SME

Hirax Baričák: Do Desmodu kopú kvôli slovenskej závisti a malosti

Sme úplne hlúpi, pritom Slováci sú neskutoční milionári. Chceme mať neviem čo, pritom máme strašne veľa, tvrdí undergroundový hudobník, vydavateľ, spisovateľ a cestovateľ Pavel Hirax Baričák.

Narodil sa v roku 1971. Vyštudoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. Šesť rokov pracoval v regionálnom martinskom rádiu Rebeca, istý čas aj ako technický riaditeľ. Hrá na gitaru v troch hudobných skupinách – Editor, Lunatic Gods a Nothing, s prvou vNarodil sa v roku 1971. Vyštudoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. Šesť rokov pracoval v regionálnom martinskom rádiu Rebeca, istý čas aj ako technický riaditeľ. Hrá na gitaru v troch hudobných skupinách – Editor, Lunatic Gods a Nothing, s prvou v (Zdroj: archív Pavla Baričáka)

Keď ho stretnete, miesto podania ruky vás objíme. Celý čas sa usmieva, akoby ho nič netrápilo. Tvrdí, že do tohto stavu sa dopracoval počas dlhých rokov, keď sa naučil ďakovať za bolesti, prinášané životom. Nehlási sa k žiadnej cirkvi, iba k láske. Cirkvi nazýva eseročkami, založenými viac na biznise, ako na pokore.

Ak vás okradnú o dedičstvo, mali by ste to vnútorne prijať a poďakovať sa, tvrdí v rozhovore pre SME.sk undergroundový hudobník, vydavateľ, spisovateľ, cestovateľ a bloger Pavel "Hirax" Baričák.

Kapely, v ktorých hráte, sú zaradené do undergroundu. Muzikanti mávajú vyššie ambície, snívajú o vypredaných halách. Nie ste po dvadsiatich rokoch v brandži sklamaný?

Určite nie, robím to z lásky. Vždy som robil len to, čo ma napĺňa. Nevedel by som hrať v komerčnej kapele, aj keby ma priamo oslovila, dokonca ani za peniaze. Možno na staré kolená budem hrať nejaký inteligentný mainstream, ale v tejto chvíli neľutujem jediný album, ktorý som nahral s Lunatic Gods alebo s Editorom.

Čím vás priťahujú okrajové žánre?

Neviem, je to o vlnení mojej duše. Tá má rada takúto muziku a ja to násilne nezmením. Už dávno som zistil, že môjmu duševnému hladu sa nemôžem priečiť, práve naopak.

Nie je to skôr z núdze cnosť? Nejedna kapela sa po tom, čo nedosiahne žiadne úspechy, tvári, že kultúrny „outsiderizmus" bol jej snom.

Nie. Vždy sme hrali muziku, o ktorej sme vedeli, že nebude masovo úspešná. Fanúšikovia aj kolegovia z Lunatic Gods sa pýtajú, prečo občas nespravíme nejaký komerčnejší metal. Vždy odpovedám, že by som to nedokázal, nesedelo by to môjmu cíteniu. Preto ide stále o cestu originálnej alternatívy. Nechávam na gitaru hrať moje srdce, a nie rozum.

Nedá sa urobiť kompromis? Komerčný hit nerovná sa automaticky zlá pesnička.

Žiadny kompromis nebude. Nalejme si čistého vína: okrem komerčnej mainstreamovej špičky, ktorú u nás tvoria No Name, Desmod, I.M.T. Smile a možno päť ďalších kapiel, nikto nenaplní športové haly, nebodaj štadióny. Druhá a tretia popová liga je na tom oveľa horšie ako kapely, v ktorých hrám ja. Nedávno sme v EMI Music vydali album Pod parou, následne som vybavoval turné a dnes môžem povedať, že kluby, v ktorých hráme od januára do mája každý piatok a sobotu, sú zatiaľ plné. Nikdy napríklad od majiteľov nepýtame peniaze. Povieme im, že si sami vyzbierame vstupné a koľko ľudí príde, toľko získame. Oni na to, že „hrali u nás títo a títo", samé relatívne zvučné mená, a prišlo na nich len desať ľudí. Mne to neprekáža, za nami stojí istá fanúšikovská základňa a ľudia jednoducho prídu. Sme síce v undergrounde, ale ľudia, poznajúci naše albumy, presne vedia, čo a kde hľadať.

Nemôžeme čakať, že žena pri varení bude počúvať z rádia bľačanie

Tomu paradoxu verím, sám som zažil, že druhá a tretia liga v slovenskom pope nedokáže naplniť klub, kým úplne neznáme kapely to vedia. Čím to je?

Ide o dôsledok toho, čo spravili slovenské rádiá. Začali kopírovať to, s čím prišli tie české pred rokmi, teda hrať výhradne pár vyvolených. Druhá a tretia liga má smolu, nech sú kapely v nej akokoľvek dobré. Keď sa nedostanete do playlistu, nemáte šancu. Kto sa doň dostane, získava výhodu: ak takú kapelu pozvú na festival, je istota, že ľudia poznajú jej skladby, hoci trebárs nevedia jej meno. Pozrite sa na skupinu Gladiator. Má program zostavený výhradne zo singlov, pričom pár bolo právom hitových, ostatné boli vyrobené umelo. Keď sa mesiac povinne hrávajú v rádiách, ľudia si ich zapamätajú. Ostatní sa môžu aj potrhať, nemajú nádej to zlomiť. Práve preto sú muzikanti z undergroundu v kluboch navštevovanejší ako oni. Majú totiž budovanú základňu fanúšikov zdola, nie umelo cez rádiá, kde často stačia len kontakty a obchodné prepojenia. Nie raz mi človek z rádia povedal, že sa mu naša hudba páči, ale nemôže to zaradiť, lebo to nie je mainstream. Plne ho chápem.

Určite?

Samozrejme. V Editore máme speváka, ktorý má chrapľavý hlas. K tomu automaticky patria aj tvrdé gitary. Od ženy, ktorá práve doma varí obed, predsa nikto nemôže čakať, že sa bude tešiť, keď jej bude niečo bľačať z rádia. Má to úplnú logiku. To ale neznamená, že sa prispôsobíme, len aby sme zaujali, že do skladieb dáme menší „drive", aby sme získali práve takého fanúšika. Sme rockeri, žijeme tak a inak to nepôjde.

Nezmenilo by sa to, ani keby ste svoje skladby predviedli vo verzii unplugged?

Nie. Z hľadiska kompozície a aranžmánov by boli počúvateľnejšie, ale spev aj texty by ostali. Tie sú spoločensky rebelujúce, neustále na niečo upozorňujúce. Lenka Filipová nebude spievať ako my, nemožno teda čakať, že my budeme spievať ako ona.

Desmod, No Name, I.M. T. Smile a im podobné kapely sú skvelé

Dnes je moderné kopnúť si do Desmodu, akoby šlo o to najhoršie, čo na scéne máme. Je až smiešne, ako násilne sa to niekedy deje. Čo si o tom myslíte?

Že ide o našu slovenskú závisť a malosť. Keď sa niekto niekam dostane a niečo dosiahne, ostatní mu začnú nadávať. Písal som o Desmode postreh na blogu. Bol napísaný konštruktívne a bez zahľadenosti. Neskôr mi volala redaktorka z jedného média, že má záujem o rozhovor ohľadne Editoru. Nakoniec z toho vyšiel článoček čisto namierený proti Desmodu. Keď som ho čítal, zostal som stáť s otvorenými ústami. Pochopil som silu zmenenia titulky, vynechania pár slov v článku, proste znova som sa utvrdil v tom, že „slová klamú". Sme radi, že nie sme na vrchole ľadovca. Bojovať s bulvárom je cesta na Golgotu.

Desmod, ale aj No Name, Horkýže Slíže, I.M.T Smile a ďalší hrajú kvalitný poprock, skvele spievajú, výborne hrajú. Desmod som registroval štyri roky pred vydaním ich prvého albumu. Už vtedy som povedal, že ich spevák je božský. Hrávali crossover a mne bolo jasné, že raz prerazia.

Keď to porovnám s 90. rokmi, teda s časmi danceflooru, ktorému chýbala duša, súčasný hlavný prúd nemôžem nehodnotiť vysoko. Vtedy sa len stláčali gombíky, aby vznikla nasamplovaná kvázi hudba, do toho nastrčili peknú babu, spievajúcu lacné texty... bolo to úplne zlé a bezduché.

Maduar, D-Night, Salco a im podobní?

Áno, ale aj iní. Porovnajte ich s Desmodom alebo No Name na pódiu a vidíte, z koho ide energia. Dnešná mainstreamová scéna je jednoducho výborná, závidia nám ju aj Česi. Buďme radi a tešme sa tomuto gitarovému obdobiu. Moje kapely hrajú čosi úplne iné, tvrdé, pre mnohých nepočúvateľné, ale to mi nedáva najmenší dôvod, aby som si kopol do tých, ktorí sú na vrchole. Slovensko je niekedy veľmi úzkoprsé. Nemusím predsa Táslera alebo Műllera vnímať ako tých, s ktorými idem na dovolenku, ale kritizovať ich len preto, že sú úspešnejší a hraní v rádiách? Rišove albumy mám rád, o Ivanovi si môžem myslieť ako o človeku, čo chcem, jedno je však isté - keď počúvam ich muziku, mám zimomriavky, pretože to robia skvele.

Horkýže Slíže prerazili aj bez médií, hore ich tlačili najskôr len fanúšikovia. Dodnes to vidno aj na prístupe ich speváka k médiám, vôbec nemá pocit, že ich potrebuje. Čo mali navyše oproti iným?

Kladiete otázku, ktorú v sebe dennodenne riešia tisíce muzikantov. Aby niekto prerazil bez médií, musí vedieť dobre hrať a zložiť skvelú pesničku. Nezdá sa to, ale nahrať hitovú trojakordovú pieseň je pre skladateľa jedna z najzložitejších vecí. Potom treba nájsť vydavateľstvo a trafiť iks ďalších faktorov. Zjednodušene možno povedať, že treba prísť v správnom čase so správnou muzikou a treba mať aj šťastie. Vezmite si kapelu Aya. Nikdy neprerazila, hoci ju hrali rádiá a mala hity. Napriek tomu nedobyla kulturáky, dokonca ani kluby.

K čomu mierite?

Že na tú otázku sa nedá odpovedať, lebo tieto veci sú často nevysvetliteľné. Podľa mňa je to tak, že čím dlhšie kapela stúpa na pomyselný Olymp, tým dlhšie na ňom ostáva. Kto naň vylezie okamžite a bez námahy, o chvíľu padne a nikto po ňom neštekne. Preto nepadnú Horkýže Slíže ani Desmod, ktorí sa dlhé roky trápili bez úspechu.

Mne je ľúto všetkých tých rýchlokvasiek zo Superstar. Už na začiatku som hovoril, že to pre nich bude obrovská duchovná skúška. Stať sa slávnym v priebehu pár dní a potom padnúť na hubu, to nezvládne každý. Väčšina ich albumov je vo výpredajoch za pár korún a na ich mená si nikto nespomenie. Bola to pre nich veľká škola života, snáď to tak aj pochopili a vnútorne prijali, inak budú nešťastní. Talent musí proste kvasiť, zažiť špinu klubov, neúspech. Toto všetko oni vynechali. Snáď tie baby moc nepriberú a z chalanov sa nestanú alkoholici. (smiech)

Pomohol som punku, napriek tomu ma mnohí nenávidia

Hovoríte, že muzikant musí mať aj šťastie. Čo peniaze?

V hudobnej brandži sa pohybujem dve desaťročia. Zažil som mnohé skupiny, ktoré mali kopec peňazí, bohatých strýkov, ládujúcich milióny do ich hudby, ale nič z toho. Verte neverte, prachy naozaj nie sú všetko.

Vo veľkom šoubiznise panuje šialená závisť, podrazy sú bežnou vecou. Ako je to v okrajových žánroch?

Úplne tak isto, len delené tromi. (smiech)

Nedáva to logiku, tam si nie je čo závidieť.

Čudovali by ste sa. Ja osobne som napríklad prekliaty u punkovej generácie. Začal som totiž robiť biznis s punkom, a hoci som mu v našich pomeroch naozaj strašne pomohol, mnohí ma nenávidia. Fanúšikovia nechápu, že robím obyčajný obchod - nakúpim a so ziskom predám, teda to, čo robí vo svete množstvo iných punkových labelov. Existuje aj nenormálne množstvo amatérskych kapiel, ktoré si myslia, že keď mi zavolajú, okamžite sa stanem ich manažérom, vybavím koncerty, poskytnem kontakty, vydám albumy, a to všetko bez ohľadu na kvalitu. Zabúdajú na jedno základné ľudské právo.

Aké?

Povedať slovo nie. Povedať „prepáčte, nemám na to čas ani chuť, pretože mám inú prácu." Mnohí to odmietajú pochopiť, myslia si, že je mojou povinnosťou sedieť pri telefóne a diktovať im kontakty zo svojho zoznamu či potiahnuť ich s našou kapelou. Občas si pripadám ako telefónna ústredňa slovenského undergroundu, denne mi volajú ľudia, ktorí čakajú, že všetko vybavím. Samozrejme, ak môžem, pomôžem, ale niektorí si vyslovene zamieňajú ctižiadostivosť s drzosťou. Koľkokrát sme niekomu umožnili, aby nám robil predkapelu a o týždeň sme sa dopočuli, že nás ohovárajú. Nevedeli pochopiť, že keď sú predkapelou, nerobia hlavný koncert večera. To je, ako keby sme my chceli s Editorom prešťať na koncerte Metallicu. V živote sa to nemôže podariť.

Sú medzi tými neznámymi kapelami aj skvosty?

Iste. Vydal som tri lisované výberové cédečká, na ktorých som im dal priestor, šlo asi o 80 úplne neznámych kapiel. Medzi nimi je päť až desať takých, ktoré majú na to, aby raz prerazili. Závisí to však od textov, spevu, melódie a refrénu, v štýle typu punk alebo hardcore je ťažké vymyslieť niečo nové. Podľa mňa sa to však dá.

h3.jpg

Rádio FM nemá na Ragtime

Na Slovensku chýba rádio, akým bol kedysi Ragtime. Ako hodnotíte Rádio FM, teda odnož Slovenského rozhlasu, ktorá sa vyhýba komercii?

Vyprofilovala sa ako rádio, v ktorom sa udomácnili kapely typu Dlhé diely, Longital, Živé kvety a podobne. Nehaním ich, ale ten hudobný redaktor by si mal uvedomiť, že existujú aj kapely, ktoré hrajú ska, punkrock, melodický heavymetal, hardrock a podobne. To zatiaľ chýba, takže k dobrej alternatíve to má veľmi ďaleko. Presne vidím do duše toho redaktora, ako vyberá len kapely, ktoré počúva aj doma. Nepochopil, že alternatívna gitarová muzika nie je jediný menšinový počúvateľný žáner. Ragtime bol lepší a rozkrídlenejší. Na to, že Rádio FM živíme zo svojich daní, by to chcelo práve ten väčší rozhľad a viac štýlov.

Môže komerčne prežiť rádio, postavené na alternatíve?

Roky som pracoval v rádiu Rebeca, ktoré bolo rockové, takže trochu do toho vidím. Myslím si, že ťažko, ale predsa len áno. Keď som teraz poskytoval rozhovory v českých rádiách, vraveli mi, že sa tam vrátil záujem o tie štýlovo vymedzené. Fungujú tam také, ktoré hrajú len country či rock, a po vlne kopírovania jednej najúspešnejšej stanice všetkými sa v plnej sile vrátili regionálne stanice. To čaká aj Slovensko, pretože to mešká za Čechmi vždy zhruba tri roky.

Tamojšie rádiá predsa valcuje rádio Impuls, ktoré je niečo ako náš Expres.

Iste, ale mali aj obdobie, keď zanikli skoro všetky vyhranené regionálne rádiá, v lepšom prípade prešli na komerciu. Teraz sú na tom lepšie, pričom k nám to zatiaľ nedorazilo. U nás sa všetky rádiá snažia hrať ako Expres, razia líniu „málo hovoreného slova, top nasadené single opakované ikskrát denne, správy pre motoristov" a podobne. Ešte aj Fun radio, ktoré malo vlastnú tvár, nemá dnes prakticky žiadnu a od iných rádií je na nerozoznanie.

h4.jpg

Koľkokrát hráme na východe a je to ako na divokom Západe

Prečo hráte v dvoch kapelách, ak teda nepočítam projekt Nothing? Editor aj Lunatic Gods hrajú dosť odlišné štýly.

V tej druhej môžem používať oveľa tvrdšie, agresívnejšie, šialenejšie a psychodelickejšie nápady, ktoré by Editoru nepasovali. V ňom sme zase postupne ustupovali od thrash metalu cez crossover do hardcore a punkrocku až do podoby dnešnej pesničkovej rockovej tvorby. Kým teda Lunatic Gods vošiel do ešte väčšieho extrému, Editor sa akoby umierňuje.

Pred chvíľou ste hovorili, že kompromisy v hudbe nerobíte, teraz priznávate, že Editor zmäkčuje. Cítiť to aj z posledného albumu Pod parou.

To nie je kompromis. Že sa meníme, súvisí s psychológiou dospievajúceho človeka. Dnes som starší a necítim žiadnu potrebu chodiť do krčiem opíjať sa len preto, lebo som rocker, ako som to robil, keď som mal dvadsať. Tak je to aj s muzikou. Boli by sme radi, keby sme dnes zneli skôr ako Slobodná Európa, Alkehol a podobne, teda ako kapely, ktoré môžu ísť pokojne zahrať aj na veľký festival.

Vekom rocker znežnieva?

(smiech) Asi. Som už starý pánko, aj koncerty prežívam inak ako kedysi. Potrebujem na nich svoj pokoj, nechcem, aby tam do mňa neustále niekto vrážal alebo ma oblieval pivom. Čakám, že tam nájdem istú harmóniu a toleranciu. Koľkokrát hráme kdesi na východe a vyzerá to ako na divokom Západe. Každý chce ísť dovnútra bez platenia, každý druhý je opitý, každý piaty sa chce biť.

Keď sa rokmi kultivujú muzikanti, prečo sa to nedeje aj s publikom?

Lebo na nás chodí už štvrtá generácia ľudí. Tí kultivovaní už naše koncerty nenavštevujú, lebo majú svoje rodiny a sedia doma. Je to neuveriteľné, ale kedysi na nás chodili najmä dvadsaťroční a ostalo to tak dodnes.

Istý psychológ mi hovoril, že mnohí ľudia, cítiaci potrebu nosiť pírsingy, výrazne sa tetovať, mať na hlave farebné kohúty a podobne, to robia preto, lebo nevedia zaujať iným spôsobom. Vizuálna odlišnosť ako z núdze cnosť. Detto vraj platí pre mnohé kapely, ktoré nevedia hrať ani spievať, zložiť nič zaujímavé, preto to prekrývajú napríklad vulgarizmami v textoch. Je to tak?

Keď ste tínedžerom od pätnásť do dvadsať rokov, potrebujete sa niekam zaradiť. Snažíte sa nájsť si partiu, ktorá vás príjme, ktorá vám pasuje. Z toho dôvodu vznikajú partie slušných, ale aj partie alkoholických, nadávajúcich a prefajčených grázlov. Možno by sa analógia dala hľadať v neustálom súboji zla s dobrom.

Čo je príčinou? To, že sa cítia stratení, lebo takúto ponuku im dáva naša spoločnosť aj ich rodičia. Všetci do nich hučia, vykrikujú im, ako im chcú dobre, ale málokto im to dokáže adekvátne vysvetliť. Hľadajú svoju identitu, preto je niekto metalistom, niekto skinheadom, ďalší hiphoperom, iný punkerom. Idú tam, kde sa cítia docenení. Potom však z toho obvykle vyrastú, hoci niektorým poznávacie znaky ostanú až do päťdesiatky. Poznám punkerov, ktorí majú dodnes na hlavách kohúty, ale sú to vzdelaní, inteligentní, pokojní, milí a sympatickí ľudia, ktorí už s rebéliou nemajú nič spoločné, jednoducho na tej muzike vyrastali, s ňou zrejme aj zomrú. Závery toho psychológa by som nezovšeobecňoval.

h5.jpg

Nepotrebujem byť hiphoperom a nadávať alebo súložiť s cudzou mamou

Smeroval som k tomu, že vulgarizmy v textoch máte aj vy, príkladom je pieseň Červená čiapočka. Bolo nutné mať tam tie drsné slová?

To sú ešte hriechy z nášho raného obdobia, keď sme boli mladí a hlúpi. Vymysleli sme ju opití v krčme a stala sa hitom našich fanúšikov. To je aj hlavný dôvod, prečo ju musíme hrať dodnes. Je to kríž, ktorý budeme niesť do konca našej existencie. (smiech)

A skladba Stop KDH!?

Pre ňu platí to isté, v každom prípade za jej textom si plne stojíme dodnes. Napriek tomu sa v súvislosti s Červenou čiapočkou spýtam - ktorý človek v živote nenadával? Nemám vo zvyku sa na niečo hrať, chcem, aby bol svet krajší a čistejší. Netúžim sa plaziť po rozbitých fľašiach a vykrikovať, že anarchia je skvelá, alebo ako hiphoper neustále nadávať a súložiť s cudzou mamou. Chcem, aby bol svet plný lásky, aby si ľudia podali ruky, aby tu bola tolerancia. Ak je však v našich textoch vulgárnosť, je tam preto, lebo taký je náš svet. Nemaľujme si ho iný, ako je. Nejde o klišé, jednoducho to tam patrí. Osobne nadávam veľmi málo. Keď vyslovím také slovo, tak jedine v správnej chvíli a na správnom mieste. Bolo by smiešne nepoužívať vulgarizmy z bežného života a nahrádzať ich umelými, ktoré vidíme vo filmoch, kde vrah hovorí obeti „do prdele, teraz ťa usmrtím!"

Kapely však často používajú vulgarizmy len ako pózu. Pred rokmi na nejakom festivale som zažil speváka z Iné kafe, ktorý medzi pesničkami hrešil tak, že som mal pocit, že od toho závisí jeho život.

Neviem, v každom prípade nadávka musí mať svoje správne miesto, nemá zmysel to robiť samoúčelne a z frajeriny. Mňa zo zbytočných vulgarizmov pichá pri srdci, sám som zažil, ako možno trinásťročné dievčatá hrešili spôsobom, z ktorého som mal husaciu kožu.

h8.jpg

Keď ma niečo prestane baviť, hneď sa venujem inému

Napísali a vydali ste dve knihy. Ako vám to napadlo?

Vždy počúvam svoje vnútro, to ma ťahá tam, kam treba. Keď si v sebe vycibríte vnútorný barometer, pomáha vám to zistiť o sebe veľa vecí. Výsledkom bude vaše šťastie a vnútorný úsmev. Vidím to okolo: ľudia žijú v manželstvách bez lásky, pracujú vo firmách, ktoré ich vnútorne nenapĺňajú, žijú životy, ktoré im nepatria. Ľudia prestali počúvať sami seba, nekladú si otázky: Čo je mojím životným poslaním? Kde je moje miesto? V čom som dobrý? Čo ma napĺňa? Čo robím z lásky?

Existujú na ne odpovede?

Samozrejme. Vaše miesto je tam, kde cítite lásku, keď vás baví to, čím sa zaoberáte. Keď ma niečo prestáva baviť, okamžite to opustím a venujem sa inému. Je to na človeku. Samozrejme, hovorím o dlhodobejších rozhodnutiach.

Nie každý si to môže dovoliť.

Môže sa o to ale pokúsiť, ak nechce svoj život premárniť tým, že bude večne nešťastný. Ja osobne som robil množstvo vecí a všetky z láskou. Dnes mám pocit, že moje miesto nie je v biznise, ale pri písaní a koncertovaní. Vždy sa vo mne bila duša umelca s dušou obchodníka, tá prvá aktuálne prevážila.

Prevážila, a mnohým, ktorí čítali vaše knihy Raz aj v pekle vyjde slnko a Kým nás láska nerozdelí, vstali vlasy dupkom. Zvláštny jazyk, zvláštne príbehy, zvláštna štylistika, zvláštna technická úprava. Bol v tom zámer šokovať alebo ste naozaj taký - ako by som to povedal - šialený?

(smiech) Keď niečo robím, snažím sa to spraviť inak ako ostatní. Pripadá mi normálne, že keď napíšem kapitolu, v ktorej sa vyskytuje mučenie, tak tú konkrétnu stránku oblejem krvou. Niektoré dievčatá šaleli, čo som to urobil, že tú kapitolu ledva dočítali, iní ďakovali.

Ako brali to, že ste v knihe nechali zašiť poslednú kapitolu?

Vďačne. Zdalo sa mi, že tak je to správne. Posledná kapitola totiž rozlúskne celý príbeh tak, ako nikto nečaká. Ľudia si mohli vybrať, či chcú koniec bez happyendu alebo s ním. No neurobím oba varianty, keď sa to dá? Je to ako v živote - stačí spraviť iný krok a celý strom osudu sa zmení. Meniť svoj život však dokážu len silné osobnosti, a to prijatím „zlých" vecí, ktoré vlastne neexistujú. Sú to iba veci „nepochopené".

h10.jpg

Rád vtipkujem o vlastnej smrti

Chce veľkú dávku kreativity napísať si do vlastnej knihy, že autor sa narodil v roku 1971 a zomrel v roku 2042.

(smiech) Ten dátum úmrtia v mojich knihách si vždy vyberám podľa toho, ako sa cítim. Z toho vyplynie, či budem žiť dlhšie alebo kratšie. Človek by sa mal vedieť zmieriť so všetkým, vedieť prijať aj smrť. Rozprávam otvorene o sexe, orgazme, nevere i o smrti. Všetko je súčasť života. Cítil som potrebu dať do toho všetkého trochu humoru. Vtipkovať s vlastnou smrťou je skvelá vec, robím to veľmi rád. Iní ma od toho odhovárajú, aby som to nezariekol, ale odpovedám im, že keď vtipkujem z lásky a s láskou, je to v poriadku. Veď z lásky môžete niekomu aj vynadať a bude to prospešné. Dôležitá je emócia, ktorá vo vás tlie vo chvíli, keď niečo vyslovíte alebo si niečo myslíte. S humorom je svet oveľa krajší.

Ten vám zrejme nechýba, inak by ste si do druhej knihy nedali nasledovné vety:

„Čítajte Hiraxa, ale nezabudnite počúvať aj svoj vnútorný hlas." Pápež Benedikt XVII (vyslovené v roku Pána 3011 na XXIII. vatikánskom koncile, ktorý definoval vzťah Cirkvi k Hiraxovi)

„Paľo, si veľký muž!" Hiraxov kamarát hrajúci sa v detstve s lupou nad jeho fotkou

„Ach, tie vulgarizmy, sex, rúhanie, urážlivé výroky... Zase to nebudeme môcť požičiavať mladým pod osemnásť. Kam tá dnešná doba speje?" Pracovníčka karloveskej knižnice v dôchodkovom veku

„Júúúj, tie nebeské spojenia, jednoduché životné riešenia, metaforické múdrosti a prebytok lásky... Opäť to budem musieť čítať viackrát." Brat Lili

„Nikto na Slovensku nepíše tak ako Hirax. Mám na mysli tú rukolapnú realitu dneška tryskajúcu z jeho pera. Táto kniha je život sám." Neznámy hubár z Polužnej

„Zbratal si nás, uvedomuješ si to?" Boh sediac spoločne so Satanom pri pive

Tak vidíte, nie je tam len chvála, ale aj kopec hany. (smiech) Každému hovorím, že musí počúvať svoje vnútorné ja. Každý si potrebuje vytvoriť vlastnú životnú filozofiu a nejaké barličky, ktoré mu pomáhajú hľadať odpovede. Koľko ľudí, toľko ciest do svojho stredu, toľko ciest k Bohu. Nech si čitatelia z mojich kníh berú len to, čo im vyhovuje, ostatné môžu ignorovať. Tak je to aj v živote. Keď niekomu vyhovuje byť kresťanom, nech ním je, keď chce byť jehovistom, platí detto. Všetky pády na hubu sú naším rastom do budúcnosti. Stačí tolerancia a budeme šťastnejší. Neprekáža mi, ak mi niekto napíše, že moja kniha sa nedá čítať, lebo je to brak, plne to rešpektujem. Ľudia majú plné právo si to myslieť.

Odcitujem teda názor čitateľa z martinus.sk: „Pre mňa úplný priemer, čítal som aj jeho prvotinu, všetko je podobné. Tváriace sa akože múdro. Hotový návod, ako máme žiť. Najmä tie filozofické kecy, samé frázy a bezduché vety." Pre objektivitu treba dodať, že pochvalné reakcie prevažujú.

Som vďačný za každú slušne vyslovenú kritiku, pretože aj negatívny názor je pravdivý. Je to názor konkrétneho čitateľa a ja som ten posledný, ktorý by mu uberal právo ho povedať alebo ho vyvracal. Áno, moje knihy sú brak! (smiech)

h11.jpg

Mnohí rodičia žijú v ilúzii, že ich dieťa neokúsilo petting, sex alebo drogy

O prvej knihe ste uviedli, že je o živote, sexe, alkohole, drogách, vzťahoch, depresiách, človeku a jeho radostiach, ako aj utrpeniach, o Bohu, diablovi, anjeloch a iných symboloch doby. Nevyhlasujem sa za spisovateľa, nemusíte mať strach. Písal som to s radosťou a neobzeral som sa dozadu, či za mnou zostáva "umenie". Je v tom aj kus autobiografie?

Všetko to naráža na moju naturálnosť a prirodzenosť. Vždy vo svojom živote na každú otázku odpovedám tak, ako cítim, nikdy nehrám falošnú hru. Život ma naučil, že povedať svoj názor jasne a bez okolkov ušetrí množstvo utrpenia v neskoršom období. Ľudia vo vzťahoch nemajú odvahu druhému povedať, že mu napríklad smrdí z úst, radšej to trpia. Neskôr sa rozídu a potom si vykričia desiatky vecí, pri ktorých ten druhý nestačí zatvárať ústa. Vyplávajú z nich nánosy nepeknej minulosti, ktoré nikdy nenašli odvahu vysloviť. Keby sme vedeli byť úprimní, ušetrili by sme si veľa bolesti. Preto sú moje knižky také, aká sú, úplne rovnaké ako život.

Mladí sa v tých príbehoch našli, lebo tak žijú. Počul som dokonca, ako niekto odporúča, aby tú knihu poctivo čítali všetci rodičia dospievajúcej mládeže. Mnohí totiž žijú v omyle, že ich dcéra je ešte poctivá, že ich syn nikdy nevidel drogy. Žijú v obrovských klamstvách, ktoré neskôr bolia o to viac. Doba sa zrýchlila, mladí žijú inak, ako sme žili my. Sex v pätnástich rokoch nie je výnimkou, nech si pred tým zatvárame oči, koľko chceme. Koľkí rodičia žijú v ilúzii, že ich dieťa na strednej škole nemá za sebou petting alebo rovno prvý sex, že ešte nefajčilo marihuanu?

Nezveličuje sa to?

Nevravím, že tak žijú všetci, ale mnohí. Pozrite sa okolo seba. Tou knihou som nechcel šokovať, veď jej príbehy som nepísal ja, ale ľudia, ktorých som pozoroval okolo seba. Som neustále medzi mladými. Sťažujú sa mi, žiadajú o rady. Povedia mi to, s čím by sa rodičom nikdy nepriznali.

Časť čitateľov vám vytýka, že tie knihy sú obrovským prívalom slov a energie, vraj menej by bolo viac. V tej druhej sú vety, ktoré nikto nikdy nepovie, mená, ktoré nikto žiadnemu dieťaťu nedá, slová, ktoré neexistujú.

Možno je to pravda, bolo mi jasné, že v niektorých statiach to nedopadne dobre. Ale nemohol som inak, zo mňa to takto vyliezlo a je to autentické. Nemôžem sa štylizovať do inej pozície, ako mi je vlastná. Koľkokrát som si vravel, že už príliš filozofujem, že sú tam zložité odseky, že to treba zjednodušiť, ale nechal som to tak. Je to môj štýl, nemienim ho meniť.

Kvôli tomu filozofovaniu vám niekto dal prezývku slovenský Coelho.

(smiech) On píše jednoduchšie, čo je dôkazom, že je oveľa väčším majstrom ako ja. Vyjadriť myšlienky v knihe jednoduchými vetami je veľké umenie. Veľmi dobre viem, že druhá kniha je písaná ťažším jazykom ako prvá, ale možno som chcel ľuďom primárne ukázať, ako vyliezť zo svojej bolesti, že náš život je vlastne škôlka, v ktorej sa učíme, že musíme zažívať aj pády, lebo sú potrebné, že musíme vedieť prijať zlé veci, lebo nás posúvajú vpred. A nielen ich prijať, ale za ne aj poďakovať.

V SME.sk nedávno vyšla recenzia, v ktorej autor napísal, že „Baričák ponúka nový román, tentoraz na pokračovanie, čomu sú jeho priaznivci nesmierne radi, keďže majú istotu, že ich obľúbený autor im prinesie ešte minimálne jednu lahôdku. Tí ostatní vedia, po čom už nesiahnu. Toto dielo nesadne každému. Ak mu dáte možnosť, budete nielen čítať, ale i uvažovať, a je možné, že nájdete spôsob, ako byť šťastným."

Jasné, ale toto platí prakticky na každého autora. Niekto vezme knihu a dočíta ju, iný ju odloží po pár stranách. Tá kniha má veľký edukatívny odkaz, mnohí to pochopili. Chodia mi ďakovné maily, esemesky, správy, je ich strašne veľa. Množstvo mladých ľudí rozumie, čo som im chcel povedať. Myšlienka, že na Zem sa teraz rodia omnoho duševne vyspelejšie duše, je teda pravdivá. (smiech)

Keď v knihe opisovala jedna postava svoje nenormálne bolesti obličiek, pri čítaní akoby fyzicky boleli aj mňa. To sa nedá vymyslieť, zjavne ste niečo také prežili.

(smiech) Vôbec o tom nepochybujte. Keď ma museli odviezť v Thajsku do nemocnice, lebo som kvôli bolesti kameňov odpadával, všetko som si poctivo zapísal. Myslel som si, že naozaj zomieram. Teší ma, že sa ten opis tak vydaril, lebo práve o to šlo. Bežná autenticita. V prvej knihe to bolo tak, že tretinu z opisovaných vecí som zažil ja sám, tretinu moje okolie a tretinu som vymyslel. V druhej knihe je možno 20 percent, čo som zažil na vlastnej koži, ostatné napísal život iných.

h2.jpg

Keď sa vám udeje krivda, mali by ste to prijať a poďakovať sa za ňu

Knihy by mali mať aj nejaké posolstvo, pokiaľ sa nemajú skončiť tak, že si ich niekto prečíta a v okamihu na všetko zabudne. Aké je to vaše?

Že nimi chcem ľuďom pomáhať. Znie to bizarne, viem. Keby moju prvú knihu čítal kresťansky založený človek, bude sa cítiť urazený. Ale povedzme si pravdu: ak píšem o spermiách a sexe, píšem o tom, čo neexistuje? Netýka sa to života každého človeka? Nemôžem napísať knihu o živote a vynechať milovanie, keď ide o úplne prirodzenú vec. Svet je naruby. Láska sa musí skrývať a za vraždenie sa pripínajú medaily.

Veľa premýšľate o živote. Človeka k tomu dokopávajú rôzne veci, najčastejšie asi rany od neho. Prečo ste dnes taký, aký ste?

Celý život sa učíme. Zažil som veľa pádov aj bolesti. Snažil som sa to vstrebať a získať z toho to pozitívne, aby som mohol ísť ďalej silnejší. Mnohí však robia opak, len sa sťažujú, nariekajú, ohovárajú, opúšťajú sa. Koľkým zomrie partner a oni akoby zomreli s ním? Udeje sa nejaká krivda v rodine, niekto niekoho oberie o dedičstvo a oni miesto toho, aby to vnútorne prijali a posilnili sa, začnú tých druhých preklínať. Miesto toho, aby ľudia vstúpili pri takýchto životných udalostiach do seba a niečo tam opravili, robia pravý opak. Život im podáva dary a oni ich hádžu na smetisko. Nič však neoklamú, nevyriešený problém ich stretne opäť, ale v inom kabáte.

Keď sa niekomu deje krivda, je ťažké prijať ju. Má človek, ktorého súrodenci okradnú o veľké dedičstvo, akceptovať daný stav?

A čo je lepšie? Smrť alebo život? Radosť alebo trápenie? Keď to človek neprijme, bude na to neustále myslieť a oberať sa tak o životnú energiu. Ja som to už pochopil, ale tiež mi to trvalo veľmi dlho.

Raz som sa kamarátovi posťažoval, že mi kopa ľudí nezaplatila faktúry, že mi vo vzduchu visí možno štvrť milióna. Povedal: „Hirax, zabudni na to. Sú to dlžoby, ktoré ti už nikto nikdy nezaplatí. Prestaň sa tým zaoberať, uľaví sa ti." Prišiel som domov a všetky tie nezaplatené faktúry som roztrhal a hodil do koša. Verte či neverte, dnes sa mi žije lepšie aj vďaka tomu, že zo mňa spadol ten balvan.

Je to len príklad, ale takýto prístup zaberie aj na neveru, aj na iné trápenia. Vstrebajte bolesť alebo krivdu a viac sa ňou nezaoberajte. Keď totiž budete dlho v depresii kvôli nezmyslom, telo si zvykne na to, že ide o normálny stav. V prvej knižke som to napísal - a teraz počúvajte, lebo ide o vety, ktoré Slovensko odmietne - „Nespoliehajte sa na nikoho iného, len na seba. Nájdite svoj vnútorný úsmev a harmóniu sami v sebe. Nespoliehajte sa na rodičov, partnerov, bohov, zamestnanie, peniaze, na postavenie, na nič. Neočakávajte a nebudete sklamaní. Žite v prítomnosti."

Prečo by to tak malo byť?

Lebo všetky tie veci dokážu byť zraňujúce. Čo urobíte, keď prídete o všetok majetok? Budete plakať. Čo urobíte, keď vás opustí manželka, frajerka, manžel, frajer? To isté. S takýmto prístupom však celý život len bojujete, živoríte. Ak sa naplníte vnútorným šťastím, nikto vám váš pokoj nevezme. Katolíci hovoria, aby ste sa odovzdali Bohu. Nech si teda nesú svoj kríž. Ja hovorím, aby ste sa spoliehali na seba a netrápili sa vecami, ktoré vám ubližujú. Vstaňte z prachu, i keď možno teraz plačete, a lúče slnka si k vám nájdu cestu. Ja osobne budem svojim „nepriateľom" naďalej ďakovať a kráčať životom s úsmevom.

h9.jpg

Cirkvi sú eseročkový biznis

Vy nemáte rád cirkvi ako také, že?

V žiadnom prípade! Budem nesmierne šťastný, keď bude existovať čo najviac eseročiek, ktoré budú činiť ľudí šťastnými a obracať ich na konanie dobra. Ja si predstavujem ľudí za sto rokov ako vysokotónové bytosti, žijúce na zemi ako v raji. Jednoznačne som za to, aby ľudia v sebe vychovávali anjelov, a nie barbarov. Len nech sa tie firmy nestarajú do politiky, neťahajú z ľudí peniaze a nepredávajú im falošné drogy. Alebo ste už niekedy počuli farára, aby vyslovil vety typu „Ovečka moja, môžeš ísť. Už si v sebe našla Boha, ty už cirkev nepotrebuješ. Rozšliapala si svoje vnútorné dynamo viery naplno, Boha si nesieš nadobro v sebe. Buď šťastná. Amen." Ja teda nie. A viem prečo. Lebo je to viac biznis a boj o počet veriacich ako láska a pokora.

Veriaci by mali prijímať ako prví a ísť ostatným vzorom. Kňaz im v chráme hovorí veľké pravdy, no oni len čo vyjdú von, popierajú všetko svojimi činmi. Je pritom jedno, či hovorím o prijímaní bolesti či samého seba. Ja som napríklad plešatý a nemám s tým najmenší problém, lebo som to v sebe akceptoval. Niektoré ženy nemajú prsia a trpia tým. Prečo? Lebo sa s tým nedokážu vyrovnať. Nikto sa pritom nenarodil dokonalý ani psychicky, ani fyzicky. Naučme prijať sa takí, akí sme, začnime milovať samých seba. To je prvý krok k tomu, aby sme začali milovať celý svet.

Tipujem, že tomuto vás priučili aj potulky po Indii a východné náboženstvá.

Ono sa to zbiera z každého kúta sveta, ktorý som navštívil, vlastné životné skúsenosti a iné vplyvy. Stačí mať otvorené oči.

Mnohé na mňa udrelo v Indii a v Latinskej Amerike. My na Slovensku sme neskutoční milionári. Neskutoční! Vo vodovodoch nám tečie zlato, my si ho ani len nevážime. Mám pocit, že súčasná doba nás teraz akoby skúša vzťahovými záležitosťami a chorobami. My, Európania, sme plní strachu, bojíme sa smrti, nie sme zmierení sami so sebou. V Indii som pochopil, že máme byť vďační. Nevieme prijať pochvalu, málo ďakujeme. Keď prišla kríza a bolo jasné, že stúpne nezamestnanosť, povedal som si, že, chvalabohu, možno nás to konečne naučí pokore. Ak budeme skúšaní po materiálnej stránke, snáď niekedy pochopíme, čo všetko vlastne máme.

Prečo sme takí?

Lebo máme európske ponímanie života založené na matérii, pričom sa takto neustále vychovávame. Západné zmýšľanie je o tom, že stále niečo naháňame, hoci nemáme dôvod. Stále niečo chceme, a keď to dosiahneme, ani sa z toho nevieme tešiť, lebo rovno ideme za ďalšími métami. Keby sa človek zastavil, čo urobí zväčša až vtedy, keď ho zasiahne choroba, zrazu pochopí, že to ide a bude sa tešiť aj z krajca chleba s maslom.

Mnohí kamaráti mi umreli, vnímal som to veľmi ťažko, ale dnes viem, že život ide ďalej. Keď mi odchádzali niektorí ľudia z firmy, mal som pocit, že sú nenahraditeľní. Nezmysel, každý je nahraditeľný. Prečo si zožierať vlastné zdravie, naháňať sa za peniazmi, keď nás to aj tak nebaví? Ja podnikám výhradne v tom, čo ma napĺňa, hoci nejde o mimoriadne ziskové odvetvie. Pocit radosti je dôležitejší ako výška konta. Sme úplne hlúpi, susedovi závidíme, keď si kúpi nové auto. Načo by nám bolo také isté alebo lepšie? Chceme mať neviem čo, pritom máme strašne veľa. Kto z nás vie povedať, že je bohatý a spokojný?

Výbuchy zlosti som nemal už päť rokov

Cudzie krajiny spoznávate cez tamojších ľudí, pohybujete sa a bývate s nimi. Prečo vám nestačí polihovanie na pláži?

Občas idem aj na normálny zájazd, ale po chvíli utečiem a robím si vlastný program. V Egypte som sa rozhodol celú noc šliapať na Mojžišovu horu, aby som ráno videl východ slnka. Pýtali sa ma, či som šibnutý, keď chcem na dovolenke kráčať do kopca. Odpovedal som, že po dvadsiatich rokoch to bude jediná vec, ktorá mi z toho pobytu utkvie v pamäti.

Iste, zážitky sú jediná vec, o ktorú nás nikto nemôže okradnúť.

Presne tak. Vlastné zážitky sú oveľa silnejšie ako pozorovania životov iných, i keď múdry sa vie poučiť aj na pádoch okolia. Hlúpy, aby pochopil, to musí zažiť opakovane, niektorí možno až v ďalšom živote.

Veríte v reinkarnáciu?

Áno. Každý z nás, kým sa tu narodí, si navolí veci, ktoré sa má naučiť alebo sa v nich zlepšiť. Niekto skromnosti, iný odbúrať žiarlivosť, ďalší zlepšiť zdravú priebojnosť. A niekto sa narodí len ako stimul pre rast iného človeka. Preto zomierajú ľudia v skorom veku, preto otec týra vlastné dieťa a škrtí ženu. Ale mnohí ľudia sa narodia iba raz. Ich druhé životné narodenie k vlastnému rastu nenastane. To sú milióny zbytočne prežitých životov.

Nie ste mních, takže pochybujem, že nikdy nežiarlite, nerozčuľujete sa a prijímate všetky rany s pokojom.

Klamal by som, keby som to tvrdil, ale výbuchy zlosti som naozaj nemal už možno päť rokov. Je to výsledok sebapozorovania, učenia sa a tvrdej snahy. Som naozaj šťastný. A to by tak bolo! Veď sa nachádzam vo fyzickom tele. I Ježiš potil krv v Getsemanskej záhrade. Nebola to slabosť Boha, ale sila Človeka.

Vo videu tvrdíte, že aj keby vás v Indii okradli, nevezmú vám tým pocit šťastia.

Samozrejme, lebo Indiu dostane každý takú, akú si zaslúži. Niekoho zahrnie šťastím, iného utrpením. Tiež občas zažívam pocity stiesnenosti a neviem ich definovať. Tiež zažívam problémy s láskou, napriek tomu sa snažím nájsť slnko. Tiež ma život zráža k zemi, ale ja si vždy uvedomujem, že je otázkou času, kedy opäť vystriem chrbát. Vidina pozitívnej budúcnosti ma vždy motivuje. Utrpenia mi dali veľmi veľa, preto som sa za ne vždy poďakoval.

Treba si utrpenie odplakať, aby sa človek pohol ďalej?

V prvej fáze to pomôže. Potom sa však treba rýchlo spamätať, lebo život sme nedostali na plakanie, ale na to, aby sme žili a boli šťastní. Niekedy sa treba usmiať aj umelo, pomáha to. Opustiť sa, byť skormútený a nariekať je to najľahšie, ide to z človeka samo, nemusí robiť nič. Človek to dokáže robiť roky i bez učenia. Ale či je to aj najlepšie, o tom pochybujem.

h12.jpg

Čudujem sa, prečo nás školy neučia, ako sa stať šťastným

Dá sa naučiť byť šťastným?

Dá. Čudujem sa, prečo nás školy neučia psychohygiene, sebapozorovaniu, autohygiene, pozitívnemu mysleniu, zdravému stravovaniu, nájdeniu vlastnej harmónie. Veď každý deň každý z nás rieši v sebe stovky otázok. Učíme sa cez vzťahy, choroby, úmrtia, praskajú nám z toho hlavy. Okolo mňa chodia zmätení ľudia so smútkom na tvári a žiadajú o pomoc. Áno, základy z matematiky, fyziky či biológie sú potrebné, ale primárne vnútorné problémy dnešného človeka to nerieši. Kedy si niekto všimne to, čo bolo treba zaviesť do školských osnov pred dvadsiatimi rokmi?

Prečo školy neučia ženy bojovať ženskými zbraňami - krásou, šarmom, úsmevom? Prečo ich nikto neučí písať básne a tancovať balet? Nie som minister školstva ani nepopieram dôležitosť vedomostí. Ale prečo sa nevyučuje, ako prekonávať duševné problémy, ako dosiahnuť vnútorný úsmev, ako žiť? Neučia nás to rodičia, cirkev, spoločnosť. Tí nám iba odovzdávajú stále tie isté nefungujúce a chybné technológie. Veď sa pozrite vôkol seba - všade negatívne mŕtvoly, strachujúce sa o „nič".

Kedysi som sa za poéziu hanbil, myslel som si, že ju môžu písať akurát tak homosexuáli. Dnes nemám problém napísať niečo romantické a vyjadriť tak svoje pocity. Je mi úplne jedno, čo si o tom pomyslia iní, či sa budú zo mňa vysmievať alebo ma ohovárať, že som zženštilý. Začal som cestovať, hltať faktografickú literatúru, hoci na škole som nemal rád ani zemepis, ani dejepis. Neznášal som povinné čítanie, teraz píšem knihy. Začal som hrať na gitare a kamaráti ma prosili, nech prestanem, že sa to nedá počúvať. O pár rokov som bol v československom časopise Metal Hammer vyhlásený za inštrumentalistu roka. Koľko ľudí počúva svoje vnútro? Ak cítite potrebu maľovať, ešte dnes si kúpte štetec a farby. Možno sa vám budú iní smiať, ale o dvadsať rokov sa vám možno pokloní celý svet. A je to vlastne jedno, cesta je cieľ, nie ocenenia a chvála. Tvorenie je absolútne vyprázdnenie, ktoré dáva čistú energiu.

Čo vás ženie do krajín ako Kostarika alebo Panama?

Vždy som bol trochu šialený, správal sa inak ako väčšina. Pamätám si, ako som prišiel do nejakej spoločnosti a tam všetci v oblekoch, úplne strnulí a unudení. Vyzerali ako chodiace fosílie. Vždy zdôrazňujem, aby sme boli deťmi, aby sme nikdy nedospeli. Malé dieťa sa prirodzene smeje, nehanbí sa za to. Presne toto ma láka na cestovaní. Chcem spoznávať miesta na tejto zemi, kde ešte ostala prirodzenosť. V panamskej džungli som videl ľudí, ktorí vôbec nepoznajú zlo. Sú obklopení prírodou, žijú v úplnej harmónii. Niekto by mohol spochybniť, či naozaj nepoznajú zlo, veď určite videli, ako tiger zožral opicu. Áno, videli, ale berú to ako normálnu vec. Doniesli sme im cukríky. Tamojšie deti si ich hodiny delili, ani jediné si nevzalo tak, aby ošklbalo ostatné. Nikto nikoho nesácal, hoci to pre nich boli poklady. Spolupracovali veľké aj malé deti. Pozeral som sa na to, neveriac vlastným očiam.

Nepoznajú to, čo my - že niektoré deti vyrastajú v snobských rodinách, že existujú rozmaznaní jedináčikovia. Tak totiž vyzerá západná konzumná výchova. Ja do iných krajín musím chodiť, aby som si tú čistotu v sebe občerstvil, aby som sa nasýtil krásy. Naša planéta je prekrásna. Je to naša matka, majme ju v úcte.

Pesimista by zanariekal, že nie každý má toľko peňazí.

Ale ten pesimista sa mýli. Nemá problém ísť do Chorvátska a piť nenormálne drahé pivo a využívať šialene drahé služby, pritom za rovnakú sumu môže v pohode prežiť mesiac v Indii. Do Panamy sme leteli za 20 tisíc, čo iní dajú za dva týždne pri mori. V Kostarike aj Paname sa dá pohodlne najesť za jeden až dva doláre, je tam nenormálne lacno. Šiltovka stojí dolár, tričko dva. Kto môže povedať, že Chorvátsko je lacnejšie?

Hovoríte, že hľadáte miesta na zemi, ktoré majú svoju prirodzenosť a ešte nepodľahli konzumu. Nebudú práve turisti ako vy katmi toho všetkého?

Obávam sa, že áno. Videl som to už aj na niektorých miestach v džungli. Plavili sme sa loďkami a občas som zazrel smeti, ktoré poznáme u nás. Pred dvadsiatimi rokmi by to tam nebolo, dnes tam majú aj umelé fľaše od Coca-Coly. Bohužiaľ, naučíme ich veci, ktoré nás o tie raje pripravia. Pred rokmi prišli misionári a obliekli ich do šiat, ktoré vôbec nepotrebovali. Dali im penicilín, rozprávali niečo o kráľovstve Božom, neuvedomujúc si, že v raji je zbytočné kázať. Pokiaľ si niekto spraví cestovku a bude tam vo veľkom dovážať turistov, zničí aj poslednú panenskosť na tejto zemi. Všetko teda závisí od nás.

Pred Indiou ma napríklad mnohí varovali, lebo všetko je tam naopak. Cítil som sa tam ako malé dieťa, ktoré vidí veci prvýkrát a učí sa. Videl som opustené deti, žobrákov, mŕtvych, stretol som bezdomovca bez rúk a bez nôh, ktorý jedol ústami z misky ako zvieratko. Nad ním krúžil kondor, ktorý sa zniesol k zemi a uchmatol mrcinu psa. Tí ľudia to brali normálne, ja som bol v šoku. Zažil som tam krásne veci, pozitívnu energiu, prekrásnu prírodu, vynikajúce jedlo, hluk, ale aj krušné chvíle, ktoré testovali moju odolnosť. Som si istý, že každý, kto tým prejde, začne porovnávať a uvedomí si, čo sú skutočné životné hodnoty. Z každej krajiny sa vraciam neuveriteľne bohatý a zobudený. A viete prečo? Pretože všetci stále zaspávame a iba rozprávame zo sna. Naši „nepriatelia" sú v skutočnosti naši učitelia. Podajme im za to ruku. Amen, povedal Hirax, ktorý sa nehlási k žiadnej cirkvi, iba k láske.

Rozhovor bol autorizovaný, Pavel "Hirax" Baričák v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: Redakcia

Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 29 612
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 415
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 543
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 911
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 259
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 097
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 844
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 765
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 083
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 646
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 435
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 9 863
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 453
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 366
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 265
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 432
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu