Priznám sa. Počúvam Desmod! Ale niežeby som chcel, nedá sa mu vyhnúť! Keď idem na záchod v „mekáči“, počujem Desmod, keď nakupujem, počujem Desmod, keď sedím v kaviarni, počujem Desmod, keď idem autom, počujem Desmod.
Zdá sa iba mne, že je to už veľa? Myslím, že nie.
Nie som sám, ktorému už idú pesničky nitrianskej kapely na nervy. Nie je pred nimi žiadneho úniku. „Mám pocit, že si nebola vyrobená pre mňa,“ spieva Kuly. Tá melódia mi vŕta v hlave, neviem sa jej zbaviť a trvá to, kým vypadne von. Nestalo by sa to, keby som ju nepočul 150-krát!
Nič proti hudobníkom z Desmodu a ich fanúšikom, aj keď priznávam, že poprock nemusím.
Na vine sú komerčné rádiá (tí novodobí normalizátori vkusu), po snahe za počúvanosťou a tým aj peniazmi reklám, vytočili hranosť niektorých hitov na neúnosné obrátky. Vymieľajú ľuďom hlavy tak, ako to robili boľševici.
Človek ani nemôže prepnúť na inú stanicu. Takmer všetky hrajú Desmod. Pripomína to stav epidémie, na ktorú nie je liek. Zostáva sa modliť, aby sa ľudia časom prejedli a skočili na niečo iné.
Obávam sa, že to nebude lepšie.
Elán a jeho potomkovia nás budú v rôznych podobách dusiť ešte roky.
Autor: Peter Bálik (Autor je členom skupiny Živé kvety)
