasy, že lepšie je také nečítať, pretože brak nespĺňa požiadavku kultivovania osobnosti a človeka ohlupuje.

To je u každého iné. Pavel Vilikovský má v jednej zo svojich detektívok krásny motív: našiel sa mŕtvy muž. Manželka dotyčného totiž mala rada ľahšiu, takzvanú červenú knižnicu, pričom ich vzťahovo-emotívny život bol v reálnom živote nulový. Svoje emócie teda hľadala a nachádzala v ľahkých knihách o láske a vzťahoch. On sa jej vysmieval, že číta brak. Jedného dňa jej knihy vzal a spálil. Keďže ju pripravil aj o virtuálne emócie, jednoducho ho zabila. O tom to je - ak niekto začne rozhodovať, čo je dobré, kvalitné, hodnotné, nastáva problém.

Ak je však pre niekoho hodnotnou autorkou Steelová a pre iného Murakami, potom je zbytočné hodnotiť, čo je dobré a čo zlé. Ako niekto môže definovať vkus, keď pre jedného je Keleová-Vasilková umením a Paulo Coelho nestráviteľným gýčom, či naopak?

K novým prúdom literárnej vedy patrí aj reflexia takzvaných bestsellerov. Je isto dôležité vedieť zhodnotiť aj to, prečo je konkrétny autor v konkrétnom období taký obľúbený. Ak je najpredávanejšou autorkou Keleová-Vasilková alebo Hvorecký, mala by literárna veda dokázať definovať príčiny. Má praktický zmysel, aby kritik rozdupal Steelovej knihy pod čiernu zem a označil ich za brak, klišé a podobne? Nemá, pretože jej čitateľky to aj tak vôbec nezaujíma. Čítajú ju predsa kvôli emóciám, ktoré im poskytuje, zvyšné literárne aspekty tak či tak ignorujú. Okrem toho existuje vôbec v tomto štáte nejaká relevantná literárna kritika, na základe ktorej by sa ľudia orientovali v tom, čo budú čítať?

Neexistuje. Rovnako ako divadelná.

Ja mám k tým veciam iný prístup. Ak sa mi čosi nepáči, neoznačím to za brak, akurát to nečítam a nepropagujem. Viem, že ženské romány alebo knihy Maxima E. Matkina nie sú určené pre mňa, ale rešpektujem, že iných zaujímajú. Nechápem napríklad kritikov, ktorí razia teóriu, že ak sa kniha predáva v náklade nad tisíc kusov, tak ju nevezmú do rúk, lebo vraj ide o komerciu.

Raz som pripravoval reláciu o ženských románoch, takže som ich musel aj čítať. Nebavili ma, ale uznal som, že sú napísané veľmi zručne a uveril, že ženy si pri nich naozaj poplačú, že pre ne v istých momentoch nastane katarzia, že im to niečo dá. Rovnako Polnočný denník od Matkina - zhltol som ho za jedno popoludnie, čítal sa dobre, nekládol žiadny odpor, ale keď som skončil, ostalo vo mne prázdno. Bola v tom remeselná zručnosť, ale cítil som sa, akoby ma niekto o niečo obral a nie obohatil. Napriek tomu nebudem hovoriť, že ide o brak, jednoducho to nie je kniha pre mňa.

Váš systém teda stojí na propagácii obľúbených kníh, nikdy nie na kritike zlých?

Prezentujem tie, ktoré považujem za zaujímavé a objavné. Zlú knihu odložím a viac sa o ňu nezaujímam, nebudem ju čítať nasilu, aby som ju verejne kritizoval. Som skôr popularizátor ako kritik.

5.jpg

Často počuť pochybnosti o zmysle literárnych cien, keďže ide o subjektívny výber poroty. Majú svoj význam?

Určite. Ich cieľom je nájsť v celej škále vydávaných kníh tie najlepšie. Napríklad v Anglicku to robia veľmi profesionálne, v každom kníhkupectve je úplne jasné, ktoré diela patrí do top 10 v rámci rôznych prestížnych cien. Pozornosť čitateľov je tak upriamená na niečo, čo je zaujímavé a hodnotné. U nás vyjde ročne úžasné množstvo dobrých kníh z domova aj zo zahraničia, ale ani pes po nich neštekne, ostávajú bez ohlasu. Minulý rok sa to stalo napríklad knihe Ireny Brežnej Na slepačích krídlach, čo je rozprávanie malého dievčatka z 50. rokov, ktorého mama je zavretá vo väzení. Neskutočne krásna, vtipná a úžasná kniha. Výsledok? Nikto si ju poriadne nevšimol.

Kto zlyhal? Vyzerá to na odfláknutý marketing.

Nájsť jediného vinníka je ťažké. O knihu sa má starať najmä vydavateľ, prispieť by však mali aj médiá.

Nezlyhali kníhkupectvá? O vydaní knihy predsa vedeli.

Ťažko ich odsudzovať. Pre ne je to len biznis, normálny obchod. Nebudú predsa vystavovať knihu, okolo ktorej nie je marketing, pretože im ostane ležať na pultoch. Z predaja žijú, nemožno im vyčítať, že nevystavia to, z čoho predajú pár kusov. Pomohla by možno aj perfektne odpromovaná literárna cena, lenže tej sa tu málokto poriadne venuje. Kým kniha nebije do očí všade, kam sa pohneme, ťažko sa dostane do povedomia ľudí.

Známou a prestížnou cenou u nás je Anasoft litera. Je jej čo vytknúť?

Voči nej mám len jednu drobnú výhradu, ktorú som tlmočil aj jej tvorcom. Vážim si, že taká cena existuje a oceňujem prácu, ktorú organizátori venovali marketingu nominovaných autorov. Mám však pocit, že sa medzi nominácie často dostávajú skôr okrajovejšie diela. Diela, ktoré vzbudili aj čitateľský záujem porota viac-menej ignoruje. Z minulého ročníka som určite nemal pocit, že toto by som dokázal odporučiť ako sedem najlepších kníh, ktoré predminulý rok vyšli. Ale to je, samozrejme, vec poroty.

Kritici a poroty v každej brandži sa štylizujú do pozície ťažkého undergroundu. Keby mali pochváliť kvalitné komerčné dielo, asi by z nich ubudlo.

Predminulý rok vydal Michal Hvorecký román Eskorta. Jeho Plyš sa mi nepáčil, ale v tomto prípade šlo o dobré dielo. Minimálne o dve až tri triedy lepšie ako niektoré knihy, ktoré na tú cenu nominovali. Nedali ho tam, pretože pre nich je Hvorecký komerčný a hotovo.

To isté Dominik Dán a kniha Červený kapitán. Ide o skvelú detektívku so silnou témou, ale nemala šancu sa tam dostať, lebo sa z nej predalo príliš veľa kusov. Podľa mňa je to škoda.

Koľko denne čítate?

(smiech) Sú aj dni, keď vôbec, najmä ak mám plno inej práce. Bol by som však rád, keby som mal možnosť čítať stále, je to príjemná vec. Čítať musím, inak by som do nej nemohol vyberať do rozhlasových relácií úryvky z kníh.

Prezentujete tam výhradne knihy, ktoré sa vám naozaj páčia, alebo vás do reklamy pre svoje produkty tlačia aj vydavateľstvá?

Zaujímavá otázka, ale nie je to tak. Takmer vôbec sa nestáva, aby vydavateľstvá apelovali na to, čo mám prezentovať. Nechávajú to na mňa.

Všetky knihy, o ktorých v rádiu hovoríte, ste naozaj prečítali?

Jasné, že nie. (smiech) To sa nedá stihnúť, nech by som hocijako chcel.

6.jpg

Ktorí sú vaši top autori posledného obdobia?

Tých je veľa, vypichnem len niektorých. Práve som dočítal skvelý nový román Davida Lodga Ako prosím?, mojou stálicou je Paul Auster a jeho Newyorská trilógia, z ktorej som bol doslova uchvátený. Minulý rok bol v Prahe, takže som sa tam napriek lenivosti vybral a vyslovene ma šokovalo, že túto totálnu megahviezdu odprezentovali len okrajovo. Páči sa mi tiež Chuck Palahniuk. Z našich je výborná napríklad Jana Juráňová, ktorá napísala knihu Žila som s Hviezdoslavom, ale tiež Paľo Rankov a jeho dielo Stalo sa prvého septembra, či Jozef Banáš a kniha Zóna nadšenia. Jeho Idioti v politike sa mi ale nepáčili, hoci sa stali bestsellerom.

Čo Ľubo Dobrovoda?

Do povedomia sa dostal cez súťaž Poviedka od Kaliho Bagalu. Keď som videl jeho fotku v zborníku, na ktorej vyzeral ako kulturista, myslel som si, že ide o dobrý fór. Potom však prišiel na odovzdávanie cien, okamžite si vyzliekol tričko a naozaj mal perfektne vytvarované svalstvo. Ide o veľký objav, fantastického rozprávača, určite patrí k najväčším, akých slovenská literatúra mala. Knihy Ja, malkáč a Ja, veľkáč, sú úžasné. Je to excentrický „týpek", človek sa úžasne baví na jeho príhodách. Jeho poviedky by sa mi ešte viac páčili, keby boli trochu osekanejšie. V každom prípade je to výborný autor, mám z jeho kníh veľký pôžitok.

Sú tie knihy autobiografické? Niekedy má človek problém tomu uveriť.

Nepochybujem o tom, Ľubo by ani nevedel písať o inom, ako o sebe. Zbožňuje sám seba a nehanbí sa za to. (smiech) Zaujímavý je však celý jeho životný príbeh. Dúfam, že ešte niečo napíše.

Robert Fulghum?

Prvýkrát som ho počul z magnetofónových pások ešte na vysokej škole, čítať som ho začal neskôr. Veľmi sa mi páči, prečítal som od neho snáď všetky tie jeho krátke príbehy. Väčší problém som mal s románmi, tie som často nedokázal doraziť do konca.

Haruki Murakami?

Určite jeden z mojich najobľúbenejších autorov. Prečítal som od neho snáď všetko, čo sa tu vydalo, slabšia sa mi zdala len kniha Afterdark. Aktuálne čítam Koniec sveta & Hard-boiled Wonderland. Píše naozaj skvelé príbehy.

Terry Pratchett?

No, tomu som, bohužiaľ, nikdy neprišiel na chuť. Absolútne nie. Všetci to ospevujú, ale nikdy ma nebavil. Má aj vtipné pasáže, ale ako celok nie.

Carlos Ruiz Zafón a Tieň vetra?

To bol možno jediný prípad, keď sa ma vydavateľstvo snažilo upozorniť na konkrétnu knihu. S jeho dielami som sa však stretol už predtým v angličtine a bol som nadšený.

Dan Brown a Da Vinciho kód?

Najskôr to vyšlo v češtine pod názvom Šifra mistra Leonarda. Vtedy po tom ani pes neštekol. Následne kniha vyšla v slovenčine ako Da Vinciho kód a vznikla hystéria. Ak mám pravdu povedať, celkom sa mi to páčilo. Je tam všetko, čo musí mať bestsellerový autor: dobre napísaný príbeh, dobre štruktúrované dejové línie. Človek má navyše pocit, že sa aj niečo dozvedá. Určite som pri tej knihe nemal pocit prázdnoty alebo zabitého času.

Paulo Coelho?

Keď som si prečítal jeho Alchymistu, bol som úprimne nadšený. Ale mnohé iné jeho knihy ma skôr iritovali.

Poznáte ho aj osobne. Aký je?

V roku 1998 jeho vydavateľ navrhol, aby som ho sprevádzal počas trojdňového pobytu u nás. Od šťastia som sa skoro zbláznil. Prišiel s mladou Poľkou a prvý večer sa ma spýtal, či by som sa s nimi nechcel poprechádzať. Guľovali sme sa, šmýkali a podrážali si nohy na hradnom návrší, čo mi už vtedy pripadalo dosť surrealistické. Potom sme šli do mesta, pričom jeho priateľka naznačila, že by si chcela požičať jeho mobil, lebo by rada zavolala rodičom. Veľmi neochotne jej ho podal. Volala snáď minútu, potom jej ho vytrhol so slovami „vieš, čo to stojí?". Následne mi hovoril, že sú dva druhy mužov - lovci a farmári. My dvaja sme vraj lovci. No, neviem... Keď sme sa rozchádzali, vravel, že mi prezradí veľkú životnú radu. Čakal som, čo múdre povie a on, že „nikdy nepožičiavaj svojmu priateľovi mobilný telefón, pokazí to celý večer".

Celá návšteva vyvrcholila jeho večerom vo Véčku. Vravel, že to nechce mať predeľované hudbou, bolo vidieť, že zbožňuje dav. Uviedol som ho a povedal, že ešte pred ním zaspieva Adriena Bartošová. Zhaslo svetlo a nasledoval jeho hysterický výbuch, že on už chcel hovoriť. Zúril, ale nakoniec pochopil o čo ide, a do knihy mi potom napísal, že sa mi síce ospravedlňuje, ale že najskôr majú byť slová, až potom hudba. Do veľkej miery mi to všetko pokazilo dojem.

Cholerik.

Áno. K tým jeho knihám - je to ako na hojdačke. Jedna je vždy zaujímavá, potom prídu ďalšie, ktoré ma rozčuľujú svojou vykalkulovanosťou, pseudoezoterizmom, pseudofilozofovaním. Následne zase napíše kvalitnú knihu, napríklad Záhir, tá má príjemne prekvapila. Veľmi vecne a otvorene v nej opísal seba samého. Spomína v nej egocentrizmus, to, ako si dáva na sebe záležať, aká je pre neho dôležitá sebapropagácia a sebaprezentácia. Mimoriadne si dáva pozor, ako vyzerá pred ľuďmi a dbá, aby ho videli len v pozitívnom svetle. To však nie je vlastné len jemu, ale aj iným veľkým autorom.

Mimochodom, minulý rok bol Coelho na frankfurtskom knižnom veľtrhu a jeho vydavateľstvo mi navrhlo, že tam s ním môžem urobiť rozhovor. Bolo to však také komplikované, že som mal pocit, akoby sme riešili rusko-ukrajinský spor o plyne. Jeho tím žiadal vopred pomaly aj informácie o tom, čo budem mať oblečené. Nakoniec oznámili, že mám na debatu iba desať minút. Sám viete, že za taký čas sa nedá urobiť poriadny rozhovor, ale prikývol som. Potom zamietli aj to, vraj môžem prísť len na recepciu a tlačovku.

7.jpg

Veľkí autori teda bývajú egocentrici?

Mnohí. Ďalším takým je Jevgenij Jevtušenko. Bol tu a ponúkli mi organizáciu jeho prezentácie v Bratislave. Napísal som mu, ako by to mohlo vyzerať a jeho prvá reakcia bola, že „áno, ale ja chcem svoj vlastný večer, nie to, že budem spomenutý len ako jedna súčasť celej akcie". Keď vystúpi, vraj musí byť úplne jasné, že on je hlavnou a najdôležitejšou osobou, že si to mám uvedomiť. Nebude predsa vystupovať v nejakom kníhkupectve, lepší by bol štadión. Musel som mu vysvetliť, že ide o veľké kníhkupectvo, jednoducho ho utvrdiť, že to bude významná akcia.

Mali sme sa stretnúť v Trenčianskych Tepliciach a predebatovať to osobne, ale keď som vravel jeho asistentke, že celú organizáciu preberieme za hodinu, skoro odpadla. Vraj dovtedy nepreberieme ani len úvod. Aj tak bolo, trvalo to tri hodiny. Chcel tiež na akcii osobne zaspievať nejakú áriu z Doktora Živaga a mali sme mu k tomu zohnať opernú speváčku. Nie však staršiu pani, ale vyslovene mladú a zároveň blondínu. Prevrátil som očami a on, že či to je nejaký problém. Nakoniec sa to podarilo, na akcii bol veľkou hviezdou a ja len služobníček, ktorý ho odprezentoval a potom neexistoval.

Na druhý deň mi volal, že by rád zašiel na Dubčekov hrob, vraj je to dôležité. Ok, šli sme, položil tam kvety, odfotil sa, rozlúčili sme sa a šiel som robiť inú prezentáciu. Ľubo Feldek mi potom povedal, že ho požiadal o to isté - ísť na hrob Dubčeka a položiť naň kvety.

Dôvod?

Bral to tak, že o tomto kroku musia všetci vedieť, že všetko bude jasne a jednoznačne zaznamenané. Potreboval sa tým hrdiť.

Čiže je to pozér?

Kričalo z neho, že je veľká literárna hviezda a záleží mu na tom, ako ostane zapísaný v análoch. Koniec koncov, necestoval sám, bol tu s ním aj jeho osobný životopisec, ktorý zapisoval každý jeho krok.

Máte aj opačné skúsenosti, teda tie, v ktorých sa spisovatelia nesprávajú horšie ako rozmaznané hudobné hviezdy?

Taký pocit som mal z Paula Austera. Keďže ho mimoriadne obdivujem, mal som neskutočnú trému a paniku z toho, že s ním budem robiť rozhovor. Správal sa však veľmi príjemne a prirodzene, vypálilo to skvele.

Je kríza, ľudia zrejme budú šetriť. Doplatí na to čítanie kníh?

Asi nie. Jeden z aforizmov Daniela Heviera hovorí: „Ľudia sa musia mať dobre, aby si knihy kupovali, a musia sa mať zle, aby ich začali čítať." Možno kríza privedie k čítaniu aj tých, ktorým na iné zábavky neostanú peniaze, pretože vytiahnú knihy, ktoré už majú doma.

Rozhovor bol autorizovaný, Jozef Dado Nagy v prepise nič nezmenil.

Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  7. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  4. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  7. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  8. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 710
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 091
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 540
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 857
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 138
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 024
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 747
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 981
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 45 897
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 588
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 407
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 10 319
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 417
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 358
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 192
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 431
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu