V starých časoch, za ktorými občas pociťujeme (n)ostalgiu, bývalo zvykom, že literáti a výtvarníci tvorili produktívnu alianciu. Toto spojenie obrazu a slova, výtvarného umenia a literatúry, nám teraz ponúkajú Milan Lasica a Marek Ormandík. Obaja sú nielen autoritami vo svojich žánroch, ale aj osobnosťami širšieho kultúrneho pôsobenia.
Pri obrázkových knižkách máme dva predsudky: že to musí byť kniha pre deti (pretože načo sprevádzať obrázkami knižku pre dospelých) a že text je primárny, prvotný a výtvarno je iba ilustratívne.
Pri knihe Milanchólia je to opačne: časovo skôr vznikli výtvarné artefakty Mareka Ormandíka (maľby, kresby) a potom na ne Milan Lasica napísal texty. Použil som správny výraz „na ne?"
Obrázky prepísané do slov
Možno by sa dalo povedať aj: „k nim" alebo „vedľa nich" či „pod ne". Sú to akési obrázky prepísané do slov. Lenže táto kniha nie je katalógom Ormandíkových diel a Lasicove texty nie sú vysvetlivkami k obrazom. Je to spoluhra, ktorá sa vo väčšine prípadov mení na súhru.
Nech si čitateľ otvorí hociktorú dvojstranu (táto kniha sa asi nemá čítať od prvej stránky po poslednú), vždy sa pred ním rozkryje farebný svet, hoci viacfarebný je iba obrázok (text je vysádzaný jednofarebne).
Niekedy je obraz na celú stranu a text zaberá iba pár riadkov, niekedy slovná stránka kvantitatívne prevyšuje obrazovú (Ježko Dežko).
Ormandíkove obrazy majú názvy aj technickú špecifikáciu, Lasicove texty vhupnú priamo do stredu diania. Niekedy je to bravúrna, priam umenovedná miniesej, interpretácia predloženého obrazu, inokedy skôr popis, vo viacerých prípadoch Lasica vytiahol z línií a tvarov obrazovej predlohy príbeh.
A niekedy hotovú drámu (a nielen preto, že ju podal v podobe dialógu). Iba v málo prípadoch použil svoje staršie veci (najmä piesňové texty) a iba v jednom prípade sa uchýlil k ošúchanej anekdote (Quo vadis).
Krásne je to, čo je pravdivé
Niekedy volí ležérny, familiárny, ľahkovážny tón (Byť slonom nie je na zahodenie), väčšinou však jeho útvary (a je jedno, či ich nazveme poviedkami, básňami v próze, reflexiami, esejami, komentármi) mrazia svojou hĺbkou: „V krajine, kde takto vyzerajú mladé dievčatá / Musí byť veľmi smutno." Alebo: „Čo povedať? Máte fajn čiapku. Niekedy sú slová naprd."
Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že Ormandíkove obrazy sú smutné, bezútešné, kruté. Ormandík nás naozaj koncepčne zbavuje konvenčných predstáv o kráse, tak ako ju poznáme z lavíc základnej školy. Krása v jeho koncepte nemá nič spoločné s harmóniou, symetriou, dokonalosťou, uhladenosťou, akademickosťou, estetickosťou.
Jeho estetika siaha hlbšie, do hĺbok človečenskej malosti i obmedzenosti. Krásne je to, čo je pravdivé, čo je samo sebou.
Na niektorých obrazoch prevláda akoby detský, insitný spôsob tvarovania figúry či práce s farbou. To, že Ormandík je brilantný kresliar i kolorista, si čitateľ (áno, aj pri obrazoch sa dá hovoriť o čítaní) prečíta akosi dodatočne. Akoby nám autor hovoril: nepotrebujem sa predvádzať, čo všetko ma naučila akadémia. Obraz musí obstáť sám osebe.
Daň za citlivosť?
To, že k obrazom, ktoré obstoja samy osebe, sú predsa len pripojené texty, nie je protirečenie. Aj Lasicove texty z tejto knihy by väčšinou obstáli samy osebe ako autonómne básničky či prózy.
Ak sa dve výrazné osobnosti dokázali stretnúť pod strechou jednej knihy, hovorí to o niečom viac ako o spolupatričnosti či spoločnom náhľade na život dvoch osobností. Hovorí to o potrebe (a možnosti) partnerstiev a priateľstiev, ktoré sú pri zrode každej kultúry a kultúrnosti.
„Milanchólia je daň za citlivosť," uvádza túto nevšednú knižku Tomáš Janovic. Citlivosť sa v našej dobe a (ne)kultúre berie ako slabosť. Ale obrazy a slová z Milanchólie hovoria o sile. O sile pravdy, ktorá je krásna vtedy, ak nechce byť viac krásna ako pravdivá.
