Na prelome rokov prichádza básnik Juraj Kuniak (1955) hneď s troma knihami. Nie je to výsledok verbalistickej agresivity autora, skôr súhra priaznivých okolností. Každá kniha je iná, no jedno majú spoločné: sú to pozoruhodné publikácie, navonok vizuálne veľmi príťažlivé a vnútorne hlboké a pravdivé.
Kniha s jednou básňou
Básnická zbierka Čiara horizontu je záznamom básnickej komunikácie, na ktorej sa zúčastnili autori rozľahlého básnického priestoru. Na začiatku bola jediná báseň Juraja Kuniaka, ktorá odznela na Svetovom kongrese básnikov v Los Angeles v roku 2005.
Sčasti autorovou iniciatívou a sčasti náhodnými cestičkami sa báseň začala prekladať do ďalších jazykov.
Kniha zhromaždila 26 týchto prekladov. Okrem svetových jazykov sú medzi nimi aj kastílčina, portugalčina, japončina, čínština, mongolčina, arabčina, hebrejčina či macedónčina. Slovanskí básnici prekladali priamo zo slovenčiny, ostatní z anglického prekladu. Slovná komunikácia má paralelu vo výtvarnej spolupráci, pretože knihu sprevádza svojimi kresbami na tému „čiara" dvanásť výtvarníkov.
Projekt sa vydaním knihy nekončí, autor zaznamenáva ďalšie a ďalšie preklady a svoju skúsenosť chce prezentovať na ďalšom kongrese básnikov v Mexiku.
Čiara ako príbeh
Aj ďalšia kniha vychádza z čiary. Je to vlastne monografia maliara a grafika Jána Kudličku (1948) Mystérium krajiny, ktorej textovú časť napísal Juraj Kuniak.
Kudlička je dobrovoľný solitér, ktorý si celý doterajší život udržiava svoju „čiaru". Jeho výtvarný výraz je veľmi koncentrovaný, precízny a koncízny, maľoval či kreslil už dávno spôsobom, ktorý sa až neskôr pomenoval ako minimalistický. Úsporné vonkajšie gestá prerazili do hĺbok výtvarného diela, ktoré vyžaruje neobyčajnú duchovnú energiu a očarúva svojou obrazovou silou. Táto tristostranová kniha nie je monografiou v bežnom zmysle slova.
Maliarov príbeh uložený do obrázkov a obrazov sprevádza jeho životný príbeh, ktorý do slovnej podoby pretavil Juraj Kuniak.
Je to sčasti štylizovaná biografia, sčasti básnická interpretácia tvorby priateľa výtvarníka, najmä však esejistická próza plná detailov, autentických dialógov, záznamov minulej reality, ktorá sa premieta do dneška.
Naše výtvarné monografie majú málokedy taký rozumejúci a kongeniálny text, ako sa to udialo v tomto prípade.
Báseň ako lyrická správa
Tretia Kuniakova kniha je zbierka básní Zápisník lyrického spravodajcu a je to prvý zväzok, ktorý vydal slovenský PEN klub. V tiráži je síce označená ako bibliofília, ale je to suverénna básnická zbierka, ktorej ľavú stranu v slovenčine sprevádza anglický preklad (John Minahane).
Desať prítomných básní je zážitkovo takých nasýtených, že podávajú výrez z básnikovho intenzívne žitého života. Vytvára naozaj nový druh poézie - akúsi informačnú lyriku, kde sa konkrétne fakty, údaje, mená, čísla stretávajú s lyrickou skratkou či metaforou.
Básnik spomína na odídeného priateľa Ivana Laučíka či na posledné rozhovory s Jožom Urbanom. Zachytáva raritný okamih, keď sa zrodil slogan k piesni Voda, čo ma drží nad vodou: „Voda, čo ťa drží nad vodou - uvažoval si / už bez smiechu. A potom: Voda, čo ma drží nad vodou. / Čo na to povieš?"
Tieto básne nie sú vymyslené, sú prežité a nažité, pravda, na to, aby sa stali básňami, bola potrebná jemná štylizačná práca autora.
Tri nové knihy Juraja Kuniaka vychádzajú z pomyselnej čiary, línie, horizontu a všetky tri aj rozširujú horizont súčasnej knihy. Vedome a sebavedome sa zaraďujú do svetového priestoru, ale nemajú komplexy ani zo samoty a uzavretosti v kúsku domova.
