Lebo povedať, že Gusta poznali všetci, nebolo až takým veľkým zveličením, ako by sa mohlo zdať.
Dovtedy však málokto vedel, že píše básne. Na druhej strane so zreteľom na to, čo všetko v živote robil (hoci vyštudoval sociológiu, počas normalizácie dobrovoľne zostal pri lopate), by bolo možno až čudné, keby nepísal aj básne. Len nebolo jasné, kedy, veď neustále a donekonečna vymýšľal nové a nové happeningy, organizoval džezové karnebály či ochranárske aktivity. „Doma externe a inde nikde,“ vravel, ale bol všade. Nečudo, že „jedna chvíľa nočného snenia ma stojí pol roka práce a bdenia“. Štvanec vlastných nápadov, povedal o ňom Vladimír Merta, ktorý ho považuje za „zjav Jirousovho razenia“ v slovenskej poézii.
Čerstvému päťdesiatnikovi tú knihu zostavil pražský básnik a filmový kritik Andrej Stankovič. Volá sa Smútok je smiešok a myslím, že Gusto chcel, aby mala iný názov, dokonca sa mi zdá, že tú zmenu zistil až na mieste. Čo však vypovedá aj o niečom podstatnejšom, že totiž kniha vznikala tak trochu mimo neho, akoby po nej viac túžili jeho priatelia, ktorí mu ju vydali, než on sám.
On len písal tie verše, „robil obrazy z písmenok a slov“ a na všetko to okolo už nemal čas. Nakoniec ho mal ešte menej, než sme sa všetci nazdali, v týchto dňoch uplynulo od jeho náhlej smrti už desať rokov. „Smrť mi smrdí a nebo nevonia, vydláždi Bože ďalšie poschodia, nebo a peklo je trochu málo,“ si zapísal ktovie kedy.
