Kniha Hahaiku už svojím názvom naznačuje, že ani v tomto básnickom žánri nebude chýbať autorova typická irónia.
BRATISLAVA. Dávno mi nič tak dobre nepadlo ako táto knižka. Aj preto, že i z tejto úprimnej, ale predsa len pomerne triviálnej pochvaly vie Štrasser urobiť skvelé haiku. „Dávno mi nič tak / dobre nepadlo. Nech si / to teda leží," dobásni akoby nič. A ešte sa posťažuje (v haiku, akože ináč?), že to veru nie je také ľahké: „Napísať báseň / Rád by som. Ale radšej / nie. Ani nápad."
Haiku sa musí prihodiť
Prvé haiku napísal už dávno, vlastne nechtiac. „Mordoval som sa s jednou veľkou básňou a toľko som ju škrtal, spracúval a obrusoval, až z nej nakoniec ostalo čosi, čo sa nápadne podobalo na haiku," spomína autor, „tak som to sformalizoval do tých klasických sedemnástich slabík v troch veršoch. Potom sa to stávalo častejšie, prichádzalo to odrazu z pocitu, že nie vždy treba od dobrého nápadu k pointe báseň naťahovať."
Vtedy netušil, že by raz mohla vzniknúť samostatná kniha z haiku. Tie sa rodili spontánne, teda nepravidelne. „Ja sa nerozhodnem pre haiku, haiku sa rozhodne pre mňa. Musí sa mi prihodiť, neviem si dosť dobre predstaviť, že si sadnem k počítaču a poviem si - teraz idem písať haiku." Nakoniec, keď prišla ponuka od Olega Pastiera vydať túto zbierku, zopár ich predsa len dopísal a pridal k tým starším, niektoré sú súčasťou predošlých kníh Očné pozadie a Staré železo.
Podvratné chúťky
Haiku ako starý japonský básnický útvar požíva zaslúženú vážnosť, no Štrasser priznáva, že on pri jeho písaní má podvratné chúťky. „Moje haiku sú neúctivé, k žánru aj k tematike." A argumentuje nielen jedným rýdzo slovenským („U nás doma po / našom: Haiku, haiečku, / haiku zelený."), ale aj ďalším - Nočným: „Chrbtami k sebe / každý sám. Pekne spolu / na vlečné časy."
Hoci sa len ťažko dá ubrániť pocitu, že jeho názov mohol byť tvrdší, krutejší a adresnejší, autor sa rozhodol pre istú veľkorysosť. Akoby tušil, že aj on ju bude trochu potrebovať? „V rozpakoch beriem / od poštárky peniaze / už mi to došlo."
Už to nie je ten silný prúd
Ale možno netreba nad tým všetkým až tak špekulovať. Už názov knihy Hahaiku dosť polopatisticky nasvedčuje, že to nebude celkom vážne, čo je odjakživa v súlade s celou Štrasserovou poéziou. Tá ani teraz nešetrí iróniou („Už celkom slušne / vieš zaobchádzať nožom. / Ešte vidličkou."), ale ani sebairóniou („Sedím pri stole / jem chlieb náš každodenný / s maslom na hlave."), prechádzajúcej až do publicistickej apelatívnosti: „Po nás potopa? / To by sa nám hodilo / je však pred nami."
Hoci haiku je vlastne básnický aforizmus, on sa necíti byť aforistom, no netají, že z času na čas mu úsporné písanie vyhovuje. „Človeku s postupujúcim vekom stačí menej na to, aby niečo vypovedal. Na druhej strane, už to nie je ako zamlada, už to nie je ten prudký, široký a mohutný prúd a oblúk." Slov, upresňuje, a s úsmevom len ťažko odoláva ponúkajúcej sa metafore, o ktorej vedia svoje najmä muži v „poslednej tretine svojho života".
Ostrieľaný Štrasser však rýchlo a spoľahlivo pozná cestu od dobiedzajúceho pesimizmu a skepsy: „Zažmúr oči. Tak / vidíš - máš so mnou iba / samé mladosti."
